Osud Galaxie je vo vašich rukách. Alebo presnejšie povedané, v rukách dvoch pochybných osôb, pôvodne si žijúcich svoje obyčajné životy. Zrazu sú však donútené pracovať spolu pre niečo väčšie, než sú ony samé. Pre vyššie dobro. Skrz túto misiu sa musia taktiež naučiť spolu vychádzať a zblížiť sa. Je vám táto premisa povedomá? Presne tak, Akimbot sa viac než okato inšpiruje slávnou sériou Ratchet & Clank. Je tento duchovný nástupca úspešný so svojím prevedením?

Pilierom hrateľnosti Akimbot sú, samozrejme, prestrelky. Munícia nejestvuje, limitovaní ste len prehriatím zbrane, takže hlavnou stratégiou je prehadzovanie zbraní vždy, keď sa jedna prehreje. To samo osebe nie je zlý prístup, ale zbrane ako také sú relatívne nudné. Máte k dispozícii samopal, snajperku, raketomet a guľomet. Ani jedna zbraň nie je ničím unikátna oproti iným hrám. Raketomet ani nemá poriadne plošné poškodenie a guľomet vás neskutočne spomalí, čo ho v týchto prestrelkách takmer kompletne diskvalifikuje ako užitočný nástroj, keďže mobilita je kľúčová.

U obchodníkov si viete kúpiť a vylepšiť štyri špeciálne zbrane. Z nejakého dôvodu ich u seba nemôžete nosiť všetky, musíte si vybrať jednu. Tieto ale, na rozdiel od základných zbraní, môžete aspoň vylepšovať. Keď už sme u obchodníkov, väčšinou budete mať peniaze len na jedno vylepšenie a ak ste si na nejakú zbraň už navykli a neviete, či by vás bavila iná, pravdepodobne nebude dôvod na kúpu novej.

Nepriatelia majú všetci príšernú AI. Väčšinu času budú len stáť na mieste a strieľať. Hra sa snaží na vás aspoň hádzať rôznorodé typy protivníkov, ale všetci sa v konečnom dôsledku správajú rovnako. Musím ale pochváliť bossov – je ich len zopár, ale všetci majú unikátne mechaniky a je fakt ťažké ich poraziť. Musíte vedieť dobre kľučkovať a často vnímať viac útokov naraz, uskakovať všetkým, a popritom aj útočiť.

HP systém je prekvapivo zaujímavý. HP máte vždy sto a dopĺňate ich zabitím vznášajúcej sa zelenej potvorky, ktorá sa vždy objaví niekde v leveli. Príšeriek je obmedzené množstvo, ale objavujú sa dosť často na to, aby ste neostali dlho s malým množstvom HP. Vyliečite sa ich zabitím, čo nie je nič ťažké, ale v chaotických prestrelkách je to zrazu úloha navyše. Najviac som to pocítil u bossov, kde sa ich objaví len malé množstvo a musíte si poradiť sami, ak ich všetky vyčerpáte.

Valná väčšina levelov je lineárna. Každý hráča postaví pred nových nepriateľov a prekážky. Hoci u nepriateľov už som skonštatoval, že sa jeden od druhého veľmi nelíšia, prekážky v prostredí sú na tom s variáciou lepšie. Či už je to len láva, nejaké silové pole, ktoré vás odhodí dozadu, lasery, alebo míny, vždy je to zaujímavá výzva. Ako platformová hra vás ale Akimbot priveľmi neohúri. Buď skáčete z jednej platformy na druhú na vašej vlastnej úrovni, alebo skáčete na vyvýšené plošiny, viac sa toho od hry čakať nedá. Dostanete sa aj k uchopovaciemu  háku, ktorý pasuje do kontextu, avšak nepredstavuje žiadnu výzvu alebo zaujímavé využitie v hrateľnosti. A to isté platí aj pre beh po stenách.

Akimbot je okrem prestreliek a skákania  plný vedľajších herných štýlov a minihier. Niektoré sú častejšie, iné sa objavia len raz alebo dvakrát. Budem úprimný, ani jeden nebol dotiahnutý do konca. Prestrelky vo vesmíre sú veľmi monotónne, hackovanie sa skladá len zo zopár jednoduchých výziev naprieč celou hrou, pričom ani jedna nie je nijaká obťažná a zlyhanie vám akurát vezme zopár HP, sekvencie v aute sa ovládajú úplne príšerne. A takto by som mohol pokračovať donekonečna. Buď sú všetky minihry nemotorné, alebo príliš primitívne. Väčšina, našťastie, netrvá dlho, alebo zomieral som nudou vždy, keď nejaká predsa len trvala dlhšie než dve - tri minúty.

