Zatiaľ čo Demon/Dark Souls má kvantum nových nástupcov a ich subžáner bujnie, klonov Monster Huntera nie je veľa. No teraz sa črtá unikátne spojenie viacerých firiem a svetov: Omega Force a Koei Tecmo získali pod patronátom EA Originals možnosť vytvoriť konkurenta pre MonHun. Japonské zázemie nie je na škodu, tímy už skúšali nasadiť sériu Toukiden (skončila po 2 častiach), a tak skúšajú nový svet a aj iné pravidlá.

Zastavme sa najprv pri svete, prvá hodina je nabitá animáciami a nastoľuje mytológiu i pútavú atmosféru. Prichádzate do sveta Azuma, pripomína japonský feudalizmus a zároveň dostal veľkú dávku fantázie. Tak sa netreba čudovať, že tu putujú obrovské kolosy menom „kemono“, ktorým sa v zemi zapáčilo natoľko, že ju ovládli a kmene ľudí takmer vyhostili. Váš hrdina putuje opačným smerom a cez drsné počasie sa dostáva do miest, kde ho čaká nielen stretnutie s prvými zvermi, ale aj „kemono“borcom. Omráčený končí v inej časti a začína nanovo. Založí si prvé táborisko, zachráni aj lokálnu žienku, ktorá potrebovala pomoc a vykľula sa z nej celkom šikovná kováčka. Avšak tá ho prosí, či by nešiel nájsť jej strateného člena kmeňa a už sa vrství jedna úloha za druhou.

No ako to v MonHun hrách a ich nástupcoch býva, bombastické animácie a veľké dejové momenty sa po pár hodinách rýchlo vytratia a nastupuje vlastná púť hráča. Aj Wild Hearts rešpektuje systém, že budete mať istú centrálnu lokalitu, z ktorej budete vyrážať na lov, zber surovín a plnenie úloh. Ľudkovia sú vhodne vložení do tohto sveta a môžete s nimi viesť krátke dialógy s viacerými odpoveďami, ale väčšinou slúžia ako oddych medzi jednotlivými misiami i vaše zázemie. Popri hraní si môžete občas pri nich oddýchnuť, no väčšinou naplnia svoje povolanie a posmelia vás na ďalšie putovanie. Medzi nimi si nájdete svojich favoritov, pričom dámy hrajú prím oproti mužským protagonistom. Kováčka Natsume či duo Kogyoku-Suzuran sa starajú o dobré momenty, ale taký Mujina zase pôsobí vďaka maske ako záhadný starček.

Deju je teda poskromne, ale o úlohy sa nikdy netreba báť. Wild Hearts má hlavné úlohy s dobrým tempom, od ktorých by som nebyť škrečej povahy („najmi sa na všetko“) málokedy odbočil. Ak idete hlavnú líniu, stále objavujete nové druhy kemono a mastíte ich jedna radosť. ALE... hra vás priamo motivuje opakovať súboje a časť poznatkov sa dozviete po troch či piatich zdolaniach. Na to slúžia aj vedľajšie úlohy, kde sa v repríze bojov učíte lepšiu taktiku a získavate lepšie suroviny, ktoré využijete na výrobu silnejších zbraní.

Áno, MonHun kolobeh v plnej kráse. Choďte do divočiny, objavte nepriateľa, nájdite jeho slabiny, zdolajte ho, získajte cenné kúsky, za tie si posilníte meče či výbavu a s ostrejšími čepeľami sa vydáte na repete alebo pokročíte k ďalšiemu. Funguje to stále – je to silný chytľavý systém. Keďže vám nepribúdajú skúsenosti či hrdinovi nenaskakujú levely za zdolaných nepriateľov, všetko je sústredené do výbavy. Silnejšia bakuľa (každá má svoj vývojový strom) a vlastná skúsenosť vám dá výhodu v ďalšom boji, nie nagrindovaný level za mastenie vedľajších beštií dve hodiny v kuse. Má to plusy i mínusy – môže sa vám dariť a zvládate to. Ale rovnako sa môže stať, že raz narazíte, ďalej sa nepohnete, lebo ďalší nepriateľ bude tuhý na vaše schopnosti. Aj Wild Hearts vám jasne ukáže level (ale nie zdravie) nepriateľa: koľko hviezdičiek, taká obťažnosť.

