Na 2,5D metroidvaniu The LastCase of Benedict Fox som sa veľmi tešil. Od prvej prezentácie si ma získala svojou krásnou rozprávkovou štylistikou, perfektne sediacou k jej bizarnému svetu plnému lovecraftovských chápadiel. Hra však neprestala strácať moju dôveru ani po jej spustení. Filmová scéna o kulte,  akoby vytiahnutá z historického dokumentu, nasledovaná noirovou vykrádačkou v sprievode jazzu a nepriateľskej streľby ma totiž okamžite prikovala na stoličku, zatiaľ čo mi démonické chápadlo dávalo do úst popcorn. A zoznam pozitív sa neustále len rozširoval.

Dostal som tak temnú noirovú atmosféru pomiešanú s Lovecraftom, spoločníka pripomínajúceho entitu z The Darkness, svet podobný tomu v Eternal Darkness a umelecký štýl na úrovni Ori and the Will of the Wisps. Ako sa do takejto hry jednoducho nezamilovať? Možno to vyznie celkom ironicky, ale práve vyššie spomenuté prvky sú hlavným dôvodom, prečo titul krváca. Pretože všetko sme tým pádom už vlastne videli, len v menej hrdzavom prevedení.

Aby som to bližšie vysvetlil, začnem príbehom. V ňom hráte za Benedicta Foxa, ktorý sa snaží so svojím démonickým partnerom vyriešiť záhadu smrti svojho biologického otca a nevlastnej mamy. Zbierate dôkazy v otcovom opustenom sídle a v dvoch limbách. Limba sú svety reprezentujúce obavy, vnútorných démonov a spomienky mŕtveho manželského páru. Dúfam teda, že to tak je, lebo podobne ako prostredie oboch límb, aj príbeh hry je často poriadny mišmaš, kedy si nie ste občas istí, či sa autorom z Plotwistu časť zápletky náhodou len nesnívala.

V jednoduchosti ani dejové línie, ani ich postavy nepôsobia ucelene. Až som chvíľami rozmýšľal, či mi náhodou len nechýbajú nejaké dôležité príbehové detaily z iného titulu. Bohužiaľ, tak to ale nie je. Doteraz preto napríklad neviem, ako sa vlastne Benedict dal dokopy so svojím temným priateľom. Dlho som ani nevedel, čo je vôbec Benedictov cieľ. Jeho motiváciu som sa zase dozvedel až na samom konci hry. Ak to teda bola jeho motivácia, lebo ak áno, tak to na mňa pôsobilo skôr ako chabý pokus autorov vyvolať emócie.

Ostatné postavy na tom nie sú o nič lepšie. A hoci niektorým z nich sedela tá mysterióznosť, pri iných som sa začal cítiť ako intelektuál z Lovecraftových kníh – bláznivo a zmätene s pocitom, že na ničom z toho vlastne nezáleží. Ani na deji, ani na protagonistoch. Ak to bol účel kvôli tematike, tak bravo, ale skôr si myslím, že sa scenáristom len nechcelo vymýšľať všetky tie príbehové body a nechali to len na hráčskych teóriách. Veď hráči majú predsa k dispozícii environmentálne rozprávanie a popisy k veciam. Určite si to už sami domyslia.

A viete čo? Mne by to za normálnych okolností nevadilo. Podľa mňa je totiž fajn nechať niektoré interpretácie deja na hráča. Problém ale nastáva vtedy, keď sa postavy tvária tak, ako keby všetko to, čo sa v príbehu udialo, bolo vysvetlené a zrejmé. Tomuto nepomáha aj fakt, že v hre pravidelne dostávate fetch úlohy, o ktorých zväčša ani neviete, prečo ste ich dostali, kedy ste ich dostali a načo ich vlastne máte robiť. Celé to pritom uzatvára otrasné finále, ktoré do bodky vystihuje všetko príbehové doteraz. Postavy sa v ňom náhodne a bez vysvetlenia premiestňujú z miesta na miesto a celý ich konflikt je ukončený najviac drevenou filmovou scénou, kedy som doslova prosíkal, nech nenaskočia finálne titulky. Naskočili, pochopiteľne. Ale keďže sa vývojári volajú Plotwist, tak nemohli odolať aspoň jednej po titulkovej scéne, kde je hádajte, čo... nečakaný zvrat, ale nelogický ako väčšina príbehu.

Ach, je to celé škoda. Lebo až na nejaké momenty je napríklad dabing postáv absolútne božský. A dialógy sú celkom dobre napísané a niekedy až dojemné. Autorom sa navyše oproti konkurencii podarilo vytvoriť rozhovory medzi hlavnou postavou a hlasom v jej hlave tak, že nepôsobia rakovinotvorne. A aj tie filmové scény sú až na výnimky dosť pekné, hoci občas animácie postáv a ich kostry pôsobili neskôr trochu kostrbato.

Rád by som pokračoval v pozitívnom duchu, takže prejdem na umelecké spracovanie. Hra má pestrú a parádne zvolenú paletu farieb, vďaka ktorej sú jej jednotlivé lokácie prekrásne odlíšiteľné. To pridáva obom limbám v hre ich vlastnú osobnosť. Pekne sa to spája aj s mysľou lámajúcim prostredím týchto límb. Rôzne miesta v hre majú aj malé detaily. Ide napríklad o krištále lustra, ktoré reagujú na hráčov pohyb a skákanie. Toto všetko spolu s audiom napomáha atmosfére titulu. Samotné ozvučenie je vo forme štylistického soundtracku a úderných zvukov. Hra svetla a tieňov taktiež nerobí vizuálu a atmosfére hanbu, hlavne v sídle Benedictovho otca, ktoré vďaka tomu pôsobí správne zlovoľným a mysterióznym spôsobom.

