Plná reportáž Final Fantasy Festu z Londýna

Európska vetva Final Fantasy Festivalu je za nami – po údernom štarte v Las Vegas koncom júla sa Naoki Yoshida a jeho partička zastavili v Londýne, aby to poriadne rozbalili, ukázali pár chuťoviek z Dawntrail datadisku i nové cross-over návnady s inými časťami série. Nechýbali ani dva koncerty, cosplay a návnada, že v Tokiu sa budú sypať ďalšie oznámenia.

Bola to solídne pripravená akcia, ktorá sa vypredala veľmi rýchlo a nadšenci ochotní prísť na dva dni do hál ExCel výstaviska v Londýne vysolili za vstupenky 160 libier. My sme mali možnosť stráviť nielen celý čas v prepojenej časti festivalu, ale aj unikátnu šancu dať si exkluzívnu tlačovú konferenciu s Yoshi-P, avšak o brutálnom čase 21:00 večer, kedy už návštevníci opúšťali po prvom koncerte výstavisko...

Deň prvý: keynote, Keiko a Sakaguchi
Final Fantasy Festival v Londýne zabral dva dni – sobotu 21. a nedeľu 22. októbra. Dorazili sme už o deň skôr, aby sme sa mohli pripraviť na štart, ktorým je tradične keynote Yoshiho-P. Ten sa konal o desiatej, mal aj vlastný streaming a ako sme tipovali, Londýn troška trpí tým, že je druhým festivalom v poradí. Veľké pecky sa sypali v Las Vegas (odhalenie Dawntrail, FFXIV na Xbox, rozšírený Free Trial), tak nám v Európe ostali menšie oznámenia ako prvý nový job (Viper), ukážka nových zón či spájanie s FF XI či FF XVI. To nie sú síce malé veci, ale okrem patchu 6.51 s dátumom 31.10 a Fall Guys obsahom nič konkrétne nedošlo. Asi prestávam veriť, že Yoshi-P potvrdí dátum Dawntrail aj v Tokiu, budeme asi radi za deň pre Patch 6.55.

Otvárací ceremoniál nasledoval krátko po keynote, predstavil pár spíkrov a najväčším prekvapením bolo pre neznalých uvedenie duchovného otca série. Hironobu Sakaguchi sa ukázal ako veľký drvič, čo už nalial do hry stovky hodín za dva roky a zmastil aj ultimátne dungeony.

Prvý deň okrem solídnej dvojhodinovky priniesol ešte panel vývojárov, ktorí sa bavili o dizajne dungeonov, samotný pokec so Sakaguchim o jeho pohľade na FFXIV a aj kvíz Who Wants to be a Gillionaire, v ktorom súperili dva tímy a rôzne VIP postavičky z radov fanúšikov hry.

Ale všetky uši boli na konci prvého dňa aj tak nastavené na klavírny koncert Keiko. Toto 41-ročné žieňa má nielen neskutočný pôvab, ale vycibrene hrá pamätné melódie z Final Fantasy XIV. Pri niektorých songoch ju sprevádzala vokálistka Amanda Achen-Keenan – akurát ich prvé pesničky boli ťažšie vyladené, keď Amanda aj prehlušila klavír. Oveľa lepšie vyznelo druhé trio piesní – tu odzneli vážne melódie Endwalker (depresívny podmaz zdevastovanej Garlean ríše, aj melancholický podtón Elpisu), ktoré prerazila vtipná etuda, keď pri skladbe The Labyrinth nabehol Soken s pískacím nástrojom. Znelo to akoby si miestami robil srandu počas hrania Keiko, ale presne sa triafal do tónov a vedel čo robí.

Posledné dve piesne opäť miešali čistý klavír a sprievod Amandy, ako prídavok sa hrá „hymna Endwalkera“ Flow, čo je precítená pieseň, ktorá je v datadisku zastúpená v rozličných verziách – plne orchestrálna, podmazová a je to skutočne pekný kus hudby. Na koncerte sa hrá plnohodnotná verzia s vokálom.

Po koncerte sme sa odplazili na tlačovú konferenciu, kde Yoshi-P v kostýme Vipera (vydržal v ňom fakt celý deň) prišiel na tlačovú konferenciu a zodpovedal zhruba 15 otázok, ktoré sme mu naposielali vopred. Odpovede na to, akú spoluprácu by si sám želal (čosi od Blizzardu), z ktorej hry by nechcel čerpať alebo ako fungujú samotné spolupráce, sme spracovali do samostatného článku.

