THE LAST HERO OF NOSTALGAIA |
THE LAST HERO OF NOSTALGAIA |
Vo svete, v ktorom si prominentný kus filmového, seriálového či všeobecne popkultúrneho trhu uzurpuje akékoľvek pseudo-nostalgické dielo, začína, prirodzene, naberať vyznávačov aj antinostalgická agenda. Preto často unikáme pred osemdesiatkovou saturáciou buď do iných vekov, alebo zosmiešňujeme prehnané apelovanie na city k obdobiu, ktoré väčšina tejto obsah konzumujúcej populácie ani len vzdialene nezažila. Soulslike zlepenec The Last Hero of Nostalgaia je presne tým dielom, ktoré sa snaží svojou ideológiou takéto trendy zosmiešňovať, avšak prehnaným množstvom referencií a idealizovaním zlatého veku hier sa sám ponára hlboko do nostalgického bahna...
Pôvodne ľúbostný list venovaný sérii Dark Souls, žiaľ, sám podľahol konceptom, ktoré sa pokúšal satirizovať, a tak sa na vcelku originálny nápad nalepilo iba kvantum zbytočného a nijako hru neobohacujúceho obsahu. Ten je navyše často preplnený hru kaziacimi bugmi a glitchmi, ktoré neodstráni, žiaľ, ani jej všemocný rozprávač, ktorý neustále rád skáče do reči!
Frustrujúci svet... Nie, nič také! V Nostalgaii sa píše iba pozitívne-objektívna kritika (obohatená o kreatívne vsuvky rozprávača]! (╯°□°)╯︵ ┻━┻ ). Preto je načase, aby túto neorganizovanú maškarádu prebral do svojich skúsených rúk charizmatický, vždy dobre informovaný a hlavne skutočne objektívny rozprávač. Samozrejme, tým myslím svoju maličkosť... Preto už bez zbytočných rečí začínam túto recenziu, ktorá vám, drahí čitatelia, poskytne textový náhľad do vekom ošúchaných stránok kroniky dobrodružstiev z našej prenádhernej, miestami rozpadajúcej sa Nostalgaie.
Kapitola prvá: Rozpixelizovaný kraj v očakávaní hrdinu
Ach, moja rozprávková Nostalgaia! Len málokto si pamätá, aké magické tajomstvá a stratené príbehy ukrývaš vo svojom bujnom, nepriateľmi zasypanom svete, ktorý však kvôli tým lenivým hrdinom umiera. Svoju odvekú povinnosť tvoriť a prežívať napínavé príbehy pre tvoje, vďaka nim tlčúce srdce, už dávno zabudli, a tak sa podobne ako príbehová krv vytráca aj všetka pamäť na tieto dobrodružné kraje. Kto vie, možno sa hrdinom už nechcelo nechávať splynúť svoje telá aj s ich skúsenosťami a zážitkami s tvojím kreatívnym srdcom, z ktorého sa tvorili príbehy pre ďalšie generácie. Každý poznal svoju úlohu, mal svoju značku a dokonca aj scenár. No predsa to nestačilo a nás čaká len beznádej a zatratenie...
Počkať...žeby..? Áno, predsa len sa zrodil posledný z hrdinov! Aj keď... akýsi je pochudnutý. Vlastne vyzerá iba ako obyčajný paličkový panák poskladaný z hŕstky pixelov. Ani atribúty si v tom nefunkčnom editore nezvolil poriadne. Ach, úbohé pokrútené dieťa Nostalgaie, bez tutoriálu sa veru ďaleko nedostaneš, no míňať toľko životnej energie nášho kraja na error, akým si ty, to sa rozhodne neoplatí... Ale čo to stvára to špáradlo pixelové? Postaviť sa scenáru nepodliehajúcemu nepriateľom bez zbroje, iba s hrdzavým mečom a rozpadajúcim sa štítom, nebezpečným výzvam nášho pomaly rozpixelizovávajúceho sa sveta... No, skúsim si naňho lepšie posvietiť, možno sa z tohto nešťastníka ešte nakoniec vykľuje posledná nádej Nostalgaie. (Medzičasom treba rozhodiť čitateľa čímsi nečakaným, podobne ako som to robil aj v hre... „Choo, choo, ide vláčik! 🚂”)
Kapitola druhá: Prvé animácie vyblednutého pixelu
Áno priznávam sa, po jeho neslávnom predstavení v prvej kapitole som bol skutočne skeptický. K dispozícii som mu dal totižto iba rokmi idealizácie glorifikovanú hrateľnosť prvého Dark Souls, takže mohol iba utekať, kryť sa, zvládol akési to parry, uskočiť, no a, samozrejme, mal k dispozícii aj nejaký ten základný a ťažký útok. To je v kombinácii s možnosťou prechytenia zbrane do dvoch rúk a doplnenia si života nejakým tým elixírom (ktorý som vďaka rozpočtovým škrtom vykreslil iba ako jeden biely pixel) vlastne všetko. No a ten blázon sa aj napriek tomu postavil nielen horde nepriateľov v prvom leveli, ale aj sa popasoval s prvým bossom, ktorého som na poslednú chvíľu ukuchtil. Socha nášho prvého legendárneho hrdinu ho síce poriadne oplieskala a odhalila mu fakt, že je zásadne pomalší oproti zvyšku nepriateľov, no nakoniec sa však predsa len s ňou popasoval grandiózne.
