Séria Driver začína pripomínať rozprávku somárik zatras sa. Reflections a Atari doň kopú, ale k vytúženej odmene sa nedostanú. Reputácia klesala každým ďalším dielom a vrcholom, kedy sa zdalo, že už ďalšieho Drivera neuvidíme, bol kontroverzný DRIV3R. Napriek svojim kvalitám neuspel a čo je najhoršie medzi hráčmi bol synonymom prepadáku. Z toho dôvodu sa na štvrté pokračovanie Driver: Parallel Lines pozeralo s opohŕdaním. Po skúsenostiach s predchodcom bola viera v niečo lepšie púhym šialenstvom.

Pravda je taká, že Parallel Lines prišiel na pomoc. Bez nejakej reklamnej masáže, bez Riddleyho Scotta, bez hercov Hollywoodu, len s ambíciami vrátiť sérii jej zašlú slávu a uznanie. Ťažká úloha, pre Reflections nie nemožná. Ale. Tým „ale“ je odklon od pôvodného konceptu adrenalínových filmových naháňačiek. Novšia, mladšia tvár série si vyžiadala zmeny. Tannera, policajta v utajení, nahradil mladík The Kid (TK), ktorý to s autami vie lepšie ako so ženami v posteli. Nie je to však jediná zmena. Okrem kastingu je to celý koncept a mávnutie zbohom starým dobrým časom. Časom, kedy jazda v uliciach virtuálnych kópií miest, niečo znamenala. Znamenala to, o čom sa Parallel Lines bude ešte dlho snívať.

Tam, kde to začalo, tam to aj (dúfajme že) skončí

Od prvého okamihu, keď hru dostanete do rúk, vám udrie do očí neuveriteľná podobnosť so sériou GTA. Klony boli, sú a vždy aj budú, ale Parallel Lines má k menovanej sérii bližšie ako kedykoľvek predtým. Požičané nápady, požičaná stavba misií, požičané úlohy, požičaná voľnosť a sloboda rozhodovania atď. Parallel Lines je jednoducho viac GTA ako Driver a to je pre mňa (a aj pre fanúšikov ostrého vyberania zákrut s policajtmi na chvoste) veľkým sklamaním.

Motorom Parallel Lines je kampaň, v ktorej preberiete postavu nového šoféra, charizmatického mladíka počúvajúceho na meno The Kid (TK). Napriek svojmu nízkemu veku (má 18), ho jeho schopnosti riadiť všetko, čo má kolesá za každých podmienok urobili šoféra na prenájom. Malé bokovky pre prostitútky a zlodejov skončia s príchodom Slinka. TK začne jazdiť vo farbe mafiánov a to ho stojí 28 natvrdo. V base mal dostatok času, aby rozplietol sieť konšpirácie, kde uviazol. 28 rokov je dosť dlhá doba, aby sa chuť pomsty zmenila na sladkastý prísľub zadosťučinenia.

Ako je už jasné z týchto riadkov, kampaň je rozdelená na dve časové paralely. Prvé a nutno povedať, že aj nudné misie budete plniť v roku 1978. Veľmi pomalý rozbeh má za to, že vás dopredu absolútne nič neťahá. Dej je nezaujímavý a úlohy plytké. Rozhodne nepatria medzi tie, ktoré ste už predtým nehrali. To platí aj pre bočné misie ako rozvážanie zákazníkov taxíkom, vyberanie výkupného, či preprava zlodeja na bezpečné miesto. Väčšia polovica hry, odohrávajúca sa v súčastnosti, je na tom lepšie. TK sa chce pomstiť všetkým, čo ho dostali do chládku. Misie sú v tomto období zaujímavejšie, agresívnejšie a samozrejme ťažšie.

Prečo stojíme, keď je plyn na podlahe?

Ako to už býva zvykom v sérii Driver, väčšina misií je úzko spojená s autami. Nájdete tu motorky, limuzíny, muscle káry, coupéčka, autobusy, nákladiaky, dokonca buldozér. Vozový park je značne rozmanitý, po prechode do druhého časového obdobia sa kompletne vymení, navyše jednotlivé autá možno upgradovať. Za peniaze z bočných úloh si v garážach vylepšujete výkon, brzdy alebo kupujete celé bodykity. Tuning je značne obmedzený a prakticky zbytočný. Policajti sa prispôsobujú vašej rýchlosti, jedine, kde ho oceníte, sú preteky na okruhoch. Tu si môžete otestovať aj svoj vylepšený voz, skôr než ho zaradíte do svojej zbierky.

Jazdný model áut je oproti predchodcom o niečo arkádovejší, ale dostatočne verný realite, aby ste pri kľučkovaní dostali hodiny. Pri rezaní zákrut možno využiť aj nedokonalú zotrvačnosť, kedy stačí dať dolu nohu z plynu a auto bez použitia brzdy spomalí na krátkom úseku. Jednotlivé kategórie áut sa inak chovajú na ceste, inak na tráve či piesku. Pri nákladiakoch doslova cítite ich váhu, pri športiakoch naopak rýchlu akceleráciu.