Deň druhý: cosplay, Primals a Sakaguchi drtí bossov
Druhý deň bol na rozdiel od Las Vegas chudobný na oznámenia, takže sme si vystačili doobeda skôr s malou šou Stroll with Yoshi-P. V tej hral producent hry vybrané dungeony priamo s Hironobu Sakaguchim a bolo zaujímavé sledovať, ktorých bossov zmastili na prvý raz a kde dostali neraz aj po papuli, resp. sa im stávalo to čo iným hráčom – boss ich vykopol z arény. Vrcholným súbojom bol Enkidu a Gilgamesh, ktorý je sčasti parodovaný aj na londýnskom merchi s názvom Battle at the Big Bridge, kde je Gilgamesh v útočnej póze nad Tower Bridge.

Popoludnie patrilo tradičným sprievodným aktivitám ako turnaju semifinalistov z regiónu Európy a Oceánie a nechýbala ani prehliadka a súťaž v cosplay. Po floore skutočne behalo pár vycibrených kostýmov a nie je prekvapením, že najčastejšie stvárnenou postavou bol Emet-Selch. Táto ambivalentná postava sa totiž z roly zloduchov v Shadowbringers dostala do inej pozície v Endwalkerovi a mnohi sme si ho obľúbili. Vtipnejšie bolo vidieť dvojice či trojice, ktoré imitovali nielen Emet-Selcha, ale aj jeho kumpánov.

Podvečer sa skúšali dva razy hlasivky publika, najprv v súťaži povzbudzovania a večer na druhom koncerte. Opäť kopíroval štruktúru z Las Vegas, takže vystúpili The Primals s veľkými peckami, no niektoré melódie mali v inom prevedení. Nechýbali ani dva prídavky a tento koncert trval trošku dlhšie ako sobotná Keiko, no... nemôžem si pomôcť, ak ste zvyknutí na koncerty, kde prvá časť ide hodinku, dáte pivko-pauzu a už sa tešíte na ešte dlhšiu druhú, tak tieto koncerty vás dostali tým, že po 70 minútach končili. Koncept je výborný, keď deň festu končí koncertom, akurát pomerne krátkym.

Veľká hala a jej kopa aktivít (+ rady)
Väčšinu programu ste mohli sledovať aj na streame (okrem koncertov), takže teraz pohľad z prvej ruky ako to v Londýne vyzeralo. Najprv obrovská pochvala: málokedy sa vidí takto premyslený event pre vozíčkarov či hendikepovaných návštevníkov. Všade sa mohli dostať, vytvorené boli rozličné plošiny či vozíky a pred stagom mali vyhradené vlastné časti sedenia či priestor. Fakt klobúk dolu ako to v ExCeli zvládli vrátane dostupnosti z vlaku, metra či parkoviska a samostatné WC na rovnakej úrovni. Druhá pochvala ide za malý priestor (Quiet Room), kde návštevníci mohli vypadnúť z ruchu a užiť si trochu ticha. Kto navštivil veľké festivaly či cony, vie ako to tam chodí, hlasivky dostávajú zabrať, takže priestor pre kľud veru poteší.

Areál bol v podstate rozdelený na tri veľké časti: prednú tvoril obrovský stage a veľa sedenia, ktoré mali organizátori výborne pripravené (viď. vozíčkari či médiá). Zadná časť lákala na fotenie pred greenscreenom, raz za pár hodín sa tu žrebovalo na Meet & Greet s tvorcami a bol tu veľký stan s merchom, na ktorý stáli úžasné rady. Predmetov tu bolo veľa, tričká, mikiny, prívesky, hrnčeky, štýlové papučky a ponožky, libry tu len tak cinkali. Ďalší veľký rad čakal priamo na hranie hry – nadupané PC či notebooky so slúchdlami, aj DualSense ovládačmi si chceli skúsiť mnohí. Praktický bol aj kútik pre opravu cosplay kostýmov, od prvých chvíľ si niekto pricvikol niekde chvost či prišiel o uško z kostýmu.

Návštevníci si navyše mohli pozrieť aj dve galérie, zanechať odkaz na veľkej graffiti stene (nazvanej Oltár hrdinov) či cvakať sa pred tzv. Celebration Wall Hrdinov svetla. Na fotenie bolo tých miest viac, jednak aj v jednotlivých tematických častiach či so starými známymi – so žltým Chocobom sa chcel cvaknúť každý.

Najväčšiu, strednú časť tvorili perfektne spracované lokality miest a tzv. crafting area, t.j. miesto na výrobu predmetov (lebo za tie boli zlaté mince a za tie sa menil malý merch). Crafting bol vtipné vymyslený, lebo zabral síce veľký kus haly, ale v skutočnosti bol miestom pre tri guildy a tým pádom tu boli tri stojace rady. Na svoje si prišli kováči, kožiari i majstri šitia.

