Pred niekoľkými mesiacmi sa nám rozpútala pekná kampaň na niečo nové od Nintenda s prívlastkom Emio. Všetci čakali poriadny horor do nejakej ikonickej série... a zrazu sa z neho vykľula nová detektívka do línie Famicom Detective Club. Áno, tínendžerskí detektívi sú späť a dvojica starších hier recenzovaná v júni 2021 v remaku dostáva nový nádych: slúži ako predkrm na novinku, ktorá je  od začiatku pripravená na Switch.

Na začiatku Emia príde vražda. Mladý stredoškolák skončil zaškrtený niekde pri vodnej stanici (nie úplne bežné miesto, kam sa chodí po škole) s papierovou taškou a nakresleným úsmevom. Na vyšetrovanie je povolaná nielen polícia, ale aj detektív Utsugi, ktorý si privolá na pomoc 19-ročných detektívov: vás a parťáčku Ayumi. Keď sa hlbšie pustíte do pátrania, narazíte na zaujímavú legendu: pred 18 rokmi tu vyčíňal tajomný vrah zvláštnym spôsobom: prišiel ku plačúcemu dievčaťu a ponúkol jej večný úsmev, čo ale znamenalo jej smrť – a s úsmevom na papierovej taške na jej hlave! Aha, takže čo sa tu začína motať?

Obeťou je síce chlapec a nie dievča, no v tínendžerskom veku. Ale systém by mohol byť podobný. No to už nesedí spôsob zavraždenia obete. Vyčíňa tu ten istý vrah, no nečakane si zvolil obmenu? Alebo je to iba lacná kópia niekoho, čo sa nedokázal zavrieť za mreže pred dvomi dekádami? A ako s tým súvisí fakt, že policajná vyšetrovateľka stále nenašla svojho strateného brata, ktorý zhodou okolností kedysi zmizol počas brutálneho vyčíňania pred tými rokmi?

Emio – The Smiling Man kladie veľa otázok, dáva veľa možností a len čo si zahráte prvé dve-tri kapitoly, na každú novú osobu budete pozerať veľmi podozrievavo. V mysli sa vám už tlačia motívy, že ak niekto odišiel na pár dní, môže byť súčasťou zločinu (často ale nie je). Ak sa niekto správa podozrivo alebo vám chce niečo zatajiť, podobne. Nie je ľahké dostať sa von z tohto bludného kruhu, ale vyšetrovanie musí pokračovať, lebo nikto nechce, aby zrazu začal v meste stúpať počet obetí ako kedysi. A najmä je tu šanca, že ak je to stále ten istý vrah, treba ho raz a navždy dolapiť.

Emio je teda detektívka s vraždou mladíka na začiatku – téma a žáner, aké by ste od Nintenda nečakali. No predsa je výborná správa, že sa séria vracia, hoci pri adventúrnom type treba klasicky posudzovať dva hlavné atribúty: aký obsah/zápletku/scenár ponúka a ako sa hrá?

Prvý obsahový atribút dopadol veľmi dobre. Každá kapitola má dobrý rozsah, pridá nové postavy i stopy, takže baví vás to hrať a nie ste nadšení, keď treba hru odložiť. Osobne odporúčam dávkovanie, aby ste sa na jednu šupu neprežrali z troch-štyroch kapitol a množstva stôp (áno, môže to byť únavné). Hra vkladá postavy aj do poznámkového bloku, ku každému menu sa potom združujú postrehy a rastie i počet strán. Na začiatku máte v zápisníku 4-5 mien, na konci tretej kapitoly už tucet a tu zďaleka nekončíme.

Sila fajn napísaného scenára sa pozná aj v spojitosti, odhaleniach či pridružených líniách – a tu nemáte pocit, že by vás hra potrebovala umelo vodiť za nos, posielať do slepých ciest či naťahovať dĺžku. Každá kapitola pridáva novú líniu a vie vás posunúť vpred. A na druhej strane ani zďaleka si nemusíte po prvej tretine hry správne tipnúť, že už viete zločinca či hlavný motív, všetko má svoj čas.

Druhým aspektom je hrateľnosť. A v tomto smere je Emio – The Smiling Man absolútny old-school, kde si na chvíľu pomyslíte, či nejde o remake tretej časti z 80. či 90. rokov minulého storočia. Nejde o grafiku – tá je nová, moderná a postavy sú pekné. Skôr ide o interface a celkový herný systém, ktorý sa primárne sústredí (okrem centra diania na displeji) na ľavý vrchný panel s vypísanými možnosťami. Tu nájdete príkazy Travel (ak chcete ísť do inej lokality – skáče sa najmä v neskorších kapitolách, tie prvé vás skôr držia na jednom mieste). Poteší aj Call/Engage (keď si chcete privolať osobu na vypočúvanie).

