Vďaka souls žánru chápeme príslovie, že smrť je len štatistika. Totiž platí, že kto neumrie v „soulsovke“, ako keby ani nežil. Presne tak sa cítim vždy, keď mám nejakú hru podobného typu testovať. Ako obeť v kolotoči umierania a zároveň naberania osobných znalostí a skúseností. Niektoré takéto hry vedia byť absolútne nemilosrdné – predovšetkým mám v blahej pamäti Nioh. Naopak, niektoré zo žánru už len vychádzajú a vyzobávajú iba vybrané výrazne prvky, napríklad Jedi Survivor. No a potom je tu Morbid. Samostatná kategória, ktorej vysvetlenie vôbec nemusí byť zložité. Postupne sa dostaneme ku všetkým bodom.

Za titulom stojí malé indie štúdio Still Running so štrnástimi vývojármi, ktoré v roku 2020 vydalo prvý diel zo série Morbid, s podtitulom The Seven Acolytes. Išlo o 2D pixel soulsovku, ktorá nikomu nič nedarovala a získala si vo svete akú-takú úctu. No stále to nebolo ono. V pokračovaní sa autori presunuli rovno do komplikovaného 3D RPG žánru. Ten mám možnosť recenzovať a rezať hlavy protivníkom – teda až na to, že to skôr oni ich režú mne a tak dookola.

Klasické parametre souls žánru azda predstavovať nemusím. No v zásade platí, že máte počas hry nejaké nazbierané skúsenosti a tie viete pretaviť do vylepšenia postavy a podobne. No a pri každej smrti ich stratíte a musíte sa k ním prebojovať. Tu je to jednoduchšie. Tu nič nestrácate a ak budete hoci aj tisíckrát umierať, tak pre vašu postavu je to len pozitívne. Skrátka a dobre, vždy je šanca prejsť hru (len to nie je potom taká zábava) aj keď ste nešikovní. Lenže hra motivuje inak. Ak sa vám darí neumierať, tak následne ste schopnejší ľahšie zabíjať. Naopak, ak umierate, tak vás budú prenasledovať ešte aj duchovia padlých príšer. Inovácia tu je. Otázka znie, či je to krok k lepšiemu. Koniec koncov, niekoho to zaujať môže a iného nie.

Najväčší problém vnímam v skostnatenosti a tým nemyslím, že mi vadia kostlivci (hoci aj tí vedia poriadne liezť na nervy).  Súbojový systém je veľmi kostrbatý a pomalý, ťažkopádny - a to som skúšal aj herný ovládač aj klasiku klávesnica + myš. Čo vám sadne lepšie, je na vás, no na tento žáner sa asi osvedčil skôr gamepad.  V súboji používate silný/slabší útok, nejaké špeciálne útoky, útok spoza chrbta a odskakovanie, blok. Používanie svojich schopností však často stroskotá na samotnom ovládaní – vaše schopnosti môžu byť ok, len dané tlačidlo hra chápe po svojom.

Snažím sa nájsť dôvod, prečo tento titul vznikol – akoby autori boli fanúšikmi žánru, ale chýbala im vízia na vlastné smerovanie, kam hru vedia rozvinúť. Lies of P bolo veľmi originálne, hoci samotný žáner zásadne nevylepšovalo, ale ponúklo jedinečné zasadenie a veľmi dobré grafické a technické spracovanie. V tomto prípade je všetko horšie, ešte aj vetvenie prostredia išlo k horšiemu a vlastne ide o hru, kde sa stačí naučiť zdolávať nepriateľov (byť trpezlivými) a to je všetko. Zmeny nepriateľov tu sú a nie je ich málo. Dokonca stretnete dosť kreatívne navrhnuté bytosti. Ale práca s prostredím a krajinou je minimálna. Vždy ide o to prekonať istú situáciu, otvoriť si skratku a potom cez ňu postupovať ďalej.

Samotný príbeh môže byť motiváciou, otvárate si teleport do katedrály, ktorý je takou vašou centrálou, kde si hojíte rany a rozprávate sa s priateľmi. O príbehu som zatiaľ nenapísal nič, ale je tu vôbec niečo, čo zaujme? Zem napadli bytosti zvané The Gahars a vy v úlohy bojovníčky máte poraziť v piatich rôznych svetoch hlavných bossov. A to je v skratke všetko. Samozrejme, sú tu nejaké záznamy, ktoré môžete čítať, sem-tam je tu ktosi nevhodne urečnený. Ale nič také, z čoho by som bol užasnutý. Opäť raz treba zachrániť svet! A hor sa do toho!

Grafické spracovanie malo radšej zostať v 2D rozmere a autori by azda získali viac bodov, pretože mohli viac zaujať. V 3D prostredí ničím neohúria a 3D modely postáv sú na úrovni začiatočníkov. Je to škaredé, ťažkopádne a absolútne nepekné. V tomto bode titul absolútne padá pod úroveň priemeru a zachránia to hádam len zvuky, hoci aj tam som mierne skeptický. Ono sa ťažko hodnotí, keď som práve pred touto hrou mal možnosť hrať druhý Hellblade. V každom prípade je Morbid priemernou hrou v otázke audiovizuálneho zážitku. Body môže ťahať najmä z veľmi špecifického žánru, do ktorého patrí.

Herné mechanizmy neohúria, ale skalných fanúšikov nesklamú. Kto má rád výrazné soulsovky, bude vďačný za ďalšiu v zozname, ktorá aspoň nerobí hanbu. Ale poznáte to z béčkových hororov - sú to síce filmy prakticky o ničom, ale svojich fanúšikov majú. Tak je to aj v prípade tejto hry. Pre nezasvätených je to podpriemerné čosi, čo treba obchádzať, naopak znalci si vedia nájsť niečo zaujímavé aj tu. Skryté predovšetkým v drobných inováciách a nápadoch.

Morbid by sa dal odbiť jednoducho ako slabá nezáživná hra. Keby bola v bežnom RPG žánri, tak by skončila na smetisku dejín, lenže Soulsovky sú čoraz viac vyhľadávané a hoci je to už pomerne rozšírené „odvetvie“, stále má málo tých dobrých prírastkov.  A čuduj sa svete, Morbid je práve tou dobrou hrou, kde si môžem dovoliť aj chváliť. Má obstojne spracované úrovne, neumiera sa bezmyšlienkovite, hra sem-tam nezámerne potrestá, ale nie je to najhoršie. Pre tých, čo majú radi výzvu, krv a temnotu, je táto hra ako stvorená. Len nečakajte to najlepšie ako napríklad od majstrov v Dark Souls 3.