Na rovinu, japonské RPG tituly neboli nikdy mojou silnou stránkou a až na pár výnimiek som ich radšej zdvorilo obišiel, než aby som sa s nimi obšírnejšie zaoberal. Veď predsa, Japonci sú tak atypickí a obzvlášť pre konzervatívnu Európu sú niektoré ich maniere tak nepochopiteľné, že často hraničia až s odporom. Všade samá manga, gejše, saké, high-tech elektronika (o ktorej budeme v našich krajoch počuť tak o pár rokov) a k tomu príbehy tak komplikované, že ani samotný aziati v nich občas nemajú poriadne jasno. A vidíte, aj napriek spomínaným črtám sa radia tituly z ďalekého východu medzi tie najpredávanejšie (i keď do značnej miery k tomu prispieva ozrutná populácia šikmookého obyvateľstva), pričom neraz svojimi ziskmi konkurujú aj úspešným filmovým trhákom.

Spomedzi všetkých populárnych sérii mi ale nedá nevyzdvihnúť jednu, ktorá sa s hernou históriu ťahá už poriadne dlho a azda len na pár drobných zakopnutí si stále drží status RPG série No. 1. Je ňou dobre známa sága Final Fantasy, ktorá sa do širšieho povedomia európskych hráčov zapísala až siedmym dielom, predstavujúcim akýsi zlomový bod na ceste k vytúženej sláve. Ubehlo niekoľko rokov a dnes je každý nový FF počin očakávaný hráčmi na celom svete, bez rozdielu rasy, farby či vierovyznania. A nie je tomu inak ani u v poradí nasledovníka s číslovkou XII, na ktorého sme si ale tu, na starom kontinente, museli poriadne dlho počkať. Výsledok je však natoľko úchvatný, že tých pár dní čakania navyše stálo jednoznačne zato. A ako to, že som sa ja, striedmy RPG fanúšik, dostal k recenzovaniu tohto skvostu? Odpoveď je jednoduchá – pretože som si podobnú výsadu nemohol za žiadnych okolností nechať ujsť. Tak teda, hurá do sveta fantázie a bizarných technológií, záchrana jedného úžasného sveta totižto rozhodne nepočká!

Ivalice, kedysi mierumilovná a krásou prekypujúca zem, sa ocitá v bezrozmernej agónii. Východné kráľovstvo Archadian, s úmyslom podmaniť si väčšiu časť tamojšieho územia, vojenskými prostriedkami bleskurýchle napreduje za dosiahnutím svojho cieľa a nebyť opozičnej frakcie, usilujúcej sa o to isté, dozaista by bolo o víťazoch a porazených už dávno rozhodnuté. Obe mocnosti ale rozdeľuje pásmo drobných a sebestačných kráľovstiev, menovite Nabradie a Dalmascy, ktorých ovládnutie bude mať zásadný dopad na výsledok tejto strašlivej vojny. Archadiani preto ani sekundu nezaháľajú a v priebehu niekoľkých dní sa hrdý národ Nabradie stáva ich služobníkom, nechávajúc tak posledné nedobyté územie Dalmascy na pospas osudu. Oddaní vojaci kráľovstvá Dalmascy tak vytvárajú posledné ohnisko odporu v pevnosti Nalbina, u ktorej brán sa rozhodne, akým smerom sa osud Ivalice vydá. A práve počas ukrutných bojov v útrobách Nalbiny hráč po prvý krát preberá kontrolu nad príbehom, aby prostredníctvom mladého a neskúseného bojovníka Reksa čo-to objasnil z pozadia tohto vojnového konfliktu. Objavovanie dejových úskalí ale netrvá dlho a pohľad na to, ako generál Basch Von Rosenburgh zabíja kráľa Dalmascy sa stáva pre Reksa aj tým posledným, znamenajúcim aj koniec tohto nadmieru smutného prológu.

Dva roky po páde Dalmascy sa na scéne objavuje nový hrdina, ktorý ma ale od klasického poňatia udatných bojovníkov poriadne ďaleko. Mladý a nespútaný Vaan rieši so svojou partou bežné problémy každodenného života siroty, keď sa jeho osud náhle pripletie do cesty dvojice vesmírnych pirátov, utekajúcich pred nezadržateľnou spravodlivosťou. Dať sa dokopy s takou bandou by bola za iných okolností samovražda, ale keďže Vaanova najlepšia priateľka Penelo záhadne zmizne, nenachádza hlavný hrdina iné riešenie, než sa s dotyčnou dvojicou spriateliť a pokúsiť sa rozlúsknuť to, čo možno bude mať pre jeho, ako aj ďalšie životy Dalmascy, ďalekosiahlejšie následky, než sa bude sprvu javiť. A ako to nakoniec dopadne? Bude to happy end alebo sad end? Na to už budete musieť prísť sami, ale môžete mi veriť, že tak silný a prepracovaný príbeh budete v súčasnosti hľadať len veľmi ťažko.