Niekde v polovici hry budete vrhnutí do trochu otvorenejšej sekvencie, kde musíte vyložene plniť úlohy typu „choď na dané miesto a prines mi toto.“ Týchto úloh je niekoľko v rade a na dopravu máte k dispozícii už spomínané auto. Je to za mňa najhoršia časť hry a spomínam ju špecificky práve z dôvodu, že trvá neskutočne dlho a výrazne mi zhoršila už tak monotónny zážitok Akimbota, ktorý ma sklamal.

Vizuálne hra, bohužiaľ, neohúri. Prostredí je tu pomerne dosť, ale všetky textúry vyzerajú hrozne plastovo, bez ohľadu na materiál. Dizajny jednotlivých postáv sú tiež zvyčajne nudné a zabudnuteľné a väčšina z nich ani nemá poriadne tvárové črty, ktoré by využívali pri rozprávaní. Tváre všetkých postáv sú kompletne statické, a to aj v prípadoch, kedy majú vyložene ústa, len ich pri rozprávaní neotvárajú. Je tu ale zopár sekvencií, ktoré sa vývojárom fakt podarili, napríklad jedna časť v lodi, kde prelietate čiernou dierou.

Nahovorenie je tiež podarené, všetky postavy znejú unikátne a bolo vidieť, že herci sa skutočne vžili do role danej postavy. Hudba je, bohužiaľ, na slabšej úrovni. Osobne by som povedal, že jediná zaujímavá skladba je tá z hlavného menu. Zvyšok hudby naprieč hrou znel skôr ako výťahová hudba. Nezachytil som žiadne chytľavé melódie, zaujímavú inštrumentáciu alebo beat.

Príbeh mal rozhodne potenciál, hlavne čo sa hlavných protagonistov týka, ale, bohužiaľ, vývojári nepredviedli nič zaujímavé. Začnime postavami – Exe a Shipset, naši dvaja hrdinovia, majú zozačiatku zaujímavú dynamiku. Exe je z dua ten silný a v podstate neporaziteľný, ako naprieč hrou uvidíte, ale nemá takmer žiadnu motiváciu pomáhať komukoľvek okrem seba samého. Shipset je neskutočný strachopud a v podstate zbytočný, ale pre peniaze by urobil čokoľvek. Samozrejme, na začiatku spolu nevychádzajú. Oficiálne sa stanú partnermi, až keď ich Ambasádora požiada o pomoc v boji s Evilware, robotom s veľmi okatým menom. Tu sa problém našich dvoch hrdinov začína a až do konca hry ostane nevyriešený.

Exe sa z ničoho nič rozhodne, že sa stane hrdinom, zatiaľ čo Shipset v tejto misii vidí len potenciál na slušný zárobok, v čom sa naopak za celú hru nezmení ani trochu. Ich vzťah sa tiež nijak zvlášť nevyvíja, stále sú k sebe protivní, Shipset je stále zbytočný, Exe robí prakticky všetko sám. Vedľajšie postavy tu nie sú takmer žiadne, v podstate si zapamätáte len Evilware a Ambasádora. Tí sú sami osebe nudní, ale ich vzťah je pre mňa najlepším aspektom deja a má zaujímavé vyvrcholenie, ktoré, samozrejme, nechcem spoilovať.

Svet Akimbota tiež nie je nič extra, žiadna planéta nie je zaujímavá ani ničím príliš unikátna, všetci nepriatelia sú veľmi generickí a nemajú vlastné zvyky, jazyk, unikátny spôsob boja, vyjednávania alebo komunikácie. Jednoducho, Akimbot nemá ambíciu vytvoriť zaujímavý sci-fi svet, všetko čo vidíte, slúži len ako strelnica pre Exeho.

Hra tohto štýlu sa tak často nevidí, takže som sa osobne tešil, že si zahrám niečo na štýl svojej obľúbenej série, akurát v prevedení iných hláv plných vlastných nápadov. Bohužiaľ som ostal Akimbotom sklamaný, pretože podľa mňa vývojári nedokázali žiadny aspekt tejto hry pozdvihnúť na niečo viac, než veľmi priemerné.