Už tu si mohol môj nečakaný šampión povšimnúť neprehliadnuteľné množstvo náhodne roztrúsených referencií a v prostredí rozmiestnených odkazov či už na našich soulslike bratov, alebo inú popkultúru. Sám som roztrúsil po svete desiatky mečov, palcátov, štítov, kusov oblečenia a aj nejaké tie väčšie prvky dostupné na trhu. Vedenie tvrdí, že s licenciami si veľkú hlavu nerobíme a ak by sa mu teda podarilo prežiť, mohol by sám natrafiť aj na fejkový krompáč Steva z Minecraftu či iné kreatívne zbrane a odevy. Legendárny „Master Chef” dokonca zanechal v našich končinách svoju zbroj, Cloudova fantázia aj s jeho mečom sa potuluje niekde za rohom, no a práve taký rozpixelizovaný Firelink Shrine z Dark Souls sa očividne stáva ďalšou zastávkou nášho protagonistu. Práve tu našiel aj srdce mojej Nostalgaie, ktoré je však vďaka absencii príbehov a hrdinov, ktorí by nejaké zdieľali, totálne vyprahnuté a zošúverené...
Tu si ten šťastlivec konečne uvedomuje, že beacon je mojou skutočne originálnou náhradou pre bonfire a keď bude dostatočne hodný a šikovný, za zozbierané pixely nepriateľov si tu bude môcť počas oddychu vylepšovať svoje pixelové pahýle. Ale nech už investuje do sily, vytrvalosti alebo ktoréhokoľvek iného zo siedmich atribútov, na porazenie najväčšej hrozby nášho sveta mu to stačiť rozhodne nebude! Ale, samozrejme, tak ďaleko sa ešte nedostal. Zatiaľ mu postačia levely, možnosť nastavenia teleportu k jednému vyvolenému beaconu a znovunavrátenie herných ikon do Nostalgaie. Veď to poznáte, také tie výkričníky a otázniky, čo zodpovedne nájdete v každom „poriadnom”...ehm Ubisoftskom...ehm titule. Keďže Nostalgaia sa rozpadá, strácajú sa aj tieto ikony. No a keď už nejaké nájde, mohol by si za ne hrdina aspoň zvýšiť počet použití na jeho zdravie doplňujúce pixely. O tom, či bude vôbec schopný pokračovať za hranice prvého mesta a či teda má v sebe vôbec potenciál zachrániť našu rozprávkovú krajinu, rozhodnú Great Ones (čitateľský slovník uvádza definíciu bossovia]) Pravdou ale zostáva, že som si nedokázal nepovšimnúť premenu pixelovanej krajiny v jeho blízkosti tesne po rozsvietení nového beaconu. Takéto graficky realistické prostredia totižto vymizli spolu s vekom veľkého rozmachu.
Kapitola tretia: Spomienky na vojnu
Po tom čo sa postavil hŕstke pixelartových 2D pytliakov a okúsil tak prvotiny virtuálnej krvi, chcel som mu poslať väčšiu výzvu. Samozrejme, nasledovalo nečakané „Choo, choo, pozor na vláčik 🚂”. Ale nakoľko ho neprevalcoval ani zopártonový parný stroj na koľajniciach, poslal som mu naproti viacero ohyzdných potvor. V každom kúte Nostalgaie tak postretol akúsi novú výzvu aj s tematickým osadenstvom nepriateľov, ktorí sa správali presne podľa toho, ako mali nakázané. Obyčajných pobúrených obyvateľov mestečka som tak doplnil kostlivcami, vzrastom obrovitými rytiermi, vlkolakmi, skúsenými zlatými stormtroopermi s kopijami, spomienky sajúcimi upírmi, lietajúcimi škriekajúcimi netopiermi a množstvom ďalších, poriadnu výzvu poskytujúcich zjavov. Každý hrdina sa určite poteší aj prítomnosti skáčucich a otravne rýchlych pseudo-psov.
