Kontakt. Denne ho nadväzujem aspoň sto krát. Cestou do práce si so šoférmi na Patrónke vymeníme zopár jasných gest hodnotiacich navzájom naše šoférske umenie, v práci ma čaká neustály očný kontakt s našim večne nenažraným redakčným psom Marvinom, cestou domov ma zvyknú stopárskymi gestami kontaktovať slečny na výpadovke s jasným posolstvom demonštrovaným ultraminisukňou. Ale ešte nikdy ma nekontaktovala postava z hry. Teda aspoň doteraz.

Contact je hra, o ktorej som v podstate do poslednej chvile ani nevedel, že existuje. Len Junker ma na ňu upozornil a zároveň mi podsunul aj príjemnú informáciu, že je už na ceste a budem ju recenzovať. Zo skúseností už dávno viem, že práve takého neznáme projekty dokážu niekedy prevalcovať ospevovanú konkurenciu a zaujať omnoho viac ako dlhoočakávné megahity a tak som bol plný očakávania. Priznávam, že ťažký retro nádych nielen v grafike ale aj hudobnom doprovode ma natoľko zaujal, že som túto hru doslova chytil a po celú noc nepustil. Nejedná sa samozrejme o žiadny high-tech revolučný zázrak, ale je to hra, ktorá mnohým z vás môže prirásť k srdcu. Rovnako však nemusí. Je to proste kontroverzná hra so všetkým, ako má byť.

Stredobodom príbehu je mierne roztržitý Profesor, ktorý nešťastnou náhodou natrafil pri svojej vesmírnej púti na nejakých pirátov následkom čoho havaroval. Pri tomto incidente sa mu po okolí rozpadli časti energetických zásobníkov z lode a vtedy prichádza na scénu „hrdina“, chlapec, ktorého profesor stretol cestou, aby sa podujal tieto batérie pozbierať a zachrániť tak deň. Ja viem, príbeh je tupý ako kravské oči, mali sme jeho variácie na dispejoch už toľko krát, ale napriek tomu je zaujímavé vidieť, ako Nintendo stále priťahuje hráčov zaujímavým a inovatívnym prístupom. Spoločnosť Marvelous Interactive totiž prišla so zaujímavým konceptom priamo prezentovaným v názve hry, ktorý zapája do diania priamo osobu hráča. Takže v Contacte sa už nevžívate do úlohy hráča, ale spolupracujete s postavou profesora a jeho pomocníka ako vy, osoba, s ktorou sa môže profesor kedykoľvek porozprávať, prípadne ho požiadať o pomoc. On sa pýta na váš názor a vy vediete hrdinu cez mnohé levely plné nepriateľov a dungeonov až na večné veky, amen.

Hra je zaujímavá však aj zvláštnym prístupom ku grafike a hudbe. Na hornom displeji vidíte dianie na palube kozmickej lode a potrhlé činnosti potrhlého profesora. To je tá normálna správa. Tá divná je, že sa to celé prezentuje v 8-bitovej retro grafike! Dole zase vidíte putovanie hrdinu, ktorého neustále niečo alebo niekto ohrozuje. Všetko je farebné a v klasickej spritovej grafike. Problém však je, že sa to podobá na nejaký rozmazaný pokus o staré RPG z GameBoya, lebo všetko je nejaké svetlé a rozpixlované a tým pádom aj hodne neprehľadné. Seriózne, dal som si aj okuliare, ale chyba nebola v mojich starých očiach. Miestami som mal pocit, že by som mal radšej celú hru v tej starej grafike z horného dispeja a iste nie som sám. Ale napokon, dôležitá je hrateľnosť a nie grafika. Mnohých pamätníkov zrejme zaujmú aj nádherné retro zvuky, ktoré ako keby oživili spomienku na famózny Commodore 64, ale tých bude asi málo.

