Virtuóz Gustavo Santaolalla uviedol vrámci Game Music Festival po prvýkrát v orchestrálnom prevedení hudbu z The Last of Us

Nech už je váš vzťah k videohernej a teraz už aj HBO seriálovou produkciou adaptovanej sérii The Last of Us akýkoľvek, nemožno poprieť jej globálny popkultúrny dopad nielen na spôsob, akým hry konzumujeme, ale aj akým sú vyvíjané. Neoddeliteľnou súčasťou tejto dnes už viacmennej ikonickej série je jednoznačne aj hudba, o ktorej tvorbu sa už od roku 2013 stará argentínsky hudobný skladateľ Gustavo Santaolalla. Ten sa láskou k tomuto postapokalyptickému svetu netají a asi aj preto sa podujal na účasť na tohtoročnom Game Music Festival, ktorý nám už od roku 2018 prináša možnosť vypočuť si naživo unikátne videoherné piesne, ktoré rozhodne prerástli svoje médium. Po dvojročnej pauze sa festival už tradične vracia nielen 04.05. do Londýna, ale už má za sebou aj prvý koncert v Poľskom Wroclawe, ktorého sme sa zúčastnili aj my!

Priznám sa, že po strastiplnej 5 hodinovej ceste v autobuse som pohodlné kreslo na balkóne v Narodowe Forum Muzyki privítal s otvorenou náručou, avšak v tom, čo presne sa dá napísať o koncerte videohernej hudby, som teda jasno nemal. Tak tomu bolo však iba do momentu, pokiaľ nezačali hrať prvé tóny dobre známej hlavnej témy z The Last of Us Part II a ja som bol v myšlienkach transportovaný do kovidovej špičky, kedy som si s rúškom na tvári šiel vyzdvihnúť svoju predobjednanú kópiu hry. Koncert príhodne pomenovaný Sounds of the Fireflies mal podľa webu udalosti pozostávať najmä z hudby z druhého dielu, ktorá je aspoň podľa môjho názoru fantastickou evolúciou hudby z originálu. Gustavo, ktorý mal v pôvodnej koncepcii koncertu iba vystúpiť ako hosť, sa stal jeho plnou súčasťou a takmer hodinu a pol vo mne aj v publiku vyvolával svojou intenzívnou hudbou absolútny úžas.

The Last of Us (ďalej TLOU) sa týmto koncertom dočkalo nielen prvého plnohodnotného živého koncertu, ale zároveň aj svojej plnej adaptácie pre 40+ členný wroclawský orchester. Po ľavej strane od dirigenta bol pohodlne usadený dnes už 72-ročný hudobný virtuóz, ktorý nielen k skladaniu, ale aj živému hraniu svojich symfónií pristúpil tak trochu nekonvenčne. Nielenže v priebehu celého koncertu plynule prehadzoval v rukách bendžo, ukulele, argentínsky bubon, akustickú a elektrickú gitaru, on si ešte navyše so sebou doniesol aj dve trojmetrové PVC trubice, do ktorých fúkal pre imitovanie atmosfér zo sveta hier. Na všetky vyššie spomínané nástroje zároveň hral aj sláčikom, udieral po nich, vydával s nimi tóny až animovane rýchlo a podobne alternatívne spôsoby využívania hudobných nástrojov praktizoval aj zvyšok orchestra.

Koncert bol zaujímavo štruktúrovaný a jeho organizácia by sa dala rozdeliť na orchestrálne leitmotívy dobre známe z hier, akési atmosférické adaptácie doplnkových songov pre Part II od Maca Quaylea a pre mnohých asi prekvapivo objavujúce sa piesne spievané priamo Gustavom. Tie boli konkrétne tri, ktoré vždy venoval aj postavám z hier. Prvou bola Billovi a Frankovi venovaná pieseň „A Love That Will Never Grow Old”, ktorú napísal pre film Brokeback Mountain a druhou bola španielska rocková balada „Ando Rodando” venovaná Joelovi. Poslednou bola iba Gustavom na bubne hraná argentínska pieseň, ktorú zahral ako nie vopred pripravenú melódiu krátko po tom, čo dostal asi desať minútový nepretržitý standing ovation. Hoc má majster už najsvižnejšie roky za sebou, nenechal si ujsť príležitosť tak trochu vybabrať s celým publikom a po zahraní hlavnej témy z prvého dielu TLOU sa pomalou chôdzou o barličke vybral von z koncertnej sály a nechal sa privolať naspäť až na poriadny potlesk.

The Sounds of the Fireflies bol asi najkrajším orchestrálnym koncertom, aký som mal kedy možnosť vidieť a ešte na dlhé obdobie mi utkvie v pamäti. Keďže bolo zakázané vykonávať akékoľvek elektronické záznamy, budete mi maximálne musieť veriť na základe mojich troch nelegálnych záberov, že to bol skutočne jedinečný zážitok! Priznám sa, že z celej atmosféry nezostalo ani jedno moje oko suché a v momentoch, keď orchester predvádzal ťažkú experimentátorskú fázu koncertu, keď sa Gustavo rozhodol uprostred udalosti opustiť koncertnú halu, každá nenápadná improvizácia s nástrojom tohto majstra remesla, vzájomné pokyvovanie hlavami medzi Gustavom a dirigentom alebo intenzívny chraplák speváka na vrchole svojej kariéry, ktorý vychádzal z hrdla zdanlivo nenápadného deduška počas celej udalosti spôsobovali, že moje srdce jednoducho plesalo! Nezabudnuteľný zážitok s nezabudnuteľnou hudbou.