FFXII nezaprie zem svojho pôvodu, o čom sa presvedčíte už v úvodných hodinách hrania, kedy sa k vám pridajú spomínaní piráti. Elegantný a pravidelne hláškujúci Balthier s výzorom extravagantného modela vás bude sústavne obohacovať o nové a nové informácie, zatiaľ čo jeho krehkejšia polovička, humanoidná dáma so zajačími ušami (nie úmyslami) Fran vás aspoň podrží v bojoch, keďže škála jej schopností bude v úvodných okamihoch viac než vítaná. Samozrejme, že spomínaná dvojica charakterov nebude jedinou, na ktorú počas vašej výpravy narazíte. V skutočnosti sa s pribúdajúcimi odohranými hodinami dostanete do styku s neskutočne rozmanitou plejádou postáv, viac či menej objasňujúcich zamotaný príbeh, vďaka čomu ostáva tempo hry sústavne vyrovnané a na hluché miesta môžete pokojne zabudnúť.

Opovrhovaný a v kruhoch verejnosti považovaný za mŕtveho, degradovaný generál Basch, jeho kolega, verný zbrojnoš Vossler, princezná Ashe či mladý lord Larsa, tí všetci a ešte mnoho ďalších vás poctia svojimi službami a aj keď sa občas bude jednať len o hosťujúce charaktery (nebudete im môcť zadávať príkazy... ale o tom až o chvíľku) ich schopnosti vám neraz pomôžu vyviaznuť z bojov živý. Samozrejme nebude chýbať ani kopec rozvetvených a z animačného hľadiska výborne zvládnutých dialógov, kde obzvlášť vynikne diferenciácia jednotlivých charakterov, každého bojujúceho za dosiahnutie svojho osobného cieľa. Práve to robí z FFXII tak neopakovateľný zážitok; ani jedna z postáv nie je vykreslená ako nadčlovek (teda nadbytosť, aby som tamojším rasám nekrivdil), ale naopak ako bytosť, majúca svoje pro a proti, riadiac sa presne podľa svojho vlastného presvedčenia. Práve vďaka vyššie uvedeným skutočnostiam sa postavy stávajú ľahšie uveriteľnými, takže hráč nemá problém sa s nimi stotožniť a prežívať tak ich dobrodružstvá ako vlastné.

Obrovským plusom FFXII a vlastne aj celej série je rozmanitosť ich herného sveta. Krajina Ivalice sa z hľadiska originality radí medzi to najlepšie, čo môžete v RPG vidieť a svojim fantasy poňatím, okoreneným štipkou science fiction vytvára ideálne prostredie pre zamotaný príbeh. Pravdou síce je, že niektoré aspekty tamojších pomerov akosi nekorešpondujú s logikou, ale keďže sa jedná o svet natoľko okúzľujúci, nejaký ten kix v oblasti realizmu je predsa len odpustiteľný. Malebné a obchodom prekypujúce mesto Rabanastre, úžasná metropola Bhujerba v oblakoch, Galmorská džungľa či nepriateľské mesto Archades, to všetko pôsobí neskutočne sviežim dojmom a keď vám poviem, že som nespomenul ani len zlomok lokácií, do ktorých sa pozriete, môžete mi pokojne veriť.

Doslova desiatky diametrálne odlišných zón čakajú na vašu výpravu a keďže hra vás ani v jednej z nich zbytočne nezdržuje, vo výsledku sa cesta za pravdou stane neopakovateľným dobrodružstvom, ktoré vás bude neustále hnať do predu, až kým neodhalíte aj tie najväčšie úskalia herného príbehu. Navyše, okrem výraznej rozmanitosti sa samotné prostredia vyznačujú aj neutíchajúcim životom (obyvatelia chodia sem a tam, vedú spolu dialógy, všade je samý ruch...), vďaka čomu nepôsobia počas hry len ako kulisy, ale ako súčasť premysleného celku. Tomu teda hovorím výprava!

Množstvo vedľajších a s príbehom nesúvisiacich questov, úvodná voľba špecializácie postavy, real-timové boje, do istej miery otvorený svet, to všetko sú znaky klasického RPG-čka, avšak nie toho japonského, zvyčajne označovaného ako JRPG. A práve do škatuľky druhého menovaného sa radí aj FFXII. Pred tým, než si povieme o samotnom vývoji postáv, dozaista vás bude zaujímať, akými zmenami prešiel bojový systém. V minulosti sa vyznačoval klasickou turn-based schémou, vďaka ktorej bolo možné do detailov naplánovať priebeh súbojov. Časy ale vyžadujú zmenu a ak chcel Square Enix výraznejšie zabodovať aj na ostatných kontinentoch než na Ázijskom, musel vo svojich zaužívaných praktikách čo-to pozmeniť.

