Herný svet píše zaujímavé príbehy a napríklad sa môžeme dočkať aj toho, kedy veľké meno stojace za veľkými hrami začne po rokoch v biznise robiť malé hry. Indie sféra tvorcom umožňuje popustiť uzdu fantázii, neobmedzovať sa a skúšať iné koncepty. Nie vždy úplne úspešne, ale aspoň originálne. To je aj prípad hry Air Twister, čo nie je až taká novinka. Hra vyšla minulý rok na mobily a tento rok sme sa dočkali jej portu pre PC a konzoly. Za hrou stojí Yu Suzuki, čo je herný dizajnér známy fanúšikom Segy alebo tým starším z vás. Vo svojej kariére priniesol Out Run, Virtua Fighter, Virtua Cop a hlavne Shenmue. Tri roky po trojke však neprišlo pokračovanie, ale menšia mobilná strieľačka.

Air Twister je veľmi podivná hra. Až má človek dojem, že sa snaží vyhraniť voči časti herného publika. Jednoducho chce vám ukázať, že toto nebude hra pre vás. Badať to na obrázkoch, vidieť to vo videu a v zásade je to v poriadku. Každá hra nemusí byť pre každého a toto je pre niekoho, kto má rád podivnosti. Napríklad aj také, kde sa vžijete do koži princeznej Arch, ktorá musí ochrániť svoj svet pred inváziou mocných nepriateľov. Princezná je divná, svet je divný, nepriatelia sú divní. Celé je to divné, ale nie zlé. Je to svojské, originálne, kreatívne.

Na príbeh sa tu veľmi nehrá, aj keď nejaká tá animácia tu je. Problém tohto všetkého je, že vám to príbeh vlastne veľmi nepodáva. Neviete, ako sa volá postava. Neviete, kto sú vaši nepriatelia a prečo na vás zaútočili. Akurát viete, že na konci žijete šťastne, až kým nezomriete. Nejaké prestrihové scény sú tu v úvode, v strede a na konci. Mám však dojem, že sú tu preto, aby tu boli. Obsahovo sú prázdne a ani nevyzerajú nejako úchvatne – vyzerajú ako z mobilnej hry. A aj to nie nejakej trojáčkovej.

Ale dobre, v takýchto hrách o príbeh až tak nejde. Air Twister je on-rail shooter, teda subžáner strieľačky, ktorý bol kedysi dávno populárny na automatoch a preslávila ho hlavne Sega. Suzuki sa k tomu vracia a inšpiráciu čerpá hlavne z Panzer Dragoon, čo ani veľmi neskrýva. Princípy takýchto hier sú jednoduché. Dokonca jednoduchšie ako v bežných akčných hrách. Tu sa postava pohybuje vpred sama. Vy akurát mierite a strieľate. Vašou úlohou je zničiť všetko nepriateľské a ideálne si zachovať dostatočné množstvo životov na to, aby ste sa dostali až k záverečnému bossovi.

Takéto hry tak nehráte nejako dlho, ale hráte ich často. Ich kampane sú krátke, ale intenzívne. Inak to nie je ani tu. Ak už vám to ide dobre, hru prejdete za zhruba hodinu. Respektíve prejdete ju od začiatku po koniec posledného levelu. Kým sa ale dostanete na takúto úroveň, chvíľu to potrvá. Musíte si hru natrénovať a v tomto prípade sa aj dostatočne vylevelovať. Air Twister síce vychádzajú z niekoľko desaťročí známych princípov, ale prináša aj niečo nové, aby ste sa ku hre aj vracali a nebolo to len opakovanie už dobre známeho konceptu.

S princeznou poletujete prostredím, pred vás neustále nalietavajú nepriatelia a strieľajú po vás svoje útoky. Na konci levelu nesmie chýbať boss, ktorý vám dá poriadne zabrať. Tá princezná občas poletuje len tak, s ohnutým kolenom. Inokedy je na labuti a podobne. K tomu si pridajte aj nepriateľov rôznych dizajnov, kde sú napríklad skamenelé lastúry, zložené origami papieriky a podobne. Nie doslova, akurát tak vypadajú. Budete však bojovať aj proti drakom, ale aj proti stojacim hodinám. Dizajn prakticky všetkého je ako nejaký horúčkovitý sen, kedy vaša hlava pomieša všetko, čo ste za posledný týždeň videli. Ale má to svoj štýl a nevyzerá to práve najhoršie. Problém skôr je, že sa do hry nedá až tak vtiahnuť. V House of The Dead likvidujete zombíkov, vo Virtua Cop zloduchov a podobne. Tu sú to niekedy príšerky, inokedy zas geometrické tvary, budíky a iné. Pôsobí to nesúrodo.