Samozrejme, metroidvanie by nikdy neboli populárne, keby sa spoliehali len na svoj grafický vizuál. Veľkú úlohu pri nich vždy hrala aj v podstate jednoduchá, ale zábavná a odmeňujúca hrateľnosť. A musím povedať, že tá je v The Last Case of Benedict Fox celkom dobre spravená. Len je škoda, že sa v nej občas vyskytujú menšie, ale aj väčšie chybičky. Aby som to bližšie vysvetlil, začnem tým dobrým. Hra ponúka tri parametre obťažnosti. Jeden parameter zvyšuje náročnosť hádaniek, druhý zvyšuje poškodenie a odolnosť nepriateľov a tretí určuje, koľko vecí vidíte na mape. Hra má aj špeciálny režim, v ktorom stačí len jeden zásah na smrť.

Nepriateľským úderom sa však viete ubrániť vďaka súbojovému systému. Ten pozostáva klasicky z blokovania, uhýbania, ľahkých a ťažkých útokov. Benedict má tiež silnú pištoľ, s ktorou môže vystreliť ihneď, ako si ju nabije pomocou úderov zblízka. Do súbojového tanga prispieva rukou, alebo skôr chápadlom, aj démonický spoločník Benedicta. Ten mu umožňuje vykonávať akcie, ako je dvojitý skok, vyhadzovanie nepriateľov do vzduchu, priťahovanie nepriateľov alebo skĺznutie. Schopnosti démona sa dajú využiť aj pri skúmaní a odomykaní nových ciest. Vďaka tomu môžete nájsť nové veci, či už ide o príbehové predmety, zberateľské objekty, pomôcky na puzzle a podobne. Preskúmavanie límb je radosť nielen vďaka vizuálu, ale aj kvôli hravému level dizajnu, kedy sa napríklad jedna lokácia hry otáča v smere hodinových ručičiek, podobne ako vo štvrtej Castlevanii. Objavovaniu napomáha aj fakt, že každá časť mapy sa vizuálne pekne odkrýva s uspokojivým zvukovým efektom.

Keďže hra obsahuje puzzle, bolo by dobré objasniť aj ich povahu. Budete tak pracovať so špeciálnou abecedou, hrať s tarotovými kartami alebo otvárať biologické živé brány. Riešením týchto hádaniek si nielen odomykáte nové cesty v limbách, ale postupne odkrývate aj sídlo Benedictovho otca, podobne ako pri hraní starého Resident Evil.

V starom sídle je možné účinne vylepšovať zbrane, spotrebné predmety a posilňovať schopnosti vášho démona. Jeho silu umocňujete pomocou atramentu, ktorý získavate z nepriateľov a funguje podobne ako duša v hre Dark Souls. Spotrebné predmety, ako napríklad elixír zdravia, viete zas posilniť v efektivite alebo navýšiť ich maximálne množstvo. Na to slúžia kryštály, ktoré získate z náhodných predmetov. Tieto kryštály slúžia aj na vylepšovanie Benedictovho bajonetu a revolvera. Zbrane môžu mať rôzne vylepšenia, od zvýšeného poškodenia, až po unikátnejšie, ako možnosť zaútočiť pri úskoku, vystreliť špeciálny náboj na odomknutie novej cesty alebo vystreliť náboj, ktorý prechádza cez nepriateľa. Originálne sú aj niektoré mechaniky hry, ako napríklad uloženie atramentu do pomyselného trezoru, aby ste ho po smrti nestratili alebo obmedzenie rýchleho cestovania, ak máte atrament práve pri sebe.

Hra má základnú metroidvania hrateľnosť celkom dobre vyriešenú. Problémom však je, že je často nepríjemne frustrujúca. Obchod na vylepšovanie a kupovanie spotrebných vecí vám napríklad nikdy poriadne nevysvetlí, čo presne za vec kupujete a ovládanie Benedicta je občas neohrabané. Klávesy priradené na boj sú divne až konzolovo rozmiestnené. Taká schopnosť dvojitého skoku, kedy sa chápadlom prichytávate o strop, aby ste skočili ešte raz, nie vždy konzistentne funguje. Nepriatelia v hre zas majú často frustrujúce rozpoloženie, kedy sa mi neraz stalo, že ma doslova len čakali na okraji platformy bez možnosti úniku pred ich útokom. Bossovia na tom nie sú oveľa lepšie. V hre sú podarení len dvaja, inak je to samý naháňací balast na platformách, raz okorenený horšou verziou stealth bossa z Batman Arkham Asylum. Aby to nestačilo, aj tí dvaja poriadni bossovia, čo sú v hre, mi vlastne len dokázali, že uhýbanie je oproti blokovaniu absolútne neefektívna mechanika.

Aj hádanky, hoci sú uspokojivé a dobre spravené, prichádzajú s problémami. Neraz sa mi trebárs stalo, že ich riešenie bolo veľmi zle objasnené. Puzzle s quicktime eventmi malo napríklad zle viditeľné klávesy, ktoré sa ešte k tomu dali ľahko popliesť s inými klávesmi.