Zahral som si nový Doom: The Dark Ages. Bethesda nás pozvala Nemecka, kde sme v unikátnych priestoroch mali možnosť vyskúšať si štvoricu levelov z hry a celkovo s ňou stráviť nejaké 3 hodiny. Pomedzi to sme mali možnosť užiť si aj iné aktivity, prehodiť pár slov s ľuďmi z Bethesdy a hlavne si nechať prejsť hlavou to všetko, čo sme tam mohli absorbovať. Hlavne tú hru. Niežeby ma nebavila, práve presne naopak. Ale bolo to niečo iné ako som čakal. Niečo úplne iné ako tie dve predchádzajúce. Podobné, no iné.

Dostali sme naozaj štyri veľmi dôkladne vybrané pasáže z hry, ktoré boli ale upravené. Niekde bolo niečo vystrihnuté, zmenené a podobne. Jednak kvôli spoilerom, ale tiež kvôli tempu a dizajnu, aby sme to všetko stihli. Zároveň nám autori chceli odprezentovať všetko, čo hra ponúkne. To znamená, že v prvej misii sme dostali tutoriál a náklad príbehu. V druhej sme bojovali v Atlan mechovi. V tretej sme zas lietali na drakovi. No a štvrtá prezentovala otvorenú lokalitu s nelineárnymi úlohami a vedľajšími činnosťami. Všetky štyri tieto súčasti sú novinkou v rámci série a presne tie novinky sme si mali primárne vyskúšať. A niečo z toho vám aj môžem ukázať vo videu nižšie.

Už len ten príbeh. Cítil som sa trochu nesvoj z neho. Toto je Doom, ten sa predsa nehrá kvôli príbehu. Legendárna je Carmackova hláška o príbehu v FPS. Ale tu pustíte hru a sledujete prestrihovú scénu. Normálne dlhú, poctivo zrežírovanú a plnú dialógov rôznych postáv a príbehu. Už pri The Ancient Gods expanzii som písal, že je po toľkých rokoch trochu divné hrať Doom, v ktorom je plnohodnotné rozprávanie príbehu. Tu je toho ešte viac, naozaj minúty len sledujete, ako sa pred vami ďalej rozvíja príbeh, na scénu nastupuje antagonista, dozvedáte sa viac o Slayerovi a podobne.

The Dark Ages je prequelom série, ale zároveň nadväzuje na to, čo sme zistili v The Ancient Gods, takže sa rozhodne oplatí poznať príbeh expanzie a to, ako prepojila moderné Doom hry s tými pôvodnými. Dostanete sa do doby, kedy je Slayer sám zbraňou. Beštiou, ktorú Maykri vypustia na nepriateľov, keď ide fakt do tuhého. Majú ho na vodítku, ovládajú ho a využívajú jeho hnev. Peklo sa ho bojí, no aj tak si temný princ Ahzrak so svojou bosorkou myslí, že si dokáže tento svet podmaniť. Práve on je hlavným záporákom a tentoraz nie len v popredí, ale zdá sa, že sa stará aj o démonické machinácie v pozadí.

Potom sú tu ešte Maykri, ktorí sa síce pýšia pokročilou technológiou, no v tomto boji ťahajú za kratší koniec. Čiastočne aj preto, že nie sú zjednotení s ľuďmi. Hra ich využíva aj alegóriu. Čoho? To v prípade hrania uvidíte sami. Nejaké tie karty hra vyloží na stôl prakticky hneď. Napríklad Slayer sa rýchlo začne vymykať kontrole Maykrov. Síce to zjavne nejakú dobu dokážu udržať, ale od prvých momentov je jeho hnev silnejší. Ďalšie sa zjavne začnú odhaľovať aj postupne. Pochváliť musím dabing. Keď už je tu toho príbehu viac, tak je k nemu treba aj špičkové produkčné hodnoty a zdá sa, že tu id Soft pridal plyn.

Aj tutoriál je niečo, čo v Doom hre pôsobí trochu cudzo. Vždy to boli hry, ktoré ste chytili do rúk a o 3 sekundy trhali démonov na kusy. Tu si musíte niektoré mechanizmy najskôr osvojiť. Možno to bude znieť prehnane, ale dá sa povedať, že si id Soft prepožičal niektoré prvky zo soulslike žánru. Navyše je hra viac zameraná na melee boje, takže sa vám síce do rúk dostanú rôzne strelné zbrane, ale častejšie budete nepriateľov porciovať pekne ručne. Ako to vyzerá všetko v praxi? Niekto na vás zaútočí, tak vy uskočíte, prípadne štítom odrazíte jeho útok, tým si otvoríte priestor na svoj útok a zaženiete sa remdikom.

