V roku 2006 bola kráľom vojnových stratégií hra Company of Heroes a svoje dominantné postavenie obhájila aj v roku 2013 v druhej časti. Popritom sa objavili ešte prídavky s novými armádami a doktrínami. Séria doteraz patrí k najhrávanejším RTS z druhej svetovej a milovníkov žánru nesmie obísť ani nový prírastok Company of Heroes 3.

Vývojárom z Relic Entertainment sa opäť podarilo prilákať hráčov na bojiská, kde vzduchom svištia guľky, rezonujú výbuchy a zem sa sfarbuje do červena krvou padlých vojakov. Atmosféra je rovnaká ako v doterajších hrách série a vlastne je toho podobného viac, čo môže byť na jednej strane plusom, no možno by sa žiadal trochu výraznejší posun série vpred. Nič to však nemení na tom,  že je to aj tentoraz zážitok hodný vašich peňazí a plný zábavných hodín strávených v single aj multiplayeri.

Začína sa to krátkou vojenskou misiou na osvieženie pravidiel, potom je už výber na vás. Sólo ponuka obsahuje Taliansku kampaň, Severoafrickú operáciu a režim prestrelky. Talianska kampaň je z pohľadu Američanov a príbehom vás sprevádza desiatnik Joe Conti, ktorý píše listy domov. Štruktúra kampane je založená na postupe po makete krajiny, kde postupne dobýjate jednotlivé talianske mestá okupované fašistami. Niekedy sa bitka vyrieši automaticky, inokedy sa prenesiete priamo na vojnové pole, kde si musíte víťazstvo poctivo vybojovať. Pri niektorých konfliktoch, hlavne keď vás napadnú na mape nepriateľské oddiely, sa smiete rozhodnúť, či do toho pôjdete osobne, alebo vám stačí vygenerovaný výsledok. Šance vám naznačí línia s ukážkou pomeru síl. Ak to vyzerá vo váš neprospech, môžete skúsiť ustúpiť, ale väčšinou dokážete aj napriek hendikepu vyhrať, keď prevezmete nad armádou kontrolu. Do bojov sa niekedy zapájajú aj vaši spojenci ovládaní počítačom, či už sú to britské posily alebo talianski partizáni. V hre sa vyskytujú aj špecifické jednotky iných štátov, napríklad kanadská, či austrálska pechota alebo indické delostrelectvo.

Náročnosť ťaženia si môžete zvoliť a aj na základe toho bude váš postup rýchlejší alebo pomalší. Samotné boje veľmi neprekvapia a viac-menej je tam všetko po starom, ale k tomu sa ešte vrátime. Niektoré misie majú špecifický priebeh, ale väčšinou sú to skrátka mapy s prestrelkou, ktoré môžu mať rôzne podmienky víťazstva. Pri obsadzovaní kontrolných bodov musíte znížiť skóre druhej strany na nulu, inokedy je treba okupovať a udržať dva alebo tri sektory okolo veliteľského územia nepriateľa. To všetko so zdrojmi surovín pod vašou kontrolou, ktoré umožňujú výstavbou vojenských budov a produkciou vojska. Ďalším častým zadaním je bránenie kľúčových objektov, kde máte vopred pripravenú armádu a prípadné privolávanie posíl, ale bez vlastnej produkcie.
 
Zaujímavejšia je priamo mapa Talianska, ktorá ponúka mnoho možností a taktických prvkov a prebieha to tam v ťahovom režime. Podobný, ale jednoduchší postup ste mohli vidieť v minulosti v Company of Heroes 2: Ardennes Assault, teraz to autori posunuli ešte ďalej a je to s väčšou hĺbkou. Dokonca by sme v tom mohli vidieť  určitú podobnosť aj s postupom v Total war sérii, ibaže z modernejšej epochy. Obsadzovanie Talianska spojencami sa začína vylodením na pobreží, pričom lode sa dajú používať počas celého ťaženia na produkciu a výsadky nových oddielov, ako aj podporu vo forme bombardovania nepriateľských plavidiel, ale aj miest.

Na základe splnených podmienok môžete mať viac amerických a britských oddielov s rôznym zameraním, ktoré majú formu figúrok vojakov a vozidiel. Posúvate ich klikaním na mapu, kde môžu ničiť nepriateľské obranné štruktúry alebo ich čakajú misie v okupovaných mestách. Keď sú na nepriateľskom území, míňajú sa im zásobovacie body. V už obsadených teritóriách viete produkovať ďalšie oddiely, ale napríklad aj lietadlá, ktorými robíte na mape nálety a prieskum a môžete aj zhadzovať zásoby. Roty po utrpení strát viete doliečiť a opraviť. Za všetky nákupy a aktivity ale platíte surovinami, ktoré sa vám priebežne kumulujú, podobne ako na bojisku.

Pri postupe po mape dokážete vylepšovať roty doplnkovými možnosťami. Navyše sa zoceľujú v boji, kde získavajú veliteľské body na nákup permanentnej podpory, ktorá platí v každom nasledujúcom konflikte. Je to rozdelené na sekcie so schopnosťami, vylepšeniami a jednotkami. Tu odomykáte pokročilé jednotky, ktoré potom môžete produkovať v boji a aj s vyspelejšou taktikou, ako aj rôznu podporu, napríklad nálety a ich účinnejšie verzie.