K dispozícii máte osem zbraní, čo je sčasti menej ako plná štrnástka pri posledných Monster Hunteroch, no ani na chvíľu som sa nezastavil, že mi niečo chýba. Zvolená osmička vhodne zvláda rôzne bojové štýly: či ide o klasickú katanu na začiatku, nodachi mečisko alebo kladivo pre pomalší, ale hutnejší boj alebo luk pre boj na diaľku. Základnú päticu dopĺňa „wagasa“, ktorá odráža útoky a pripomína dáždnik s nožmi, ktorým sa ľahko vymrštíte do vzduchu. Ďalšie trio: ručný kanón, pazúrová čepeľ (boj zblízka) a špecialita na testovanie – Karakuri Staff je univerzálna bakuľa, ktorá môže nabrať päť foriem: od klasickej palice cez dvojitú čepeľ po shuriken. Je to najoriginálnejšia zbraň formou i výkonom – a pekný príspevok do celého žánru. Osem zbraní núka osem bojových štýlov a podľa rozmanitých oponentov ich môžete meniť za pochodu či podľa potreby. Navyše zbrane sú prepojené aj s elementmi a tie slúžia na odhaľovanie slabín nepriateľa a patričné použitie. Je ozruta založená na ohni a láve? Treba ju schladiť vodou a pod. Hoci obľubujem jednu zbraň na dlhý čas, Wild Hearts ma prinútila experimentovať.

Dôvodom je tuhý boj. Ani jeden kemono nedaruje skalp lacno a už pri prvých sa riadne zapotíte. Na jednej strane som privítal, že švihanie mečom a celkové tempo je málinko rýchlejšie ako v MonHun, no nečakajte žiadne bleskové šermovanie ako v Dynasty Warriors. Zbrane sa tasia a ovládajú ľahko, no kemono sú drsní protivníci. Síce sa vám ukážu slabiny, ale kvantum zdravia vás donúti makať. Lebo keď sa kemono zaženie, odpáli vás na druhý koniec lúky. A keď vás trafí druhý-tretí raz, končíte na nule. Môžete si dopĺňať zdravie, ale nemáte nekonečné zdroje. Takže ak vás kemono zdolá prvýkrát, odráta sa vám ikonka. Celkovo máte tri pokusy – a keď o ne prídete, boj s ním končí a musíte ho ísť loviť nanovo.

Možno potom skúsite niečo iné. Buď taktiku alebo aj posilňujúce prostriedky vopred (nie nadarmo vás hra motivuje, aby ste jedli). A najmä si môžete pomôcť tým, že budete mať zozbierane suroviny vždy po ruke a naučíte sa najväčšiu novinku hry – Karakuri. V tejto hre pri stlačení L1 totiž vyvoláte menu a môžete si postaviť nejakú konštrukciu. Jedna vec sú nebojové veci ako stan, ohnisko či strážna veža. Ale priamo počas boja si môžete postaviť dve-tri kocky na seba, štverať sa hore a odtiaľ vrhnúť nadol s mocným úderom. Tých Karakuri konštrukcií nájdete postupne čoraz viac a môžu vám náramne pomôcť. Niektoré sú zničiteľné, tak ich postavíte jednorazovo – iné dokážu vydržať celý boj. Budovanie nie je nekonečné, potrebujete naň tzv. thread surovinu, ktorú ťažíte v divočine. V spodnej časti displeja vidno aktuálny počet. Na tlačidlá i menu si môžete zvoliť, aké konštrukcie budete stavať najčastejšie.

Samozrejme, najväčšia výzva pri ovládaní i systéme je ako skĺbiť obe aktivity. Na jednej strane máte ľahký, ťažší a mocný úder (tri tlačidlá). Potom ešte silnejšie zásahy, tie už potrebujú dve tlačidlá naraz. Do toho sa máte schovávať, uskakovať či uhýbať (opäť aj cez dve tlačidlá). A zrazu od vás hra pýta L1+čosi, aby ste rýchlo určili miesto, postavili tri kocky, vyliezli na ne a skôr ako ich kemono zničí, zaútočili. Nie je to ľahké, ale je to mimoriadne zábavné a konečne pochopíte, čo to tie trailery ukazujú, aké mechanizmy a systém ich stavania ako prebraný zo Settlers stratégie. Karakuri majú navyše tri stupne – základné, Fusion (vylepšené) a Dragon (trvalé, ale pýtajú si špeciálnu Dragon Pit energiu, ktorú odblokujete na vyhradených miestach). Je tu zhruba tucet vychytávok, čo je ideálny počet – nie príliš veľa, ale tu veža, tam kanón, nejaká pasca alebo aj plošina, ktorá vás vystrelí a v parádnej rýchlosti zasiahnete nepriateľa.