Hrateľnosť je pritom jednoduchá. To automaticky neznamená, že by aj hra bola jednoduchá. Môžete hrať klasicky s analógmi a tlačidlami, prípadne si vyberiete možnosť hrať dotykovo, keďže hra má mobilné korene a hranie prstami na displeji je možno ešte aj o niečo pohodlnejšie v jej prípade. Zabudnite ale na to, že by ste ju prešli hneď na prvý raz. Nie je tak totiž dizajnovaná. Tu sa totiž musíte levelovať. Ako ničíte nepriateľov, padajú z nich hviezdy. Tie zbierate a keď eventuálne skončíte (zomriete), idete do menu a tam sa levelovať. Zväčšíte si počet životov, umožníte si zamieriť na viac cieľov súčasne a podobne. Levelujete sa na akejsi nelineárnej mape, takže si sami budete určovať priority. Rovnako si tam ale odomykáte nové zbrane, skiny, bonusové úrovne, skladby a ďalšie veci.

Môžete si prispôsobovať vzhľad princeznej a to formou spomínaných skinov. Tie sú rozdelené podľa časti tela – telo, maska a hlava. Môžete si rôzne nakombinovať podľa seba a vytvoriť si postavu, ktorá sa vám páči. Možností je tu dosť, ale sú výhradne estetické, nemajú vplyv na hru. ti majú len zbrane a amulety. Zbrane si postupne tiež odomykáte a nedá sa povedať, že dostanete silnejšie. Dostanete iné, s rozdielnym režimom streľby, takže vám môžu sedieť viac alebo menej. Amulety vám pridajú aktívne a pasívne schopnosti, napríklad spomalenie času, štít a podobne. Môžete si ich pokojne dať aj všetky naraz.

Ďalšou rozdielom v porovnaní s klasickými žánrovými hrami je aj dizajn levelov. Napríklad House of The Dead ste chceli hrať znova a znova aj kvôli tomu, aby ste tam napríklad zachránili viac vedcov, vyskúšali si alternatívne cesty a zažili niečo nové, niečo viac. Tu levely nie sú takto dizajnované a vždy ich hráte rovnako. Akurát sa po vylevelovaní dokážete dostať ďalej. A môžete eliminovať viac kompletných skupín nepriateľov, keďže tí útočia vždy v nejakej skupine, respektíve zostave/tvare, časom sa presne naučíte, kde akých nepriateľov čakať. Problém tohto konceptu je, že časom začne trochu nudiť.

Našťastie tu je na spestrenie viacero ďalších bonusov, ktoré si postupne odomknete a to hlavne nové herné režimy, ktoré pridávajú niečo nové do hrateľnosti, do ktorej sa pomaly zakráda stereotyp. Zahráte si na čas, na body, pri zvýšenej náročnosti, dokonca tu nájdete jednoduchú minihru na postreh a jednu zase na presnosť pohybu. Nechýba Turbo režim či Boss Rush. Ale aj tu je problém trochu v tom, že väčšina minihier je vlastne len variáciou na základnú kampaň, v rovnakých leveloch s rovnakými pravidlami. Takže síce dostanete spestrenie, ale vo veľkej miere len rovnaký zážitok.

Suzuki je fanúšikom holandského multiinštrumentalistu Valensiu a ten je zase fanúšikom legendárnej britskej skupiny Queen. Takže hudba, ktorú Valensia zložil pre hru, znie ako Queen. Z Wishu. Nie je to vyslovene zlé, melódie sú na prvé počutie príjemné, aj keď sa nebudete vedieť zbaviť dojmu, že je to veľká snaha napodobniť Bohemian Rhapsody a iné klasiky. Ako sa vám však zunuje hra, tak sa vám pomaly zunuje aj jej hudba. Grafike je...ako na obrázkoch okolo, akurát teda reálne v hre vyzerá lepšie. O trochu. A v pohybe je to veľmi plynulé, nikde to nedrhne a netrhá. To je asi to najlepšie, čo sa o nej dá napísať.

Yu Suzuki sa tu poriadne odviazal a priniesol niečo originálne. Rozhodne nie pre každého, ale má to svoje čaro. Bohužiaľ, má to aj svoje nedostatky. Ťažko sa do hry ponoriť, keď jeden z bossov sú hodiny. Záverečný boss je len nejaký geometrický útvar. Príbeh tu je, ale akoby ani nebol. Hrateľnosť nie je zlá, ale aj tá sa vám časom zunuje, keďže hru musíte hrať stále dookola, aby ste sa vylevelovali a eventuálne boli dostatočné silní na to, aby ste záverečného bossa porazili na konci 12. úrovne. Spestrujú to aspoň bonusy, ktoré prinášajú odlišnú a väčšiu výzvu, ale ani tie to nezachraňujú.