To neznie veľmi ako Doom, všakže? Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo. Nemôžem povedať, že by som z toho padol na zadok. Je to dobré, ale nie je to Doom, ktorý osobne očakávam. Je to pomalšie, ťažšie a to v oboch významoch toho slova. Jednak máte dojem, že je Slayer fakt tank. Cítite jeho váhu a silu. Je to temný fantasy stredoveký tank, ktorý pekelnými hordami prechádza ako nôž maslom. Zároveň kombinovať útoky a obranu, sledovať nepriateľov a podľa toho ešte správne načasovať parry na ich útoky, to je na Doom možno trochu veľa. Občas to dokonca trochu pripomína bullet hell, lebo nepriatelia prichádzajú s veľkou variabilitou útokov a kým niekto na vás útočí zblízka, iný zase zasype miesto projektilmi, z ktorých niektoré sa dajú ubrániť krytím sa za štítom, iné len odrazením.

Na toto všetko je ale naviazaná ďalšia veľká novinka a to rozsiahle nastavenia hry a samotnej hrateľnosti. Nie je to len o rozpätí medzi I'm too young to die a Ultra-Nightmare. Tu sa hra nastavuje naozaj detailne v každej oblasti, takže si nastavíte náročnosť a úplne separátne aj detaily nepriateľov, okná na blokovanie a parry a podobne. A toto naozaj kvitujem a bodaj by sa týmto inšpirovali všetky štúdiá po svete. Chcem výzvu, ale niektoré mechaniky mi nevoňajú. Dokážem tak hrať na Nightmare, ale pritom mať obrovské časové okno na parry, ktorý tu je neraz povinný. Krása. Takto by som si chcel namixovať hrateľnosť vždy.

Ale asi vám zatiaľ chýba niečo, čo je pre Doom typické a zatiaľ som to nespomenul. Ale nebojte, sú tu aj klasické strelné zbrane. Teda nie úplne klasické, predsa len je to temná fantasy verzia vesmírneho stredoveku, kde síce vidíte mechov, vesmírne lode a podobné veci, ale primárne to má gotický nádych, čo sa prenieslo aj do dizajnu zbraní. Takže je tu brokovnica, ale inak vyzerá, aj keď sa s ňou hrá pomerne klasicky. Pri iných zbraniach už môžu byť rozdiely výraznejšie. Napríklad jedna drví lebky na muníciu. Ale sú tu aj energetické zbrane.

No a potom ten štít. Obrovská novinka, ktorá prispieva k zmene hrateľnosti. Často vlastne budete bojovať len s ním. Jeden útok zablokujete, ďalší odrazíte a potom štít hodíte po nepriateľoch, keďže je na ním píla, ktorá ich rovno začne trhať na kusy. Môže ich to zabiť, ale ak aj nie, minimálne ich to spomalí, takže si môžete nabiť brokovnicu a uštedriť im poriadnu ranu. To však nie sú jeho jediné možnosti využitia a padne vhod napríklad aj pri prekonávaní nejakých prekážok, ako sú zatvorené brány. Taktiež čiastočne nahradzuje hák z predchádzajúcej hry, kedy vás dostane na vyvýšené miesta. Celkovo ale hra nestavia až tak na vertikalite.

Slayer tu má spojencov a pomáhajú rôznou podobou. Napríklad ho vo vybraných misiách vybavia Atlan mechom, kde cítiť inšpiráciu filmami ako Pacific Rim či Robot Jox. Hodí sa vtedy, keď potrebujete vyrovnať sily proti fakt gigantickým nepriateľom. Tiež sa tu vo veľkom využíva odrážanie útokov a aj úskok, pričom ich správne načasovanie vám dá v boji výhodu, kedy dokážete zaútočiť na nepriateľa. Prezentovaná misia v mechovi bola krátka, ale dosť intenzívna. Uvidíme, koľko toho v hre nakoniec tento druh obsahu ponúkne, ale ako spestrenie to funguje skvele, prináša trochu pomalšiu a možno taktickejšiu hrateľnosť.

Druhou novinkou spestrujúcou hrateľnosť je lietanie na kyberdrakovi, ktoré zas predstavuje úplne iný druh hrateľnosti. Nebudete celú dobu len niekde v oblakoch, budete striedať pasáže po vlastných a potom vyskočíte na chrbát draka. Opäť veľkú rolu zohráva uhýbanie, čo vám umožní spomaliť čas, zamieriť na nepriateľov a rozdať niekoľko presne mierených striel. V týchto pasážach stojíte proti unikátnym nepriateľom vo vzduchu, rôznym delám a podobne. Predstavuje to trochu inú výzvu, ale dosť si tu aj zalietate vo vysokých rýchlostiach, keď budete niekoho prenasledovať.