Hra obsahuje viac ako 20 druhov kemono – a takmer každý je inšpirovaný vlastnou mytológiou a aj ikonickou hrou Shadow of the Colossus. Sú to riadne ozruty, každý vás chce zraziť na kolená a pritom v nich zračí občas aj čosi smutné, nielen krvilačné. Navyše sú zaujímavo prepojené aj s flórou a faunou, akoby boli mutáciou známych druhov, resp. splývali s prostredím a sú vyšperkované do megasilnej podoby. Ragetail a Kingtusk sú zväčšení maznáci, Sapscourge je už kýchajúci kúsok, ktorý vás omráči peľom. Venomglider má podľa názvu čosi s jedom, Lavaback má na chrbte lávu,  Fumebeak vás prekvapí obrovským zobákom, Sporetail je odvodený od huby. Ľadový Icetusk je pekná ľadová beštia, Onyxshard ako prerastený dikobraz s obrovskými pichliačmi a podobne vyznie aj Goldshard. Za to Ripclaw má červené perá na hlave a už sa aj bojíte ako ich budete vedieť použiť. Sú tu lietajúce, ohnive, ľadové i veterné typy, presne podľa rôznych regiónov sveta. A nejednému druhu rastie na chrbte čosi nečakane. Ikonický Earthbreaker vyzerá ako obrovská hýbajúca sa hora a jeho súčasťou je kus lúky či strom.

Rozmanité druhy korelujú so štruktúrou sveta. Minato je bývalé mesto, no dnes budete radi za pár ľudkov. Za to jednotlivé štyri regióny sú podľa japonskej kultúry inšpirované sezonalitou – každá zo štyroch máp pripomína iné ročné obdobie: Harugasumi má svieže jarné kvety, Natsukodachi Isle má nádych leta i morské prostredie, Akikure Canyon získal chuť jesene vďaka popadaným listom a Fuyusagi pevnosť je z veľkej časti zamrznutá a plní rolu zimy. Každý región má iné suroviny, možnosti, dizajn a prepojený svet. Po vzore najnovších hier sa už nevydávate na misie na samostatné mapy, ale plníte ich priamo vo svete. Jeho kľukaté cestičky sú v kontraste s obrovskými otvorenými miestami, na ktorých vyzvete najväčšie ozruty. Časť máp je akoby v kruhu – na jedno miesto sa dostanete z rôznych strán a vertikálne rozdiely prekonáte cez budovanie Karakuri kociek. Môžete si budovať ohniská, medzi nimi sa presúvať cez fast travel systém, pohyb je svižný.

Obťažnosť hry nie je nízka a už počas testovania sa ukázalo, že nestačí mať iba najlepšiu dostupnú výbavu, plniť vedľajšie úlohy (aj tie z rybárskej guildy), ale netreba sa báť volať o pomoc – a tá neraz prišla. Ak vás hra prestáva baviť, máte dve možnosti. Jednou je sympatický pomocník Tsukumo (zbierate ho na viacerých miestach), druhou skutočný co-op pre troch hráčov. Existujú viaceré miesta, kde sa dá zavolať iný hráč – či priamo žiadať asistenciu počas boja alebo pri tzv. Hunter’s Gate. Áno, v trojici sa nepriatelia mastia lepšie, rýchlejšie a najmä keď má každý iné zameranie. Co-op je zábavný aj vďaka Karakuri – vy alebo kamoši môžete vytvárať konštrukcie, tie pomôžu aj iným hráčom, resp. máte bohatšie možnosti. Čím ďalej, tým viac sa prikláňam k tomu, že silnejšie druhy budem zdolávať v partii.

Audiovizuálne spracovanie Wild Hearts má najmä skvelú atmosféru. Inšpirácia Japonskom a štyrmi ročnými obdobiami poteší, aj počasie sa strieda často. I keď grafika má striedavé momenty – niekedy je rozlíšenie nádherne ostré, inokedy neoslní. Recenzovaná PS5 verzia je plynulá a akurát dlhšie načítava dáta, no takému zvuku niet čo vytknúť – nádherné melódie, dobrý dabing, zvuk aj počas boja, radosť hrať. Postupné patche vyhladzujú aj niektoré vtipné bugy typu odseknutá gebuľa sa mihoce za stromom a pod. Ale relatívne zložité ovládanie sa musíte naučiť – to už asi ani ďalšie verzie nezmenia. Napríklad L2 tlačidlo slúži na zber i scan okolia a nie je to úplne šťastná voľba.

Wild Hearts je kvalitná MonHun žánrovka a cením si na nej, že skúša aj viaceré nové veci. Karakuri systém dodáva boju iný nádych a keď sa s ním zžijete, zrazu máte pred sebou čosi iné ako odnož Monster Huntera. Osem zbraní vám vystačí a štyri rozsiahle mapy prepojené do celého sveta sú fajn. Kolísavá obťažnosť vás možno občas odradí, kooperácia čosi vynahradí. MonHun fanúšikovia môžu dať šancu, do hry naskočia rýchlo.