Ak ste hrávali JRPG už pred 20 rokmi, azda vám neunikla zmienka o GameCube exkluzivite Tales of Symphonia. Dostala parádne recenzie, no bez tejto konzoly ste mohli o nej dlho snívať. S príchodom Wii sa otvorili nové možnosti a vďaka spätnej kompatibilite ste sa mohli na hru vrhnúť. Neodolal som, splašil kus na eBayi, no na moje nemilé prekvapenie dorazila iba vo francúzštine (zaručená angličtina sa stratila asi pri transfere) a hoci som aj hodinu skúšal hru, nedalo sa rozumieť nič. Súboje by ešte človek pochopil, ale z deja nebolo nič... O päť rokov vyšlo na Wii voľné pokračovanie, ale ten originál stále chýbal.

O 10 rokov neskôr sa ukázala kolekcia Tales of Symphonia, kde sa mohli hráči po prvý raz pustiť do oboch hier aj na inej platforme (PS3) a teraz nám Bandai Namco ponúka originál znova a sľubuje aj remaster. Čo je súčasne príležitosť pozrieť sa ako hra zostarla za dve dekády a či je to stále taká topka.

Hodnotenie našepkáva, že asi už nie. Ako to pri remastroch stariniek býva, hodnotiť treba oba aspekty – v jadre pôvodnú hru a jej nový kabát, resp. koľko úsilia autori venovali, aby hru priblížili dnešnému publiku a či pridali aj niečo extra. Prvá vec, ktorá vám plesne do očí, je pomerne nízke rozlíšenie videí – ak budete hrať na Switch v handheld móde, je tu azda akceptovateľný kompromis, ale zoberte hru na PS4 a 4K TV. Zrazu bude akási rozmazaná, na veľkých uhlopriečkach cítiť starší dátum vzniku, aj keď na animácie sa pozerať dá. A bola by škoda ich nevnímať, lebo Tales of Symphonia majú jeden z najlepších príbehov celej série a dlhé animácie či dialógy k nemu jasne patria.

Na začiatku sa zoznámite s niekoľkými postavami – chrabrý Llyod veľa chochmesu nepobral, ale jeho spolužiačka Colette, o ktorej sa všetci vyjadrujú ako o Vyvolenej, je šikovné dievča. Nik zatiaľ netuší jej osud, ale ona sa naň náramne teší. Udalosti prvej hodiny vás rýchlo katapultujú do sveta nepokojov – nepriateľská skupina útočí na chrám, kde sa Colette mala zúčastniť obradu a naši hrdinovia nezmôžu veľa, kým nepríde vítaná pomoc v podobe silného spoločníka, ktorého sa bojí aj šéf oponentov. Dej sa nakopne pomerne rýchlo a nejde iba o typickú záchranu sveta či vojnu národov. Objavia sa ďalšie línie a čo je potešiteľné, Tales of Symphonia má silnú partiu, s ktorou chcete robiť rozhodnutia i putovať.

Tento element sa z niektorých novších JRPG vytráca, ale Tales of Symphonia ho rešpektuje. Kvalitná skupina hrdinov s rozličnými povahami a ich dialógy dokážu oživiť neľahké morálne činy i následky. Tento diel nie je ľahký, dá si načas a zároveň dáva partii rôzne náročné chvíle. Preto celkom pomáha ľahkovážna chrabrá povaha Lloyda, aj nadšenosť Colette. Do toho sa miešajú aj postavy ako Kratos (nie ten) fungujúci ako solídny mentor či Genis zameraný na kúzla, no občas sa mu čosi nevydarí. Je tu Sheena, povolaním nájomný zabijak inej nátury, hrá sa s elementárnymi kartami. Dialógy v partii sú občas nepovinné – stačí stlačiť príslušne tlačidlo na istom mieste a už sa kecá naplno.

