Na svete azda niet človeka, ktorý by nepoznal aspoň základné pravidlá šachu (v záujme vyhnutia sa zbytočným konfliktom uzavrime dohodu, že predchádzajúca veta sa týka výlučne krajín s vyšším stupňom ekonomiky než rozvojovým). Verte neverte, prvá verzia (s exotickým názvom chaturanga) tohto populárneho mixu zábavy a rozmýšľania uzrela svetlo sveta v Indii už v šiestom storočí a neskorší čínsky variant (tzv. xiangqi) sa svojimi pravidlami priblížil dnešnému originálu natoľko, že ho možno smelo označiť za právoplatného predchodcu tejto doskovej hry. A prečo tento výklad z histórie? Dôvod je jednoduchý: schopnosť logického myslenia.

Totižto, už od pradávna si ľudstvo hľadalo dôvody a zámienky preto, aby mohlo otestovať svoju šedú kôru mozgovú. Jedni to robili cestou nezáživnou (Edison, Einstein, všestranný Gauss atď.), druhí naopak cestou zábavnou (napr. Sokrates cibril ľudské zmýšľanie formou konverzácií a podobne). Na svete sa síce nájdu osoby, pre ktorých sú veda a výskum doslova všetkým, ale pre zbytok zemskej populácie je zábavné obohacovanie svojich vedomostí predsa len prijateľnejšou voľbou. Z toho dôvodu sa preto niet čo čudovať, že v rannej ére počítačových hier vládli trhu najrozličnejšie formy adventúr, neraz od hráčov vyžadujúce aj niekoľkohodinové zamyslenie sa.

Žiaľ, časy sa menia a tak sa vďaka obrovskému napredovaniu v oblasti počítačových technológií do popredia hráčov dostáva prezentácia bez toho, aby čo i len prihliadali na obsahovú hodnotu. Pred nedávnom som (v recenzii We Love Katamari) spomínal, že svet nie je len lenivá Amerika. A predstavte si – dnes to platí dvojnásobne! Totižto, na ázijskom kontinente dobre známa firmička Taito si pre majiteľov mašinky PSP prichystala tak chytľavý mix logickej hry a plošinkovky, že aj lepivá guľa Katamari sa môže schovať. Ok, uznávam, že na Princa Kozmu nedám dopustiť, ale aj tak sa vecička s originálnym názvom EXIT radí medzi to najlepšie, s čím sa môžete v súčasnosti na PSP-čku zabaviť. Neveríte? Volajte 112... druhá strana vám potvrdí, aké je zachraňovanie ľudí (za mizerný plat) zábavné :-).

Začnime hneď zhurta. Hra vás privíta vcelku rozbesneným introm, v ktorom sa okrem iného dozviete aj dve základné informácie o vašej postave: za 1.) pán ESC je escapologista a za 2.) ťažký závislák, čo sa týka kofeínu. Pre neznalých problematiky iba doplním, že escapológia je druh živnosti, stručne charakterizovateľnej ako súkromné záchranárstvo. Banality, ako herné menu pre tentokrát vypustím a rovno sa vrhnem na singleplayerovú kampaň, tvoriacu samotné gro titulu EXIT. Autori si pre vás prichystali celú stovku misií, vcelku elegantne odstupňovaných podľa obtiažnosti a tak sa nemusíte obávať, žeby ste hru dohrali za jedno popoludnie. Príjemným spestrením pridávajúcim na hrateľnosti je aj fakt, že každá desiatka misií sa odohráva v diametrálne odlišnom prostredí, často krát aj s úplne novými hádankami, takže strašiaka menom stereotyp sa nemusíte v žiadnom prípade obávať. A kam že to zavítate?

Úvodnú sériu levelov si ešte odskáčete v bezmennom tréningovom areáli, ale už druhá desiatka vás prevedie naprieč horiacou budovou, po okraj naplnenou nešťastnými osobami, čakajúcimi len na to, až ich niekto oslobodí a privedie k spásonosnému exitu. A to je samozrejme práca pre vás, aby ste si popri rannej dávke pressa užili aj trošku zábavy s všadeprítomnými plameňmi a dymom. Z ďalších prostredí rozhodne stoja za zmienku misie v zaplavenom nákupnom centre, v zemetrasením poškodenej nemocnici, farmaceutickej továrni či v podzemných stokách, kde sa budete musieť spoľahnúť na svietivosť baterky, ako jediného dostupného zdroja svetla. Niečo ale tieto prostredia predsa len majú spoločné. Je to jednak klasický old school 2D štýl (tzn. že postavičky a prostredie vidíte z bočného pohľadu), ako aj precíznosť z hľadiska rozmanitosti detailov, robiac tak z jednotlivých miestností dokonalé unikáty – nie, trapas s rovnakými lokáciami ala Halo tu nečakajte. Nakoniec som si ale nechal ten najdôležitejší identický znak, ktorým je samotný cieľ misií. V drvivej väčšine predstavuje záchranu obetí postihnutých katastrofou. A práve tu padá kosa na kameň, pretože dostať niektoré osoby von z budovy, vám dá poriadne zabrať.