Naháňačky na autách sú tentoraz jednoduchšie, ale systému pokus – omyl sa nevyhnete. Niekde vás tlačí časový limit, niekde je to prestrelka (áno, možno strieľať počas jazdy!) a niekde zápcha. Preplnené cesty síce evokujú život v New Yorku, kde sa celá hra odohráva, ale ich úzky profil a množstvo deštrukčných objektov spôsobuje, že vždy do niečoho napálite. Pri každom náraze vo veľkej rýchlosti ubúda hrdinovi energia a keď máte prejsť krížom cez celé mesto k misii (čo trvá niekoľko minút), môžete pri riskantných kúskoch prísť o život.

Stačili by širšie cesty, alebo preriedená premávka a frustráciu by vystriedal toľko potrebný adrenalín, ktorý vám nezdvihnú ani policajné hliadky. Prejdete na červenú, zrazíte chodca, spôsobíte haváriu, prekročíte rýchlosť a už ich máte na krku. Stačí však dupnúť na plyn, strhnúť volant do úzkej zadnej uličky a poplach je zažehnaný. Policajtom dokonca uniknete na rovnej ceste! Žiadne myšičky, žiadne vysoké rýchlosti, žiadne divoké naháňačky. Poliši sú v Parallel Lines jednoducho srabi. Zaujímavým prvkom je rozdelenie heat levelu (stupeň hľadanosti) medzi auto a vodiča. Ak robíte bordel (zabíjate chodcov, búrate do áut, strieľate...) na aute, heat stúpa, prichádza viacej hliadok a nakoniec aj vrtuľník. Stačí však, aby ste vymenili auto a policajti sú stratení. Ak však meníte voz pred hliadkou, heat level sa presunie aj na vodiča. Tu už nestačí, aby ste vymenili auto. Ste hľadaní po celom meste.

Pešie misie, postrach Drivera

To, čo autori sľúbili, to aj dodržali. Pešie misie boli takmer eliminované, z auta však v niektorých prípadoch budete musieť vystúpiť. Ovládanie bolo vylepšené, nepriatelia sa naučili aj pohybovať a dokonca aj presne strieľať. To, čo vám bude robiť vrásky na čele, je automatické zameriavanie iba v zornom uhle hrdinu. Čiže, ak niekto strieľa od chrbta, musíte sa otočiť, čo pri výdatných prestrelkách nie je dvakrát výhra. Pri takom oslobodzovaní Candyho z väzenia, rovnako ako zabíjaní dôležitých osôb sa potrápite. Našťastie sú misie vybavené checkpointami, takže odpadá opakovanie jazdy cez mesto. Ak vás zabijú, stačí len zvoliť do časového limitu „retry“ a pokračujete od checkpointu, chytré.

Krajší obraz na horizonte

Driver: Parallel Lines je naozaj krajší, väčší, pestrejší a hlavne plynulejší. Autori si zaslúžia pochvalu za stabilný framerate a nulový loading. New York je rozdelený na tri veľké ostrovy prepojené mostami a diaľnicami a po prechode z minulosti do prítomnosti sa zmení aj jeho ráz. Zažltnutý obraz vystrieda chladná modrá farebná paleta. Spolu s reklamami, vozovým parkom a HUDom sa mení aj soundtrack. Grafiku robia živšou a farebnejšou pestrejšie textúry, ktoré sa prekvapivo neopakujú. Dizajnu mesta nemôžem vytknúť okrem úzkych prepchatých ulíc a nízkeho počtu orientačných bodov, prakticky nič. Počas jazdenia cez park, predmestie, obchodné, priemyselné a obchodné zóny vám budú hrať licencované skladby rozdelené podľa časového obdobia. Soundtrack je opäť mimoriadne kvalitný a vyzdvihnúť musím hlavne výber skladieb zo 70-tych rokov. Na naháňačku s mafiánmi v rytme Iggy Popa sa nezabúda.

Dve cesty, jeden cieľ?

Ako to celé zhrnúť? Reflections a Atari sa vydali komplikovanou cestou – vsadili na koncept GTA a opustili korene, ktoré neskôr definovali pojem mestských akcií. Široké možnosti odvádzajú pozornosť od toho, od čoho tu odjakživa Driver bol. Od filmových naháňačiek. Na druhej strane sa hráčom dostáva to, čo chceli – viacej postranných misií.

Autori si pri vymýšľaní názvu možno ani neuvedomili, aký je podtitul Parallel Lines zdrojom synoným. Nie sú to dve časové obdobia, ani pruhy na asfalte, ba dokonca ani nie nasekaný sneh do rovnobežných liniek, ale dve cesty. Na ceste prvej triedy jazdí GTA a na tej druhej sa terigá Driver. Na konkurenciu stačiť nebude. Nie tentokrát.