Bez spoilerov ťažko hodnotiť, ale Tales of Symphonia sa oplatí hrať kvôli príbehu. Farebná paleta je síce svetlá, ale náplň niekedy aj temná. Remake sa snaží vylepšiť tri oblasti, pri grafike to nie je ľahké – animácie sú na veľkej TV kostrbaté a ešte horšie vyznie otvorený svet. Tales of Symphonia využíva prvok svetovej mapy so zmenšeninami: tu putujú hrdinovia medzi lokalitami a môžu na nich útočiť viditeľné beštie (nie úplne náhodný systém, až keď do niečoho narazíte, bude boj). Ideálne miesto pre tréning či grind, ale po 20 rokoch už vyzerá dosť archaicky a veľa času tu tráviť ani nechcete. Ešteže sa dá neskôr cestovať aj zrýchlene na chrbte zvieratka či letecky.

Samotné lokality sú esteticky dobre zvládnuté, no tiež ukážu zub času. Ale rozhodne sa im nedá uprieť atmosféra. Príjemné dediny či mestečká, kľukaté cestičky, prechod do interiérov, všetko prepojené. Je tu veľa drobných postáv na pokec a občas miesto na uloženie pozície – tých je celkovo veľmi striedmo a tak sa často pre ukladanie aj 6-7 minút vraciam. Ak putujete smerom vpred, čaká vás dobrá výprava, striedajú sa tu rozmanité časti sveta a hra je pomerne urečnená, tak pridajte na rýchlosti textu v menu.

Veľkú časť hrateľnosti zastreší bojová časť. Na samostatnej obrazovke čaká vaše kvarteto vs. rozliční protivníci. Akcia i pohyb bežia v reálnom čase, ovládate jedného hrdinu a šermujete mečom základné údery, no boj sa dá zapauzovať na zadávanie príkazov. Spoločníci sa ich snažia plniť, vy sa sústredíte na seba a ukazovatele. V pravom hornom rohu počet úderov: snažíte sa ich reťaziť, za to sú bonusy. Do toho sa nabíja Unison dielik – keď sa naplní, môžete odpáliť simultánny Unison útok. Povolania sú užitočné pre odlišné bojové štýly a objavujú sa tu aj ikonické Arts údery, ktoré miešate s bežnými. Tie kombá sú dôležité na skupiny nepriateľov i väčších bossov, dajú sa učiť rýchlo, akurát... opäť sa hlási o slovo kostrbatý interface. Aj v bojovej časti je cítiť, že hra zostarla – ovládanie dáko zvládnete, často sa opakujú nepriatelia i ťahy, ani celková grafika neohúri. Aspoň tí bossovia sú poctivo vymodelovaní a dajú zabrať aj takticky.

Ak máte pocit, že sa nám proti sebe stále opakujú dva isté elementy, máte pravdu. Na pomery remasteru podal Square-Enix fakt priemerný výkon. Trošku vyššie rozlíšenie je fajn, ale 20-ročný pôvod sa nedá zakryť a v tom smere si Japonci hlavu nelámali. Hra nevyzerá zle, ale neohúri na mnohých frontoch, či sú to animácie, svetová mapa alebo súboje. Najlepšie vlastne dopadlo putovanie medzi akciou...

No tam vnútri drieme kvalita – a lepšia ako mnohé súčasné pokusy, ktoré chcú byť poctou JRPG spred 20-25 rokov, ale po 10-15 hodinách vás vlastne nebaví hrať. Ak prehryznete hrubú prezentáciu (dosť možné, že Switch verzia toľko rozlíšením netrpí ako recenzovaná PS4), čaká vás skvelá partia, dobrý dej, zaujímavý svet i napínavé súboje s bossmi. To nie je síce málo, ibaže hra neplní prísľub remasteru klasiky, na ktorú čakáte azda aj tie dve dekády. Ak ste ju kedysi minuli a nevadí vám slabšia grafika, zatnite zuby a choďte do toho.