Keď sme sa nedávno hádali so saverom, kam vlastne patrí GTA a ktoré hry sú priamymi kópiami tejto multimiliónovej série, tak sme dospeli k týmto bodom: sloboda rozhodovania, množstvo vedľajších misií a mesto. No, keď si to zoberieme v globále, tak tieto body spĺňajú aj RPG-čky, ale tie sa samozrejme odohrávajú aj mimo jedného hlavného mesta. Ale, čo také San Andreas? To je predsa štát, nie? Nechajme polemizovania, pretože sem by sme do jedného vreca hodili aj Oblivion, ktorý rozhodne medzi priame klony nepatrí, tak ako aj Yakuza, nech sa na túto hru pozeráte z akéhokoľvek uhla.

GTA Tokio?

Mohlo to tak byť. Podľa obrázkov, podľa základných informácií a predností, by sa to dalo povedať, že klonom bude na 100 %. Veď mnohí nadávajú Yakuze GTA Tokio, pretože sa v tomto preľudnenom meste odohráva. Stačí si ale hru zahrať dlhšie a ten najväčší rozdiel vám bude biť do očí. Tak, ako je ťažké žánrovo zaškatuľkovať GTA, tak je ťažké zaradiť do jedného žánru aj Yakuzu. Samozrejme, povieme všeobecnú formulku akčná adventúra, ale ak sa na výsledok pozrieme z pohľadu, koľko nových featur bolo do hry pridaných, tak sa už vymyká aj všehovoriacemu a všepopisujúcemu názvu akčná adventúra, ktorej preborníkom je Lara Croft a jej óda na vykrádanie hrobiek Tomb Raider.

Prečo sa vôbec zapodievam takou banalitou ako žáner? Pretože Yakuza sa tvári ako bojovka s poriadne mohutným príbehom a používa mechanizmy RPG. Budeme sa držať ale hlavnej náplne - boja, pretože hlavný hrdina Kazuma Kyriu, prezývaný ako Drak Rodiny Dojima, sa cez päste prepracúva potravinovým reťazcom organizovanej skupiny, až k pravde a očistcu svojho mena.

Kto chce byť bossom?

Kazuma vyrastal spolu s Nishiki a Yumi v sirotinci Slnečnica (sunflower). Táto nerozlučná trojka (prezradím, že je medzi nimi ľúbostný trojuholník, ale všetci mlčia) sa rozpadne v osudný večer, kedy je Yumi unesená Dojimom a Nishiki do bossa podsvetia vyprázdni celý zásobník. Kazuma na miesto činu pribehne neskoro a s vedomím, že sa Nishiki musí postarať o chorú (zomierajúcu) sestru, zoberie vraždu na seba. Polícia zúri, že nemá pravého vinníka, gangy chcú odvetu a v samotnej organizovanej organizácii začína prevrat. Prečo Kazuma, ktorý si chcel založiť vlastnú rodinu (organizovanú) zastrelil Dojimu? To však nie je jediný problém!

Naparených desať rokov ubehne ako tečúca voda (ako pre koho) a aby to nemal Kazuma na slobode ľahké, je mu prišitá krádež 10 miliárd Yenov. Tokio sa za ten čas zmenilo a na hrdinu čaká ťažká skúška nervov a oddanosti k tradíciám. Nishiki sa mu otočil chrbtom, Yumi mu nenapísala za tých desať rokov ani čiarku, a aby to bolo viac zamotané, tak sa objavuje Mizuki, sestra Yumi a malá 10-ročná Haruka, ktorá je vraj kľúčom k ukradnutým prachom. Do toho všetkého sa zapletá polícia, rivalské gangy a ďalší. Postáv v príbehu nebude ubúdať, práve naopak, pribúdať a vás bude viacej ťahať do špinavých ulíc, kde treba spraviť nejaký ten biznis.

Kto to chcel na držku?

Na to, že hra je v jadre pouličná bojovka, má príbeh hodný filmového spracovania. Správne sa rozbieha, v rýchlom slede predstavuje postavy a potom ich necháva odhaliť svoju pravú identitu a ako sa na japonskú hru patrí, vrcholí snáď najdlhším outrom, ktoré som kedy videl. Story zo začiatku nikoho neprekvapí. Sleduje tradičnú formulu zrada a pomsta s hrdinom s nebezpečným pohľadom a srdcom na správnom mieste. Mierne zachádza až do smiešnych klišé, typických pre japonské publikum. Hľadanie jedla pre malého psíka nezapadá do náplne práce bývalého člena Yakuzy. Ale, čo hrdina nespraví pre roztomilé dieťa?

Kvôli príbehu ste ochotní odpustiť hre častý loading a náhodné, v pokročilej fáze, otravné pouličné súboje. Chcete vedieť, či má naozaj Kazuma prsty v stratených miliónoch, ako s tým súvisí Haruka, kde je Yumi a čo sa nakoniec stane s malým šteňaťom. Sériu vedľajších misií som úplne ignoroval a to z jednoduchého dôvodu. (Nenadáva sa im nepovinné? Nie sú tu iba na spestrenie celého dobrodružstva?). Musíte ich hľadať. Nevyskočia vám na mape, ani vás k nim nevedie šípka (snáď iba telefonáty od známych).

