Keď hráte hry, zaujímate sa aj o to, čo sa deje v ich pozadí? Aké rozhodnutia viedli k niektorým cieľom, prečo sa stalo hento a tamto, kto za hrou vlastne stojí a podobne. Možno väčšinu to asi nezaujíma, no raz za čas a objaví hra, kde niektorým z vás niečo na pozadí danej hry jednoducho nedá pokoj a musíte sa nad tým zamýšľať. Zoberte si napríklad túto indie hororová stealth adventúru NightmareScape. Obyčajná hra, akých sú kopy ďalších, ale predsa len je tu niečo inak. Hra veľmi klame. Tvári sa ako novinka, ale pritom je to už staršia hra. Môžete googliť koľko chcete, ale nenájdete ju. A to je preto, že pri vydaní na Switch jej autori úplne zmenili meno z In Nightmare na NightmareScape.

Prečo? To sa nikde nedozviete. Nepíšu o tom autori, nepíše o tom vydavateľ, nepíše o tom nikto. Je pravda, že nový názov je chytľavejší, ale aj tak je divné sa tváriť, že tu máme novú hru, keď je to len port niečoho vydaného už predtým na PC a ostatné konzoly. In Nightmare vyšla minulý rok na jeseň a aj keď to nie je nejaká katastrofálne zlá hra, veľkú slávu asi nezožala. Ak vzhľadom na počet recenzií na Steame použijeme klasickú metriku odhadu predajov, je to skôr naopak – veľká bieda. Zachráni to teda nová Switch verzia?

Asi ste si už aj sami pomysleli, že ak ma viac ako samotná hra zaujíma to, prečo úplne zmenila názov a port sa nepriznáva k originálu, asi to s ňou nebude najlepšie. No ani najhoršie. Sú tu niektoré veľmi dobre nápady, akurát to v konečnom dôsledku celé vlastne akosi nedopadlo. Ako to neraz býva v prípade podobných hier, aj tu boduje hlavne príbeh, ktorý je intímny, osobný a relevantný. Možno sa v ňom niektorí z vás aj nájdu, prípadne v ňom nájdete niekoho, koho poznáte. Nie je tak náročné sa s ním zžiť.

Vžijete sa do kože malého chlapca menom Billy, ktorý pred hrôzami reality uteká do snového sveta, ktorý sa však zmení na nočné mory. Prečo uteká? Lebo v realite musí čeliť rozpadu svojej rodiny, ktorý mu spôsobuje trápenie aj traumy. Bolesť mení snový svet okolo na jednu dlhú nočnú moru, kde musí náš hrdina čeliť vlastnému strachu, vysporiadať sa so svojimi spomienkami a tiež spoznať samého seba vo svojom vnútre. Príbeh nie je rozprávaný takto polopatisticky a tento základ vám je jasný už na začiatku. Postupne sa ale dostávate hlbšie a zisťujete, čo sa konkrétne stalo, čo jednotlivé scény reprezentujú a podobne. Rozprávajú vám to niektoré flashbacky, chápete to z niektorých alegórií, zozbierate listy od rôznych postáv.

Príbeh je zložený zo 6 kapitol, ktoré ale od seba nie sú jasne oddelené a ani neviete ako a už ste prešli z jednej do ďalšej. Nedočkáte sa tu tak nejakých načítaní a lebo výraznejších strihov či skokov, plynulo sa posuniete ďalej. Kapitoly tak nie sú o formálnom delení, ale skôr o tematickom. Postupne tak naprieč kapitolami zisťujete viac o minulosti a to ako Billyho, tak aj jeho okolia. Zbierate veci, zisťujete informácie a razíte si svoju cestu k jednému z viacerých koncov. Môžete skončiť dobre. Môžete skončiť zle. Môžete skončiť aj niekde medzi.

Na snový svet a Billyho nazeráte z top-down perspektívy. Postupne prejdete naozaj rôznorodými prostrediami, kde niektoré sú hravé a fantazijné, iné sú už ako z hororu. Vždy záleží od toho, z akých spomienok vychádzajú. V tomto ohľade ale hre nemôžem veľa vyčítať. Pestrosť prostredí nie je zlá a aj keď občas nadobudnete pocit stereotypu, je to v rámci nejakej ešte rozumnej miery. Neexistuje veľa spôsobov, ako môže vyzerať knižnica, takže keď prechádzate takýmto prostredím, vždy bude vyzerať podobne.

Horšie je to už s hrateľnosťou, kde to už po nejakých dvoch hodinách začne byť viac stereotypné. Je tu stealth, sú tu hádanky, je tu zbieranie predmetov. A toto všetko sa bude postupne opakovať. Raz sa zakrádate okolo strašidelnej pani, neskôr okolo nejakého monštra a podobne. Vždy je to o tom, aby vás monštrum nevideli a vy ste sa dostali k niečomu – k páke, k dverám, k nejakému predmetu. Máte veľmi jednoduché možnosti boja, prakticky len omráčiť nepriateľa na pár chvíľ. Predmety a schopnosti ale využijete aj na skúmanie prostredia, objavovanie tajných miest či dokonca riešenie hádaniek. Niektoré sú náročnejšie, iné vyriešite hneď. Neboli zlé, ale ani nejako extra nápadité. Dokážu však na nejakú dobu potrápiť a celkovo tak potom s hrou strávite nejakých 7-8 hodín.

Zle dopadlo aj technické spracovanie. Tento rok sme tu mali Tears of The Kingdom, čo je krásna a bohatá hra, ktorá beží na Switchi dosť dobre. Takže vieme, že hra ako NightmareScape pre Switch nie je problémom, no nevyzerá to tak. Hra je škaredá, zazrnená, niektoré snové sekvencie sú akoby pretiahnuté vazelínou popred kameru. Pritom umelecky to nie je zlé, ale technicky už áno. Navyše sú tu aj dlhé loadingy, škaredé animácie, nie úplne pekné modely a aj nejaké to zasekávanie postáv. Zvuk je priemerný, hudba je občas fajn, inokedy nezaujímavá. Ovládanie je toporné, nepresné, postava sa zasekáva o predmety, ktoré ani dobre nevidíte, prípadne máte dojem, že ich obchádzate.

Je to motív, ktorý sa opakuje veľmi často – dobré nápady jednoducho nestačia, potrebujú aj zodpovedajúce prevedenie. Nech už sa teda táto hra v konečnom dôsledku volá akokoľvek, stále je to len o nápaditom a dobre spracovanom príbehu, ktorý je zaobalený do hrateľnosti, ktorá časom upadne do stereotypu. Ak by to skončilo pri tomto, stále by bolo možné hru odporúčať za určitých okolností. Musíme si však k tomu prirátať aj veľmi zlé spracovanie, nie práve najlepší technický stav a tiež ovládanie, ktoré vás občas bude veľmi hnevať. To sú však veci, ktoré mali autori riešiť už dávno a v tejto verzii už mali byť vyladené.