Napriek tomu sú však moje pokusy o prekazenie jeho cesty iba nepatrnou smietkou oproti tomu, čo si pre každého z hrdinov prichystali Great Ones, teda hrôzostrašné indivíduá, ktoré si násilím uzurpujú kusy rozpadajúcej sa Nostalgaie. Grinder je ohyzdnou existenciou, polepenou z vyprahnutých schránok nevinných NPC, tancujúci tyran Gnom The Consumer je zase obrovským fanúšikom Smougha z Dark Souls, elegantná Wunderschoenenberg poskakuje po aréne s rovnakou gráciou s akou šermuje svojim rapírom a, samozrejme, celé to zakončuje zákerný Mercucio. Áno na kvantite sa rozpočtom trochu šetrilo, ale žiadny cestovateľ určite nemôže poprieť kvality našich najväčších a najhrozivejších indivíduí. Jestvuje potenciál aj pre viacero legendárnych bitiek, ak sa hrdina vydá skúmať všetky temné zákutia týchto svetov, no a takto vyprovokoval do boja raz aj mňa. Naša bitka bola veru legendárnym zlepencom všetkého, čo sa v Nostalgai dá postretnúť a nakoľko som odveký gentleman, v súboji som predstieral skorý skon...
Ten bastard si, samozrejme, nemohol odpustiť nejaké to podvádzanie a tak sa väčšine velikánov postavil aj s ukradnutými mechanikami alebo s pomocou ďalších chybných vyvrheľov, akým je aj on sám. Áno veru glitchujúcich, zastaralých či absolútne nefungujúcich hrdinov tu máme už aj za dve hrste. Každý z nich sa navyše ešte tvári, že je protagonistom akéhosi vlastného príbehu a ak sa mu dostane pomoci od toho špáradla, pomôže zase on jemu. Takto si tu hrajú svoje drobné a nijako signifikantné príbehy, zaberajú esenciálnu pamäť a odmietajú zo sveta zmiznúť. Často im boli tak darované kusy zbroje či nejaký ten nástroj, vďaka ktorému vo svojich nezmyselných úlohách iba pokračovali. Tu, samozrejme, hrajú úlohu aj spomínané ukradnuté mechaniky, ktoré by sa mohli neskúsenému divákovi javiť iba ako nevinná mágia. Ale v skutočnosti sú to iba nedokončené kusy kódu, ktorými síce dokáže ten pixel ostreľovať na diaľku nepriateľov, vytvoriť si svoju kópiu na ich odlákanie, či dokonca zastaviť ich v čase, ale to neznamená, že ich môže používať takto ľahkomyseľne! Ešteže ho obmedzuje aspoň nejaká tá mana...
Kapitola štvrtá: Skryté chodby, tajné chodníčky a pohľady len pre vyvolených
Prepojené svety boli a aj naďalej sú výsadou nášho žánru, a preto sa nemohol ani pixelový protagonista veľmi čudovať, keď sa skratkou vrátil z úplne poslednej lokácie až na začiatok svojej cesty. Čo som však nečakal ja, bola jeho vynaliezavosť a príliš precízne skúmanie sveta okolo seba... Takto narazil nielen na najlepšiu korisť, na ktorú si zároveň pospomínal v sekcii inventáru, ale podarilo sa mu objaviť aj backstage oblasť. Vravel som tým idiotom, aby za sebou zatvárali dvere a nenechávali prístupné tie na presun ideálne, ultrarýche výťahy, ale nieeee. Takto sa potenciálny hrdina príbehu na parádu poprechádzal po zákulisí a uvedomil si, že celé to je zo strany záporákov iba ilúzia (nakoľko všade navôkol boli zanechané motivačné plagáty, aby sa nezabudli tváriť zlovestne či predstierať bolesť pri údere). Navyše tak dostal ľahký prístup k našim skratkám za oponou a pozrel sa aj na lokácie, do ktorých nemali žiadne hrdinské textúry nikdy vkročiť!
