Atari nežije len z minulosti, ale snaží sa prinášať aj nové značky a zážitky, aj keď stále nie v miere a veľkosti, aké by si také veľké meno zaslúžilo. Ale lepšie ako nič. Presne takouto novou, ale menšou značkou je aj novinka Mr. Run and Jump. Atari takúto hru nikdy nevytvorilo, aj keď budete mať dojem, že ste ju možno už niekedy hrali. Podpisuje sa pod to aj štýlový úvod, ktorý je akoby vystrihnutý z éry Atari 2600 – dobová grafika, farebná paleta, ovládanie a podobne. Keď sa tu zrazu ocitnete vo svete plnom farieb a neónov a viete, že už ste v súčasnosti.

Mr. Run and Jump je indie 2D skákačka, o príbeh tu nejako nejde a vlastne tu ani nie je dôležitý. Ale teda nech to máme za sebou – chcete tu zachrániť svojho psa. To je vec, s ktorou sa dokáže každý stotožniť. Váš pes ale skáče naprieč rôznymi farebnými dimenziami a vy ho musíte nasledovať cez portály z jednej dimenzie do druhej. Medzitým sa snažíte zbierať Power drahokamy a poraziť nebezpečný Void. Respektíve najskôr pred ním utiecť, keďže tieto farebné svety požiera. A to je úloha, ktorá bude schopnosti (ale hlavne trpezlivosť) mnohých z vás.

Svojho chlpáča totiž naháňate cez sériu čoraz viac náročných levelov, ktoré náročnejšie prekážky a väčšiu výzvu. Autori sa zjavne inšpirovali v úspešných tituloch Super Meat Boy alebo The End is Nigh a rozhodli sa, že spravia niečo podobné, teda brutálnu skákačku, kde vás pomaly každý zle vypočítaný pixel pri skoku môže stáť život a idete od posledného checkpointu. Ktoré teda hra nerozdáva priehrštiami. Ale budete sa aj baviť. Pomaly budete postupovať z levelu do levelu, z jedného sveta do toho ďalšieho. Tu a tam hodíte ovládač o zem, konzolu von oknom a podobne, ale to k takýmto hrám patrí a aj v tom je ich čaro.

Toto je naozaj skákačka, kde rozhodujú aj tie najmenšie chybičky. Alebo možno ani nie chybičky, len si zle vypočítate skok. O pixel príliš vpravo, o 25 milisekúnd neskôr a skončíte na ostňoch. Takže znova. Tu musíte techniku skákania a postupne sa nabaľujúce mechanizmy pilovať do dokonalosti. Časom sa naučíte dvojskoky, dashovanie pomocou skrčenia, odrážanie od stien a kopu ďalších nových variácií na skákanie, vďaka čomu skočíte vyššie alebo ďalej. Čo sa vám bude naozaj hodiť, lebo keď uvidíte niektoré prekážky, ktoré si pre vás autori pripravili, zatočí sa vám hlava. Pokus-omy, pokus-omyl a takto dookola, až kým nie ste na konci daného sveta a nenaháňa vás zase Void.

Hra má v zásobe pekné množstvo prekážok, aj keď najčastejšie sú to obyčajné ostne – na zemi, na stenách, na strope – jednoducho všade. Potom sú tu ale aj nepriatelia a ako budete postupovať svetmi, zmení sa nielen farebná paleta a detaily v pozadí, ale aj to, čomu budete čeliť. Na začiatku napríklad po prostredí skáču žaby. Sú pomalé, ale aj tak vedia potrápiť. Postupom času vám budú vrásky robiť aj oveľa rýchlejšie sa pohybujúci nepriatelia. A vy ich chcete prekonať, lebo nielenže vám stoja v ceste k cieľu, ale blokujú shardy, ktoré môžete zbierať a zlepšujú vaše skóre. A aby toho nebolo málo, tak sú v leveloch aj špeciálne miestnosti, kde čaká ešte extrémna výzva. Na ich konci je orb, ktorý musíte získať a ešte aj bezpečne vyniesť. Tá druhá časť je väčšinou tá náročnejšia.

Hrateľnostne to vôbec nie je zlé a pritom nemusíte byť ani veľkí masochisti, aby ste si to užili. Akurát mám trochu problém s dizajnom levelov. Navrhnutý je dobre, ale sú príliš dlhé a to vás bude stáť zbytočné nervy v porovnaní s tým, keby bol ten jeden dlhý level rozdelený napríklad na 2-3 kratšie. Potom zistíte, že bežný svet tu má len 3 levely a útek pred Voidom (posledný svet má viac). Namiesto toho ich mohlo byť 9, lepšie by sa to hralo, malo by to aj lepšie tempo.

Aj autori si uvedomujú, že veľa hráčov na niečo takéto nebude mať nervy. Preto si môžete zapnúť zjednodušene. Ak na nejakom komplexnom úseku viackrát zomriete, môžete si tam aktivovať akýsi medzicheckpoint, ktorý vám skráti cestu medzi respawnom a problémovým miestom. Toto je fajn riešenie. Potom ej tu ešte druhá pomôcka a to dočasná nesmrteľnosť, keď niekde zomierate stále na tom istom mieste. To už nie je také dobré riešenie, lebo to vlastne odporuje samotnému konceptu hry. Ale určite sa nájdu hráči, ktorí to tiež využijú. Navyše to nepomôže so skákaním a sú tu aj miesta, kde nie sú problém nepriatelia a prekážky, ale krkolomné skoky, ktoré od vás hra vyžaduje. Takže to aj tak nespraví z hry prechádzku ružovou záhradou, čo je zase fajn.

Graficky je to veľmi pekná hra. Je jednoduchá, ale páči sa mi. Atari túto neónovú estetiku vie, takže sú tu pekné kontrasty, nič sa nestráca v efektoch či prostredí a aj to prostredie obsahuje pekné detaily, keď si ich začnete všímať. V neskorších svetoch sa mi páčili o niečo viac. Celé sa to navyše hýbe veľmi svižne. Horšie je to s hudbou. Často píšem, že v nejakej hre nebola hudba ľahko zapamätateľná a hneď po dohraní vyfučala z hlavy. Tu je hudba ľahko zabudnuteľná a vlastne už takto po vypnutí ani neviem, či tam nejaká vôbec bola. Sú to také fádne synťákové melódie, že sa jednoducho stratia vo zvuku áut pod oknom, vašej polovičky v kuchyni či čohokoľvek iného.

Mr. Run and Jump je nápaditá hra, ktorá prináša poriadnu výzvu – otestuje vaše schopnosti aj trpezlivosť. Nepôsobí pritom nefér, ale jasne vidíte, že cieľom autorov vás bolo čo najviac potrápiť. Nejaké menšie veci tu trochu škrípu, ale aj tak je to rozhodne dobrý zážitok, ktorí si fanúšikovia podobných hier užijú. Aj dĺžka sa pekne natiahne, ak sa budete chcieť prebíjať rebríčkami, zbierať všetko možné a dosiahnuť čo najlepšie časy.