Jeff Minter možno nie je jedno z tých najznámejších mien v hernom biznise, no jeho hry určite mnohí z vás hrali. Začal tvoriť už na konci 70. rokov a vytváral hry pre ZX Spectrum, Atari počítače, C64 a iné populárne platformy tej doby. Začínal s klonmi iných hier, napríklad s klonom Defendera a ďalších. Taktiež portoval známe hry na nové platformy a pokračoval v zabehnutých značkách. Pre Atari vytvoril napríklad Tempest 2000 a kopu iných hier. Pracoval aj na hrách pre Xboxy, GameCube, Vitu, PS4 a ďalšie platformy. Celú dobu sa sústredil na retro koncepty, ktoré vychádzali z automatových hier 70. a 80. rokov. Ukazuje nimi, že hrateľnosť je prvoradá.

Inak tomu nie je ani v prípade novinky s krkolomným názvom Akka Arrh. Hra je vlastne duchovným nástupcom legendárneho Tempestu a zároveň je pokračovaním niečoho už takmer zabehnutého. Vychádza z prototypu, ktorý vznikol ešte v roku 1982, ale nikdy sa nepretavil do hry, lebo bol podľa hráčov príliš náročný. Vznikli tak len 3 automaty s touto hrou a teraz môžeme zistiť, či mali hráči v roku 1982 pravdu. Ako ale už asi tušíte zo známky hore, vôbec to nie je také zlé a aj keď má koncept už 40 rokov, dokáže dosť dobre zabaviť.

Akka Arrh je vesmírna strieľačka nie ako Tempest, kde vlastne beháte po obvode tunelu a strieľate smerom dole, ale skôr by som ju prirovnal napríklad k Asteroids. Aj keď v tomto prípade sa vaša vesmírna loď nehýbe. Je tu aj nejaký ten minimalistický príbeh, v ktorom ste pilotom lode a ovládate stacionárny kanón s názvom Sentinel, pomocou ktorého sa bránite pred útokmi. Z nejakého dôvodu vaša loď vyzerá ako hlava Bafometa, ale to nechajme tak. To je všetko. Viac z príbehu tu nenájdete a ani to netreba. Viem si predstaviť, že pred 40 rokmi by bol príbeh pekne rozpísaný v manuáli na niekoľko strán, ale naozaj ho k takejto hre netreba.

Dôležitá je hrateľnosť, do ktorej okamžite vkĺznete, chytí vás a len tak nepustí. To Akka Arrh naozaj spĺňa, aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že je to len kopa chaosu na obrazovke, z ktorého by niekto mohol dostať aj záchvat. A ono aj to je vlastne z veľkej časti pravda, ale nikde nie je napísané, že sa chaos a zábava vzájomne vylučujú. Tu sa, práve naopak, navzájom podporujú a čím väčší chaos, tým viac sa musíte obracať a tým väčšia zábava to môže byť. Hra je založená na náhode, ale aj na vašich schopnostiach a reakciách. Musíte sa vedieť poriadne obracať a orientovať v tom všetkom, čo sa deje na obrazovke.

Koncept je pritom aj čarovne jednoduchý a Minter možno zapredal dušu diablovi (preto ten Bafomet?) za takýto nápad. Až sa čudujem, že to doteraz nikto iný nespracoval. Toto je akcia, kde máte strieľať čo najmenej a tým získavate body. V zásade sa dajú levely prejsť aj len jedným jediným výstrelom, ale musí to byť dobrý výstrel, aby ste porazili desiatky nepriateľov. Samozrejme, môžete strieľať aj viac, pokojne ostošesť, ale k vyššiemu skóre sa nedopracujete. A tu je prvoradé práve čo najvyššie skóre.

Nechápete? Tak znova. V strede obrazovky je vaša vesmírna loď s hlavou kozy. Vpredu je kanón a z neho vysielate bomby na nepriateľské objekty. Po kontakte bomby s nepriateľom nastane výbuch a šíri sa tlaková vlna, ktorá zničí ďalších nepriateľov, keď ich dosiahne. Kontakt nepriateľa s tlakovou vlnou spúšťa ďalšiu tlakovú vlnu a takto dookola. O tom je tá jedna dobrá rana – trafte prvého nepriateľa čo najlepšie a všetci ostatní do konca levelu padnú sami takouto reťazovou reakciou. Vy len kontrolujte situáciu a užívajte si vizuálne divadlo.

