Vymysleli stroj času? V podstate áno – opäť som ponorený do hry, ktorá akoby vypadla z počiatku z deväťdesiatych rokov minulého storočia, len ju hrám na modernom širokouhlom monitore, na ktorý si ani mačka ľahnúť jednoducho nemôže, tak ako na staré dobré CRT. Je to príjemný pocit hrať oddychovú a psychicky nenáročnú akciu, ktorá nezožerie hráčovi všetok čas, ale dopraje mu oddych, ktorý si po celom dni v práci/škole zaslúži.

Tzv. boomer shooter sú na neustálom vzostupe. Dôkazom sú stále nové hry v tomto žánri, o ktorý je celkom obstojný záujem zo strany hráčov. Wrath: Aeon Of Ruin je presne takým kúskom do party, ale je zároveň aj omnoho viac. Je to pravé pokračovanie prvého Quake, ktoré si táto klasika zaslúži.

Wrath z dielne vývojára KillPixel sme mali možnosť hrať už v roku 2020, kde sme sa na hru žiadostivo tešili a dúfali, že ju autori obohatia o obsah, ktorý zatiaľ chýbal. Ubehlo pár rokov a hra je tu s plnohodnotným vydaním, dokončená a pripravená na hodiny zábavy a utrpenia (pre netvory). Wrath je v záplave rôznych FPS starého výzoru niečím výnimočným – obyčajnejším. Niektoré hry napodobňujú DOOM, pretože je to starší úspešný súrodenec, niektoré si dokonca dovolili napodobňovať Half-Life. No a potom sú tu také tituly, ktoré kopírovali práve Quake. Ale až Wrath to zobral zo správneho konca a namiesto „kopírky“ sa spravilo v podstate pokračovanie. A zdá sa, že sa to vyplatilo (aj keď nie je bez chýb).

Budete sa cítiť ako doma, len je to ako domov v inej dimenzií, veci tu fungujú trochu inak, ale povedome. Skúsim vysvetliť. Na začiatku máte len podivný pazúr, ktorý seká nepriateľov raz-dva. Ale zároveň slúži na prekonanie väčších vzdialeností. Už tu som mal isté podozrenie, že hra nebude úplne ľahká. Neskôr totiž bude nutné prehadzovať dynamicky zbrane tak, aby sa dala použiť ich sekundárna funkcia, ktorá často je dosť odlišná než primárna. V praxi to vyzerá tak, že na jeden typ nepriateľov potrebujete použiť „lacnú“ muníciu, ktorej je nadostač, na druhej strane potrebujete preskočiť priekopu (pazúrom) a potom streliť ohavnú hlavu silnou strelou z dvojhlavňovky. Skrátka a dobre – ide o starý známy organizovaný chaos, aký majú často hráči doma aj v izbe…

Wrath je neľútostný, a to v mnohých ohľadoch. Zabudnite na rýchle uloženie kedykoľvek. Odrazovým mostíkom je svätyňa, ktorá sa objaví raz za čas alebo prípadne špeciálne lebky, ktoré nachádzate v úrovniach a sú pomerne vzácne, hoci neskôr sa objavujú častejšie. Tu rovno napíšem, že vyznať sa v tom, kam máte ísť, je trochu komplikované. Budete sa strácať a blúdiť. Pričom hrozí, že dlho hru nebudete chápať a budete hromžiť ako vlastne funguje. Stratiť sa a premýšľať, kam vlastne treba ísť, nie je neobvyklé. Ocitnete sa na veľkej mape, z ktorej sa teleportmi dostávate do svetov, kde potrebujete získať akýsi predmet, ktorým viete poraziť jednu temnú zlú dámu. Pochopíte to buď sami, alebo z minima textu, ktorý v hre je. Pomocníkom je vám duch, ktorý vás navedie vždy správne, len toto je element, ktorý je viac frustrujúci ako neustále umieranie z dôvodu vašej nešikovnosti. Umierať budete a často!

Otázne je, nakoľko vás hra bude baviť, lebo je to v podstate stále dookola to isté. Nevýhodou je aj malá obmena protivníkov, ktorých je na takmer deväťhodinovú hernú náplň skrátka málo. To isté platí aj pre počet zbraní (tu to vynahradila sekundárna streľba). Navyše tu budete blúdiť a blúdiť. Hľadať kľúče, skryté predmety a pocitovo balansovať medzi zábavou a nudou. Lenže o tom bol do istej miery aj starý dobrý Quake. Len to bola stará hra, kde ešte vývojári nemohli mať odsledované, čo všetko hráči potrebujú. Hoci to je na diskusiu – ono nie je zlé si občas oddýchnuť od frenetickej akcie. Mohlo to však byť spravené inak - napríklad s mapkou kam treba ísť. Ale možno len už očakávam od hier viac ako kedysi.

Príbeh tu nejaký je, ale o tom hra nie je. Motivácia je jednoduchá - poraziť zlo, ktoré sa vám skôr či neskôr s pevnými nervami podarí zlomiť. Môžem len prezradiť, že sa minimálne pri jednom súboji s bossom poriadne zapotíte. Pritom pomocníkom bude jedna veľmi silná zbraň a možnosť vzlietnuť. Viac nepoviem. Napriek starej atmosfére, táto hra by nemohla vzniknúť v 90. rokoch. Tento typ hier potreboval hráča, ktorý nostalgicky spomína na staré zlaté časy a vývojári presne definovali, čo sú tie prvky, ktoré potrebujú. Cez rôzne opatrné pokusy a kotrmelce sa zdá, že máme tú hlavnú surovinu a tou je rôznorodosť a široký výber hier – lebo nie je boomer shooter ako boomer shooter. Často to je niečo ako český Hrot, stačí a vo svojej jednoduchosti je to vlastne dokonalé. Ale potom sú tu aj hry, ktoré sú veľmi komplikované a vlastne moderné, ale s hernou náplňou pôsobiacou ako práve tie staré FPS. Lenže to je len zdanie a akási pomôcka. Wrath je niekde na pomedzí.

Grafické prevedenie je také, aké je. Je to zázrak, ale na 4K monitore mi pixelová grafika vôbec neprekáža, oči si zvykli a vôbec nemám potrebu riešiť, že to je vlastne staré. Engine je z prvého Quake a nikomu to nevadí, hlavne, že je to plynulé, dobre sa to hýbe a nepadá to. Je to rýchle, funkčné a bez najmenšej chyby. Teda až na tie zaseknuté mŕtvoly vo vzduchu, ktoré akoby zastali v čase a pôsobia nepatrične v hre, ktorá by mala byť bezchybná. Je to problém enginu? Možno, ale nepatrí to do hry. Hudobný sprievod je, aký má byť, možno by si zaslúžil viac skladieb. Ale zvuk brokovnice je jednoducho takmer „orgazmický". Veď to poznáte!

Wrath je vlastne mierny nadpriemer. Hodnotiť ho vyššie úplne nemožno napriek tomu, že má viac-menej všetko, čo hráč od takejto hry chce. Dokonalosť to nie je ani pre staromilcov – malý počet protivníkov, malá variabilita zbraní, frustrujúce blúdenie a bugy sú príčinou, prečo sa hra nevyšplhá vyššie. Už v roku 2020 sme jej vyčítali pár vecí, ktoré sa veľmi nevylepšili. Herná doba je dostačujúca, levely nápadité a rôznorodé, ale jednoducho to nestačí. Napriek tomu sa k nej rád vrátim. A to vtedy, keď budem mať potrebu sa odreagovať pri niečom jednoduchom a nenáročnom.