Nespevnená podlaha, samé schodíky a schodištia, kopec debien a trezorov, sem tam nejaký ten výťah... to všetko sú umelo vytvorené prekážky, ktoré vás budú sústavne zdržovať a ak k tomu navyše pridám aj častý požiar, dym, zaplavené oblasti či smrteľnú zelektrizovanú podlahu, strávite nad plánovaním vhodnej únikovej cesty spústu herného času. Navyše, aby ste to nemali také jednoduché, budete musieť naprieč levelmi čeliť aj rôznorodým predmetom, ktoré pre potreby záchrany použijete na špecifických, dopredu na to vyhradených miestach. Odhliadnuc od faktu, že pán ESC môže vlastniť v istom momente vždy len jeden objekt, bude zber a predovšetkým vhodné použitie záchranárskeho vybavenia priam životnou nutnosťou, pretože napríklad nesprávnym vyplytvaním hasiaceho prístroja si môžete ľahko odrezať cestu k vytúženému východu. Podobné pravidlo platí aj u ostatného náčinia (nájdete tu laná, rebríky, provizórne mostíky, krompáče, spomínané hasiace prístroje, kľúče k zamknutým dverám a pod.) a neprajem vám ten hnev, keď som tesne pred Exitom omylom spustil namiesto rebríka lano, ktoré mi zabránilo v spätnom vydriapaní sa na plošinku a zachránení tak zabudnutého nešťastníka.

Popri vyššie spomínaných peripetiách sa pripravte aj na ďalšie nepríjemné obmedzenia, súvisiace s pohybovými možnosťami, ako hlavnej postavy, tak aj jednotlivých obeti. Pozrime sa najprv na pána ESC. Ten dostal do vienka vcelku širokú škálu pohybových schopností a tak mu nebude robiť problém dostať sa na vysoko položené miesto, či doskočiť na odľahlú, zdanlivo nedosiahnuteľnú, plošinku. Okrem toho, táto postava je schopná sa aj plaziť, či plávať pod vodou (po dobu 30 s), kde obzvlášť tá druhá vlastnosť bude neraz vyvažovanou zlatom. Poslednou schopnosťou pána záchranára je tlačenie primerane veľkých drevených debien, ktoré vo mne evokovalo spomienky na staručkú klasiku menom Sokoban, vyznačujúcu sa podobnými debnovými rébusmi.

Horšie to už ale je s možnosťami jednotlivých zachraňovaných. Začneme tou najmenšou kategóriou, ktorou sú deti. Táto skupina obetí ma jedinečnú vlastnosť v tom, že môže s ľahkosťou pierka zdolávať všemožné nespevnené úseky (ktoré pod tiažou staršiny kolabujú) a aby toho nebolo málo, dokáže sa preplaziť aj tými najmenšími priechodmi v budovách. Nevýhoda je ale vskutku závažná a tak sa pripravte na sústavne pomáhanie deťom pri zdolávaní aj tých najmenej vyvýšených miest, čo vás neraz zamestná aj na niekoľko dlhočizných sekúnd, neúprosne uberajúcich z časového limitu, zadaného pre tú ktorú úroveň. Trieda dospelých osôb je už na tom našťastie o čosi lepšie, a aj keď nedokážu také kúsky ako pán ESC, svojimi schopnosťami vás dostatočne presvedčia o tom, že sa o seba dokážu v akejkoľvek situácii postarať. Posledné dve kategórie vám ale budú robiť najväčšie problémy. Starší dospelí už majú skrátka svoj vek a tak je ich presun z jedného miesta na druhé značne malátny a navyše sú neschopní akéhokoľvek vydriapania sa na výškovo položené miesto, takže podobne ako aj u detí, aj im budete musieť sústavne podávať pomocnú ruku. Ale pozor, keďže sa jedná o osoby s vyššou hmotnosťou, k ich zdarnemu vytiahnutiu budete musieť využiť schopností aj ostatných obetí, najlepšie však dospelých.

Ku cti týmto starčekom už je iba schopnosť odtlačiť masívne a často nevhodne blokujúce trezory, čo by ste s pánom ESCom dokázali iba za podpory ostatných zachraňovaných. Ako vidíte, čím ideme po čiare života ďalej, tým je to len horšie a horšie. Poslednou a zďaleka najproblematickejšou kastou sú potom nemocní. Tí sa v budovách len tak bezvládne povaľujú, bez možnosti samostatného presunu a tak ich budete musieť zobrať pekne na chrbát a odvliecť ich slimačím tempom k EXITu, často vzdialenému aj niekoľko dlhých minút cesty. Našťastie, tam kde sú aj nemocní, tam sú aj zvyčajne nemocničné lôžka, takže ak si jedno dokážete uchmatnúť, stane sa prevoz pacientov k východu len obyčajnou rutinou. Sem tam síce dôjde k zemetraseniu, ktoré týchto lazarov zhodí z pohodlia postieľky, ale ak dokážete tieto výčiny prírody predvídať, týmto nehodám ľahko predídete. Aby ste si ale nemysleli, že s invalidmi to budete mať také ľahké! Nemocničné lôžka totižto dokážete využívať len na rovinatých úsekoch a keďže väčšina levelov pozostáva zo spleti plošín, schodov, zatopených úsekov a pod., pohodového transportu invalidov si až tak veľa neužijete.