Na mape Talianska môžete postupovať podľa uváženia, ale priebežne dostávate úlohy od troch veliteľov, ktorých splnenie je niekedy nevyhnutné, inokedy len odporúčané a optimálne. Navyše neraz časovo limitované. Pritom na základe vašich činov a postupu získavate odmeny za lojalitu, a to osobitne u amerického generála Buckrama, britského generála Nortona a líderky talianskych povstalcov Eleonory Valenti. O lojalitu môžete aj prísť, ak niekto z trojice s vaším postupom nie je stotožnený. Stáva sa aj to, že čo sa páči jednému, druhý neschvaľuje, takže u jedného získate, u druhého stratíte. Každopádne aj takýmto spôsobom odomykáte ďalšie posily a bonusy, ktoré si môžete zvoliť aj pred jednotlivými misiami (nálety bombardérmi, podpora partizánov, prieskum...). Na mape sú ešte ďalšie taktické prvky, ale ich skúmanie a objavovanie už je na vás. Každopádne už máte určitú predstavu, aké je to komplexné, hoci v neskoršej fáze už nastupuje istý stereotyp a finále je slabšie.

Naproti tomu prináša Severoafrická operácia úplne iný druh ťaženia. Toto je vlastne klasickejšie a zameriava sa na úspechy nemeckého generála Erwina Rommela v púštnych oblastiach. Misie tu nasledujú striktne jedna za druhou a majú zaujímavejšiu náplň ako tie talianske, no na druhej strane tu úplne odpadá taktizovanie na mape, ako aj vlastný výber vylepšení a podpory. Navyše je s tým prepojený príbeh trochu kŕčovito prezentovaný. Sledujete totiž rozprávanie obetí, čo čelia nemeckej ofenzíve,  ktorú však vy s inštrukciami priamo od Rommela vediete. Je to síce  funkčné, ale dosť rozporuplné, s apelom na city, no pôsobí to neprirodzene. Samotné boje si ale užijete.

Ponuku sólo režimu uzatvára režim prestrelky, čo je vlastná hra s výberom nastavení a mapy. Môžete si vybrať mapy pre 2 až 8 účastníkov, pričom na stranu nepriateľov a spojencov vyberáte AI s rôznou vyspelosťou.  K dispozícii sú štyri frakcie –Wehrmacht, Afrikakorps, americké vojská a britské ozbrojené sily. Podmienkou  víťazstva je obsadzovanie a udržanie víťazných bodov, alebo si zvolíte anihiláciu, kde treba zničiť všetky budovy na základni nepriateľov. Na bojisku to funguje zaužívaným spôsobom. Máte veliteľskú budovu vo svojom prvom sektore, kde môžete pristaviť niekoľko ďalších vojenských budov na produkciu rôznej pechoty, vozidiel a tankov. Obsadzovaním zdrojov na ďalších úsekoch získavate príjmy aj nové sektory.

Inžinieri sú opäť všestranní a podľa frakcie vedia postaviť v teréne rôzne bunkre, zátarasy, umiestniť alebo odhaliť míny a sú skvelí proti pechote, keď im prikúpite plameňomet. Vašim čatám môžete dať pokyn na vstup do budov a ústup k základni, keď majú veľké straty, aby sa tam doliečili. Viete s nimi zobrať a používať opustené delá, mínomety, bazuky a ďalšie veci, ktoré zostali po padlých v teréne. Tanky majú rôzne pancierovanie na jednotlivých častiach, najsilnejšie vpredu, slabšie na bokoch a hlavne vzadu, takže je ideálne dostať sa za nepriateľskú techniku a a spôsobiť tak väčšie poškodenie. Za úspechy získavate veliteľské body, ktorými si zvolíte jednu z troch doktrín (teraz v menších oknách a každá s dvomi  podskupinami) a potom konkrétne vylepšenia. Teda špeciálne jednotky, nálety, bombardovanie, zrýchlenie obsadzovania a iné súčasti. Zaujímavosťou je možnosť naplánovania viacerých krokov počas taktickej pauzy, inak ale bitky prebiehajú v reálnom čase.  

Väčšina vecí na bojisku spoľahlivo funguje, ale sú tu aj nedostatky. Umelá inteligencia síce vie byť tuhá v boji, ale ani vaši nepriatelia, ani spojenci nepoužívajú opustenú výbavu (delá a pod.). Stáva sa aj to, že sa bezhlavo slepo ženú vpred a zabudnú obsadzovať sektory. V jednej hre takzvaná ťažká AI vyrábala ako na bežiacom páse stroje na opravu techniky, ktoré sa bezhlavo potulovali, takže potom nemala kapacitu na výstavbu tankov. Nezmyselné je pribúdanie veliteľských bodov aj potom, keď už ste odomkli všetko, čo vám zvolená doktrína umožnila.  Samotný limit na počty jednotiek je veľmi prísny a nízky, čo sme síce nejako vedeli pochopiť pri starších COH hrách, ale pri súčasných výkonných PC a staršom engine je už vážnejším mínusom. V boji si tak vytvoríte niekoľko peších čiat a 4-5 tankov alebo iných vozidiel a viac vám hra nedovolí, kým o nejaké neprídete. Dokonca ani zranené čaty sa už nedoliečujú, ak je naplnený limit. Je to veľmi kontraproduktívne, hlavne uprostred ofenzívy. Hra vtedy stráca grády.