Náplň úloh je pestrá, ale ich vykonanie zdieľa rovnakú šablónu s hlavnými misiami. Vždy niekomu zatočíte krkom a vždy niekto dostane po hube. A tak vydieranie končí bitkou, nevinné pozvanie na drink končí s rozbitými gambami (Kazuma nebije ženy. Škoda, aj tie by si v Yakuze zaslúžili), hľadanie ukradnutej kabelky končí výpraskom, návšteva cudzieho (tmavého) miesta končí nakladačkou a taká prechádzka nočným Tokyom sa nezaobíde bez frajerov so zdvihnutými limcami a nebezpečne špicatými lakovkami, ktorí dostanú na *píp*.

Zamotané kombá?

Obtiažnosť bojov nie je vysoká, keď viete ako na to. Rozhodne netreba podceňovať priestor, ktorý vám dávajú uzatvorené arény (ohraničené divákmi, či prirodzenými prekážkami) a objekty v nich. Pohybom si môžete zabezpečiť odstup od protivníkov a s použitím improvizovaných zbraní ich dorazíte skôr ako päsťami. Zaútočiť môžete oceľovou tyčou, latou, smetiakom, či obskúrnejšími zbraňami, ako svetelná reklama či prepravka na fľaše, ktorá efektne pristáva na hlave protivníka. Každá jedna zbraň je limitovaná počtom použití a má svoj špeciálny úder, ktorý vyzerá úchvatne.

Súbojový systém ponúka zo začiatku celkom solídnu porciu útočných a obranných chvatov. Postupným zvyšovaním úrovne hrdinu sa odomykajú nové kombá a údery, ale ich počet sa zastaví príliš skoro, aby ste si mohli povedať, že je ponuka dostatočne rozmanitá a neopakovali až do konca rovnaké dokončovačky, lebo tie ostatné nemajú proste šmrnc, ako rozbitie lebky o múr alebo dupnutie na hlavu. Viac vás ale bude trápiť nepriama kontrola nad kamerou. Vždy čelíte proti presile a pokiaľ hráte na najvyššej obtiažnosti, pripravte si pevné nervy. Protivníci útočia naraz a jedinou záchranou je sledovať ich aktuálne pozície na minimape, alebo sem-tam použiť L2 na vrátenie kamery za váš chrbát.

V pokročilých fázach hry sa stávajú náhodné súboje so zvyšujúcim sa počtom nepriateľov a ich hitpointov otravné. Kazuma je ku koncu bohom ulice a zvyšok už naňho jednoducho nestačí. S hrdinom na vysokých leveloch (maximum je 10 pre všetky vlastnosti) sa už nemusíte vôbec spoliehať na rýchlosť vašich defenzívnych manévrov.

Málo možností?

Poviem to ešte raz. Yakuza nie je GTA. Preto tu nemôžete jazdiť na autách, nemôžete zbiť hocikoho na ulici, ísť do verejného domu doplniť si zdravie, po smrti pokračovať z nemocnice, ani sa hodiny venovať činnostiam, ktoré s príbehom nemajú absolútne nič spoločné. Tokyo je kompaktné, čo do veľkosti, možnosťami vás rozhodne nudiť nebude. Môžete si dať masáž, zahrať baseball, vyhrať turnaj v aréne, zbierať porno časopisy a baliť hostesky v baroch na drahé darčeky z obchodov. Veľká škoda, že vedľajšie misie sa neozývajú samé, ale musíte ich pracne hľadať.

Yakuza pôsobí veľmi presvedčivým dojmom. Môže za to virtuálna kópia tých najzapadnutejších uličiek Tokya, rušný život, metódy gangov, premietnutie bohatej japonskej kultúry do gest, rešpektu a vzdávania holdu a mrazivo-realistická náplň misií, ako falošné rande v bare, kde vás šikovne oberú o peniaze. Po zdolaní niektorých prekážok vám doslova behá mráz po chrbte, a napadne vás, že podobné veci a podobní špekulanti sú aj u nás. Aby ste si vychutnali atmosféru Yakuzy, nemusíte byť vyslovene japonský fajnšmeker, autori mysleli aj na západné publikum s kastingom hercov - Micheal Madsen, Mark Hammil, Eliza Dusku, ktorí prepožičali hlavným postavám hlasy.

Bojovať, či nechať žiť? Otázkou v prípade Yakuzy je, či máte radi dobré príbehy a nie je vám cudzia napríklad taká produkcia Johna Woo. Na bojovky je hra slušne vybavená a aj keď treba niektoré prvky doladiť, chystá druhý diel, tak prečo nezačať s hľadaním 10 miliárd Yenov?