Esenciálnu možnosť Ask určite neprehliadnete, tvorí gro vašich možnosti. Sem chodíte počas dialógov na kladenie otázok k určitým témam ako meno obete, identita vraha, iných postáv, stôp z minulosti alebo aj iných okolností. V zásade platí pýtať sa na to isté aj dookola, kým sa nebudú rotovať rovnaké odpovede. Ak náhodou objavíte čosi nové, možnosť je vyznačená žltou farbou, takže viete, že sa na ňu treba pýtať. Ak možnosti vyčerpáte, vtedy je dobre odbočiť a dať si príkaz Think, kedy si všetko nadobudnuté ešte premyslíte a možno sa vám objaví v sekcii Ask opäť niečo nové. Alebo sa mrknete do zápisníka na stopy. Celé dialógy sú plne nahovorené, obohatené o emócie či dramatické pauzy postáv, oplatí sa ich sledovať.

Počas hrania sa naskytne aj šanca zavolať niekomu inému a použiť telefón. Ale dôležitejší je ešte príkaz
Look/Examine, t.j. poobzerať sa po okolí a aktívnych predmetoch. Áááá, to je adventúrna klasika, no tu nemusíte čakať hľadanie pixelov či malých vecičiek ako v staručkých adventúrach, skôr sa zamerať na istú osobu a jej emóciu, vtedy sa možno niečo ukáže alebo prezradí.

Najväčšie obohatenie príde na konci každej kapitoly – šikovné resumé. Dáte funkciu Review, hrdinovia sa po návrate z terénu začnú v detektívnej agentúre baviť o zisteniach a občas sa hra zastaví, príde otázka, na ktorú treba odpovedať a využiť princíp dedukcie z doterajšieho diania a faktov. Odpoviete správne, ide sa ďalej, kým resumé neskončí. Je to výborná pomôcka pre tých, čo budú hrať hru ako seriál – dať si 1-2 kapitoly denne a ísť spať.

A to je praktický celý videoherný kolobeh. Tým, že je veľká časť hrateľnosti zameraná na vypočúvanie a dialógy, celá ľavá lišta s príkazmi vám vlastne vystačí. A meniace sa témy v nej bývajú často dôležitejšie ako dianie na obrazovke, lebo neraz pozeráte aj desať minút na statickú obrazovku. Nie je to vyslovene negatívum, ale nečakajte viac ako hovoriace tváre, pekné lokality a vlastnú dedukciu pre dianie v scenári.

Režisér hry nerieši fakt, že hrdinom je 19-ročný chalan, ktorého si pomenujete podľa seba a pomáha mu rovnako stará Ayumi, za ktorú si môžete konečne zahrať. To je najväčšia devíza novinky: má dve hrateľné postavy, i keď systém hrania za oboch je rovnaký. A predsa má svoje čaro hrať za 19-ročnú dievčinu, lebo na ňu okolie reaguje inak ako na chalana. Platí to nielen pri osobách opačného pohlavia, ale aj starších ľudí a iných zúčastnených.

Emio – The Smiling Man má peknú grafiku, kvalitný interface, dobrý scenár, možno málinko pomalšie tempo, a drží vás stále v strehu a motivuje hrať aspoň do konca kapitoly. Alebo polovice ďalšej... či ešte ďalej? Opakovaná hrateľnosť môže byť čiastočným mínusom, no ak sa správne naladíte, užijete si za týždeň hru do konca. Druhým neduhom sú niektoré silené náhody: kde nič, tu nič, na scénu dorazí postava absolútne nečakaná a vy len pozeráte, kam chce posunúť dej. No trefná poznámka jednej faktov neznalej persóny v skoršej kapitole určite vadiť nebude: Cítim sa ako na vypočúvaní, čím to bude? To je trefa!

Kto má teda záujem o detektívku ako zo starej školy a dbá viac na scenár ako grafiku či akčné hranie, je tu správne. Nižšie hodnotenie ako minulá kompilácia má len jeden dôvod: vtedy ste za menšie peniaze získali dve hry. Teraz len jednu – a nedá sa povedať, že je modernejšia či pokročilejšia ako dve minulé.