Výsledkom ich snahy je kompletne prekopaný bojový systém, silne orientovaný na akčnú stránku súbojov, pričom ale taktické možnosti ostali viac menej zachované, takže v konečnom dôsledku ostal vlk sýty, ako aj koza celá. Aký to ma ale dopad na hrateľnosť? Viac než pozitívny. Súboje sú dynamickejšie a plynulejšie, vďaka čomu si ich užijú aj hráči, ktorý sa s pojmom JRPG nemali ešte možnosť stretnúť. Samotný priebeh bitiek je vcelku jednoduchý: v okamihu spozorovania nepriateľa si hru bleskurýchle zapauzujete, prostredníctvom jednoduchých menu položiek zadáte vášmu tímu príkazy a už len pohodlne sledujete vami namiešané divadlo. Veľkým plusom súbojov, o ktorom sa toho už poriadne napísalo, je tzv. gambit systém.

Zjednodušene by sa ho dalo popísať ako primitívny programovací jazyk AI, prostredníctvom ktorého svojim spolubojovníkom “naprogramujete“ ich úlohy a priradíte im stupeň dôležitosti. Vo výsledku tak môže váš kolega Balthier prioritne liečiť, ale v prípade nutnosti aj efektívne útočiť, takže škála možností, ktoré táto novinka ponúka, je vskutku ozrutná. Je síce pravda, že v úvodných hodinách hrania sa gambit systém vďaka slabej ponuke “programovacích prostriedkov“ veľmi k slovu nedostane, ale s pribúdajúcim časom, postupne ako budete jeho ponuku rozširovať, sa jeho zvládnutie stane doslova životnou nutnosťou. A verte mi, nie je nič krajšie, ako sledovať dokonalú súhru vašich zverencov bez toho, aby ste do hry museli čo i len jeden krát zasiahnuť.

V súvislosti zo súbojmi mi ale nedá nespomenúť jednu novinku, ktorá mi v porovnaní zo všetkým ostatným až tak kóšer nepripadá. Nové zbrane, kúzla, brnenie, schopnosti, na to všetko sa môžete tešiť aj vo FFXII, avšak s jedným drobným rozdielom. Totižto pred tým, než budete môcť otestovať účinky nového kúzla, prevetrať nový obojručný mečík, či hodiť svoju telesnú schránku do čerstvo zakúpeného brnenia, budete si musieť na všetky novo nadobudnuté komodity zakúpiť licenciu. Čo z toho vyplýva? Na jednu stranu voľnosť pri špecializovaní charakterov, ale na tú druhú aj nutnosť sústavne nakupovať licencie s každým novým "prdnutím". Tejto novinke navyše nepomáha ani značne neprehľadný plán licencií, ktorý je pre každú postavu rovnaký a ak sa náhodou rozhodnete Vaana špecializovať na green magic, z licenčného plánu presne neviete, ktoré políčka mate vlastne zakúpiť.

Všetko sa potom odohrá v rovine náhody, kedy postupne nakupujete licencie s vedomím, že raz sa možno aj k tej green magic dostanete. Ako som už ale spomínal, tento systém má aj svoje výhody v podobe voľnej ruky pri definovaní špecializácie tej ktorej postavy. Vo výsledku tak môžete ofenzívne ladeného Basha pretransformovať na čiste podporný charakter, zatiaľ čo krehkú divu Fran na nebojácnu bojovníčku, robiacu v kruhoch nepriateľov doslovnú paseku. Čo sa týka platidla, jednotlivé licencie si kupujete za akési fragy, ktoré vám pribúdajú s každým porazeným protivníkom, takže ak plánujete širšie zameranie pre tú ktorú postavu, rozhodne by ste ju mali v bojoch nasadzovať do prvej línie.

Z technického hľadiska nie je novému Final Fantasy čo vytknúť. Špičkovo rozanimované postavy, vizuálne dokonalé a patrične rozmanité prostredia, parádna hra svetla a tieňov atď. Je vidno, že autori majú s vývojom hier na PS2 dlhoročné skúsenosti, vďaka čomu nám môžu aj na sklonku života uvedenej konzoly ponúknuť graficky atraktívny titul, ktorý sa v porovnaní s next-gen konkurenciou nemá za čo hanbiť. Pozadu ale neostala ani zvuková stránka hry, kde obzvlášť hudobný doprovod pokojne obstojí aj pri samostatnom počúvaní. Špičkový profesionálny dabing je u Square Enix už klasicky samozrejmosťou.

Má vôbec zmysel písať záverečný komentár, keď aj tak už má väčšina z vás v prípade FFXII jasno? Fanúšikovia série už určite dočasne zmenili miesto trvalého pobytu na Ivalice a ak sa aj vy radíte medzi fanúšikov žánru RPG, rozhodne by ste to mali urobiť taktiež. Totižto, podobnú symbiózu dokonalého príbehu a špičkového technického spracovania vám žiadne iné štúdio než to japonské, neponúkne.