Pozrime sa teraz na ďalšie úskalia, ktoré vám hra v prípade vášho záujmu predloží. Okrem ovládania hlavnej postavy, ktoré je vcelku intuitívne (D-Pad plus samozrejme X, O a ďalšie dobre známe PS čudlíky) a ľahko prejde do krvi, sa počas hry budete musieť vysporiadať aj s príkazovým systémom, ktorým znavigujete jednotlivé postavy k určitým úkonom. Analógová páčka na smerové určenie a trojuholník na priradenie činnosti... to všetko vám postačí k tomu, aby ste malému nezbedníkovi prikázali prekopať neďalekú hromadu sute, či usmernili dospeláka k najbližším schodíkom, vedúcim k toľko velebenému Exitu. Navyše, možnosti analogu využijete aj pri prieskume okolitých, resp. susedných priestorov, čo je pri dobrom naplánovaní úteku priam životnou nutnosťou. Tak čo, myslíte si, že zachraňovanie je zábava? Je... primeraná. Totižto, autori si (ako to už býva u väčšiny herných titulov zvykom) neodpustili niekoľko drobných zádrheľov, ktoré tak kazia výsledný dojem z inak vynikajúceho logického rýchliku.

Ako som už spomínal, každá misia má svoj pevný časový limit, v ktorom ju je nutné dokončiť. Síce sú tieto limity vcelku veľkorysé a počas hrania som ani raz nezaznamenal časový deficit, avšak ležerné tempo hlavnej postavy ma občas prinútilo k vyrieknutiu nejakej tej zbytočnej nadávky. Ďalším negatívom je riešenie úloh metódou pokus-omyl. Je síce pravda, že dobrá polovica misií je zvládnuteľná už na prvý raz, avšak zbytok vás potrápi natoľko, že občas aj zapochybujete o kvalitách tohto titulu. Najväčší podiel na tom má okrem zraniteľnosti hlavnej postavy (Pri sebamenšiom poškodení zdravia hra končí!) aj fakt, že väčšina akcií sa musí spraviť v dopredu stanovenom poradí, inak sa jednoducho k obetiam nedostanete, ľudovo povedané, odrežete si cestu k východu. A v takýchto prípadoch nasleduje iba smutný reštart, ktorý obzvlášť zabolí, ak ste mali koniec misie už-už na dosah. Poslednou, ale nie zďaleka závažnou výtkou, je neprítomnosť akéhokoľvek druhu multiplayeru, kde taký kooperatív by bol viac ako vítaný. Multiplayer pre štyroch hráčov, kde by každý ovládal inú postavu (samozrejme s výnimkou nemocného :-) a hra by sa niesla v duchu postupného oslobodzovania jednotlivcov, by mohol skutočne zaujať a zabaviť aj na niekoľko hodín.

Z hľadiska technického spracovania sa EXIT radí medzi doslovné zázraky. Prekrásne, detailami prekypujúce prostredia vás omámia v okamihu, ako ich uvidíte a ak k tomu pridám aj akýsi komixovo ladený štýl, ktorým sa autori pri návrhu tejto hry riadili, vo výsledku dostávam vizuálny zážitok, ktorý sa na PSP len tak ľahko nevidí. Výborný dojem z hry posilňujú aj realistické animácie postáv, ktoré sa pohybujú doslova ako v skutočnosti, vrátane zvíjania sa v bolestiach, ak ich náhodou pustíte voľným pádom z dvojmetrovej výšky. Pozitívnou energiou vás nabije aj vhodne zvolený soundtrack, pozostávajúci z všemožných hudobných štýlov, takže trhanie uší vám pre tentokrát rozhodne nehrozí. Jedinú výtku mám azda len k dabingu postáv, ktorý pozostáva iba z niekoľkých nezaujímavých fráz, takže sa vcelku rýchlo preje a tak vám začnú všetky tie “Help!“, “Is anybody there?“ či “Stay here!“ pomaličky liezť na nervy.

Pre fanúšikov žánru logických plošinkoviek (ak aj taký hybrid existuje :-)) je myslím nad slnko jasné, kam majú po prečítaní tohto článku smerovať (nie... download to nebude :-)). Ale pozor! To isté platí aj pre ostatných majiteľov PSP! EXIT má síce niekoľko viditeľných múch, ale svojou originalitou a výbornou prezentáciou ľahko prekonáva všetko to, čo sme mohli doteraz na spomínanej mašinke uzrieť. A keď už budete v miestnom shope dávať EXIT do košíka, rovno doň vložte aj nenápadnú krabičku s nadpisom Daxter. Prečo? O tom už čoskoro...