Hra postupne mení prostredia, ktoré prestanú mať nejaký ľahký pravidelný tvar a začnú byť čoraz komplexnejšie. Rovnako vaše tlakové vlny môžu mať iné tvary. To sú premenné, s ktorými musíte vedieť počítať. Zle vystrelíte a nejaký nepriateľ sa napríklad dostane medzi dve tlakové vlny v tvare +. Taktiež postupne pribúdajú nové druhy nepriateľov, ktorí sú tak agresívnejší, nebezpečnejší a útočia menej predvídateľne, prípadne majú útokov viac. Budete tu veľa zomierať, kým sa oťukáte s jednotlivými druhmi nepriateľov a zistíte, ako ich vhodne zničiť.

Navyše na niektoré druhy nepriateľov neúčinkujú bomby, ale len strely. A kým bomby sú neobmedzené, strely sú limitované počtom. Síce si nejaké dokážete preniesť z predchádzajúcich levelov, ak ich neminiete, ale v zásade je hra vystavaná tak, aby striel nebol nadbytok a musíte taktizovať. Nové dokážete získať iba reťazovou reakciou pri ničení nepriateľov, takže sa musíte naozaj stále obracať, striedať druhy zbraní a dobre si rozmyslieť, na koho a ako zaútočiť. Ale pozor, ďalšia vystrelená bomba resetuje počítadlo reťazových reakcií, a teda s násobením bodov začínate od začiatku. Na druhú stranu, strely to neresetujú. Akcia sa tak stáva o to komplexnejšou.

A ani tam to ešte nekončí. Vo vašom „podpalubí“ máte nazbierané pody so životmi. Ak sa nejaký nepriateľ dostane až k vám, môže zliezť dole a začať útočiť priamo na vaše životy. Vtedy sa ak vy musíte presunúť dole a zaútočiť na nich včas, aby vám životy nezničili. Ak ich zlikvidujete, hra vás sama presunie hore, lebo tam nepriatelia tiež nečakajú, kým sa do vás pustia. Ste tak prakticky v neustálom strese, snažíte sa orientovať v chaose a z tej neónovej show pred vami sa pokúšate nehodiť o zem s penou na ústach. Znie to divoko, hrá sa to divoko a je to zábava.

Problém s tým ale je, že krivka náročnosti stúpa pomerne strmo a rýchlo. Čo by samo o sebe nebolo zlé, predsa len chcete od hry určite aj výzvu, avšak často váš postup stojí len na metóde pokusu a omylu. Hra svoje princípy nevie dobre odkomunikovať a síce vás naučí tie základy, pokročilejšie veci sa už musíte naučiť sami, ale často ani neviete ako. Napríklad vás tak budú v jednom bode nepriatelia dosť decimovať a vy ani len netušíte, ako sa dostať ďalej. Dáte hru bokom, možno na deň, skúsite to potom zas a náhodou prídete na to, ako sa posunúť cez danú situáciu.

Grafika je minimalistická, ale perfektná. Hra je prepachatá efektmi, vizuálne odkazuje na Tempest a iné klasiky, ale pôsobí moderne. Povedal by som však, že jej to množstvo efektov občas možno až škodí. Ľahko sa totiž v dianí na obrazovke stratíte a nevšimnete si, že na vás mieri raketa, ktorá pre vás znamená koniec hry. Hudba je tiež perfektná. Je svojská, divná, elektronická, nebude sa páčiť každému, ale ak si vás získa, zamilujete si ju. Navyše každý level ponúka vlastnú audiovizuálnu schému vrátane hudby a tých levelov sú tu desiatky, takže je hra naozaj pestrá.

Taktiež ovládanie je niečo, na čo si treba zvykať a hlavne v prípade správneho mierenia. To pôsobí trochu ťarbavo a nie vždy sa dokážete otočiť tak rýchlo, ako by ste to v daný moment potrebovali. Taktiež by som chcel viac režimov, toto je len klasika s rozdielnym počítaním skóre. Chyby tak hra má, trochu ťahajú dojem dole, ale stále je to jedinečný niche počin, ktorý si nájde nejaké svoje malé publikum, ktoré ho bude zbožňovať a hráči sa budú navzájom predháňať v online tabuľkách. Vyzerá dobre, znie dobre, hrá sa dobre, ale je len pre veľmi úzky okruh hráčov.