Navyše mu môj odveký rival, ten starý blázon v mníšskom rúchu, ukázal, ako sa dá dostať nielen do NPC City, ale ako všeobecne zatiahnuť svoje pixely na úroveň 2D sveta, a tak sa dostať v podstate kamkoľvek. Takže s týmito všetkými nástrojmi bol preňho presun medzi srdcom Nostalgaie, temnými jedovatými lesmi, rozpadajúcim sa NPC City, zatratenými meštianskymi ulicami, katedrálou, podzemnou väznicou, ale aj hrozivým hradom a inými pýchami mojej Nostalgaie absurdne uľahčený. Ešteže nemal mapu od tohto bludiska, inak by pri presune ani nikdy nezablúdil. Avšak s možnosťami priviazania sa na ktorýkoľvek z beaconov sa vlastne aj bez skratiek vždy mohol ľahko teleportovať, aj keď na túto možnosť častejšie zabúdal ako si spomenul... Vďakabohu aspoň za porúchanú AI, ktorá spôsobila, že sa všetky obludy po oddychu pri beacone či po teleporte nanovo objavili a zostali antagonistické aj po tom, čo objavil priestory zákulisia.
Zatajená kapitola piata: Chyby bez vlastníka
Povedzme si to na rovinu, nejestvuje dokonalé dielo a keby sa také v akejkoľvek realite objavilo, určite niekto klame. Samozrejme, pláne prenádhernej Nostalgaie boli dokonalé, keď hrdinovia svoje úlohy plnili. Avšak teraz sa sem-tam nejaká chybička v rozpadajúcom svete jednoducho nevyhnutne objaví... Do poznámok mi ktosi načmáral hru rozbíjajúce bugy a glitche, ale to je, samozrejme, úplná hlúposť! Párkrát sa síce hrdina stal nečakane nesmrteľným, prepadol sa pod textúry, vyšiel z hraníc sveta, prestal krátkodobo počuť, ale to, samozrejme, nie je dôvod na paniku či nekúpenie našej hry, všakže?
Jestvuje malá pravdepodobnosť, že po čase sa potreba neustáleho presunu stala pre hrdinov otravnou alebo, že dimenzie ich tiel neponúkali v súbojoch veľkú diverzitu. Uznávam, že hľadanie miest na spomínanie je určite frustrujúce, ale originálnosť tohto prístupu veru nemôže poprieť nik (podobne ako fakt, že našou menou sú práve spomienky tvorené všetkým digitálnym navôkol). Za variácie nepriateľov sa veru aj pobijem a to, že je vo svete málo velikánov treba spísať ako oficiálnu sťažnosť na úrade. Úprimne, s prižmúrenými očami by som pochopil všetky sťažnosti, ale odkazovať na mňa ako na neoriginálneho, nevtipného rozprávača s nevyužitým potenciálom, to je už poriadna drzosť! Tu ukončujem recenziu. Bodka. Pustite titulky či ako sa to tam u vás robí. Dovidenia. Opona spadla, sedadlá sa vyprázdňujú a svetlá zhasli.
Kapitola posledná: Koniec rozprávky o digitálnej čmáranici
No dúfam, že vám tento násilný únos mojej recenzie dal aspoň možnosť nahliadnuť za hutnú oponu rozprávačovej bezchybnej rozprávky. Chyby neradi ukazujeme, a preto aj on pevne drží v rukách zdanlivo nerozbitné oťaže kontroly nad Nostalgaiou. A práve kombinácia kontroly a pokusu o odlišný prístup sa tak stáva hlavným kameňom úrazu diela, ktoré malo veľa dobrých nápadov, ale presaturovaním nostalgie a iných prvkov, ktoré sú zámerom jeho satiry, stráca na integrite. Veľa referencií vo vás vyvolá úsmev, zasmejete sa na vtipoch a aj sa ťažkopádne popasujete s výzvami sveta či príbehmi zaujímavých postáv a kreatívneho smerovania. Ale po zopár hodinách vám zostáva na prstoch iba kôpka zbytočných mozoľov a na mysli neprehliadnuteľná pachuť titulu, ktorý akosi stratil svoje smerovanie a žiaľ, nevyužil naplno potenciál. Preto za celú Nostalgaiu aj za jej rozprávača nezostáva povedať nič iné, ako „Choo, choo, vlak odchádza! 🚂”.
RECENZIE HRÁČOV |
PC
PS4 Xbox One Xbox Series X|S PS5 Switch Vývoj: Coatsink / Over the Moon Games Štýl: Akčná Adventúra
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|