Tri mestá, tri odlišné svety
Od začiatku má FFXIV tri veľké mestá i regióny: Gridaniu a les Black Shroud, Limsu Lominsu a prímorskú La Noscea, Ul’dah a púštny Thanalan.

Mnohí sa zhodli, že najlepšie bol spracovaný azda les Black Shroud. Jednak tým, že ste sa cítili ako keby ste boli v skutočnom lese s množstvom stromov, lavičiek a štýlovým sedením, kde boli vankúše v tvare pňa či dlhých polien. Boli tu aj pomerne vtipné minihry:

• What’s on the Menu rozdelil hráčov na dva tímy, každý mal pripraviť jedlá podľa receptov a zháňať vo vyhradenom areáli potrebné suroviny
• Archer’s Guild Training pripomínal skutočnú lukostreľbu s tutoriálom od trénerov ako držať luk, napnúť tetivu a strieľať šípy (s gumovým koncovkami)
• Doors of Amdapor bola vtipná minihra takmer v úplnej tme, kde sa skupina piatich dobrodruhov mala zhodnúť, za ktorými dverami sa skrýva ikona Diabolos – a skúšať až do konca
• Esun-a-Morbol bola stolová hra, kde bolo treba mačkať tlačidlá a poraziť nepriateľa

Moja domovina Limsa Lominsa, resp. La Noscea mala nádhernú architektúru morskej metropoly s veľkými hradbami. Aj tu boli rozličné vtipné miesta typu oddychová zóna Bismarck, ikonická tabuľa s inzerátmi Market Board či prístav Wolves’ Den Pier pre skupinové foto. Ale nechýbali ani minihry:

• Big Fish – jedna z najvtipnejších kolektívnych minihier, kde súťažiaci chytali na magnet papierové rybky, bol to súboj navzájom a vyhral ten, kto zo skupiny nachytal najviac
• Dodo Egg Run – šprinty s gumenými vajcami sa stali peknou súťažou tímov, lebo vytýčená trasa mala triky typu obchádzanie šutrov alebo nechcené narážanie do iných protivníkov
• Hod zbraňami – ďalšia disciplína, ktorá sa odohrávala v relatívnej tme, bojovníci mali vrhať rôzne akože ostré zbrane do terčov z diaľky
• Tetovačky – vtipná minihra, kde ste si mohli dať vytetovať v “salóne” jeden z ikonických symbolov FFXIV

Napokon je tu Thanalan, ktorý prepájal viaceré miesta. Pretože okrem metropoly Ul’Dah je domovom aj pre miesto neresti a hazardu, ikonický zábavný park Gold Saucer. Tu bolo najviac minihier, ale niektoré boli vtipné podané – čakali ste pol hodinu v rade, aby ste si zahrali pexeso alebo škrupinky, ehm. Z väčšej zábavy spomíname na:

• Banícky tréning – opäť sa odohráva v tme a bolo treba ťažiť rudu na čas
• Uhýbanie bombám – na zemi boli farebné plošiny s lávou i bezpečné bez nej, vždy ste mali skočiť na zdanlivo isté miesto… kým na ňom nevybuchla ikonická Bomba
• Vrhanie plyšových gúľ – variácia na bowling, kde ste hádzali ružové gule
• Preteky chocobov – tu bolo treba mastiť tlačidlá ako na pinballe, aby váš chocobo dobehol prvý, opäť vtipné súboje proti iným návštevníkom, až osem vedľa seba

Spoločným menovateľom minihier bolo, že ste mohli niečo aj získať, ale ako sme spomenuli, čakacie rady boli miestami riadne dlhé a na rozdiel od japonských výstav, kde hosteska drží limit, koľko sa čaká, tu ste išli do neznáma. Najväčšia šanca bola zahrať si niečo počas veľkých panelov, kedy sa zaplnili takmer všetky miesta v hale alebo hneď ráno.

Celkový dojem bol výborný. Spočiatku som mal pocit, že hala nie je až taká veľká a že predsa dáke aktivity budú aj za pódiom (bol tam iba obrovský backstage, čo zabral štvrť haly). Ale je vidieť ako to majú Japonci do detailov premyslené – miesta bolo dosť veľa, žiadna tlačenica a ešte aj počas koncertov si ľudia vedeli nájsť miestečka. Prenesenie atmosféry a názvov lokalít z hier do reálií bolo autentické, v každej časti hrala ikonická hudba. Takže pre fanúšikov, ktorí sú už 10 rokov ponorení, do sveta Eorzea, to bol nezabudnuteľný víkend. A aj pre mňa.