Vráťme sa však k hre. Hrdina putuje po svete spolu s profesorom, ktorý zjavne zmenil loď na ozajstný trojsťažník (asi maskovanie), takže vo vašej kajute nájdete okrem postele, kde si po ľahnutí môžete hru uložiť, vane slúžiacej na obnovu energie a šatne plnej oblekov potrebných na vykonávanie rôznych činností (kuchár, zlodej, atď. - spolu ich je až 80) aj glóbus, na ktorom sa po vzore Google Earth pohybujete stylusom a klikaním na vybrané ostrovy určujete smer vašej plavby. Navštívite tak tie najrôznejšie lokality, ktoré sú spočiatku tradičné a navodzujú fantasy atmosféru plnú príšer a obrých megabossov, ale pozriete sa aj do súčasného sveta a zažijete aj nejaké to sci-fi. Zaujímavým spestrením akcie sú minihry, ale toto všetko sme už v nejakej obdobnej forme v hrách na herné systémy Nintenda už videli. Na rad sa dostane aj tak obľúbené rybárčenie, ako aj nákup a predaj predmetov a zbraní. Takže na západnom fronte nič nového.

Interface a menu sú celkom prehľadné a jednoduché. Vľavo hore vidíte život a energiu potrebnú na vykonávanie špeciálnych akcií, vpravo zase ikonku aktivujúcu zvláštny systém akcií a komb zvaný Decal, teda „nálepka“. V menu si vyberiete kliknutím jednu z ponúkaných možností a „zoškrabnutím“ a následným „nalepením“ pomocou stylusu vyvoláte potrebnú akciu, ako je napríklad zbieranie batérií z lode alebo privolanie pomoci či transformácia nepriateľa na inú formu života, s ktorou môžete mať väčšie šance pri súboji na výhru. Nálepiek je naozaj veľa a týkajú sa takmer každej činnosti, ktorú môže postava hrdinu vykonávať. Stlačením tlačidla „X“ zase vyvoláte normálne menu, ktoré je rozdelené na päť samostaných záložiek obsahujúcich sloty pre zbrane, alebo ak použijem citát z Matrixu „zbrane, množstvo zbraní“, ďalej potraviny, predmety, nálepky a schopnosti (útoky).

Hrdina musí k rôznym činnostiam využívať rôzne obleky, ktoré majú aj rôznu energetickú kapacitu. Napríklad zo zabitých zvierat získate mäso, ale to nemôžete zjesť neuvarené, ale k tomu potrebujete buď kuchyňu alebo ohnisko a samozrejme aj kuchárske oblečenie. Pravdu povediac, táto hra ponúka tony predmetov na pozbieranie, kúpenie, objavenie, na konci každého levelu vás bude čakať masívny boss a jej životnosť je naozaj dlhá a tak by zákonite mala mať aj vysoké hodnotenie. Ale aby som bol úprimný, hra obsahuje dve negatíva, ktoré mi na Contacte vadili naozaj tak, že jej ho nemôžem dať.

Nebola to ani šialená retro grafika, alebo ešte šialenejšia hudba, ale fakt, že akákoľvek postava, ktorú na svojej púti stretnete sa buď len tak, alebo po priateľskom rozhovore okamžite snaží pripraviť vás o život. To je vážne divné a znervózňovalo ma to. Neustále útoky či už od domácich zvierat alebo malých detí, milých stareniek alebo len obyčajných okoloidúcich vo mne vybudovali celkom slušnú paranoju. Nič zlé som im nespravil, ale aj tak ma vždy chceli zabiť. No a druhá vec, ktorá mi nesedela, bolo podivné ovládanie stylusom počas automatických súbojov. Akonáhle postavu prepnete do bojového režimu, tak rúbe okolo seba navolenou zbraňou hlava nehlava a vy síce musíte pomáhať zvolením účinných typov útokov (vodný útok a podobne), ale inakšie nerobíte nič.

Takže sa vám môže stať, že pri dlhších súbojoch zrazu zistíte, že hre nevenujete pozornosť. No a keď sa okolo vás točí viac nepriateľov, tak vďaka rozpixlovaniu nemôžete pohodlne stylusom ukázať na vybraného protivníka, ale neustále aktivujete menu, ktoré sa zobrazí po kliknutí na postavu hrdinu. Dá sa to aj pomocou tlačidiel, ale stylus je tu ako primárna forma ovládania, tak by to malo aj fungovať. Možno to vadilo len mne, ale nemal som možnosť konfrontovať svoj postreh s iným majiteľom tejto zaujímavej hry.

Jedným z kontaktov, ktorý môžete nadviazať je aj kontakt cez wi-fi, ale bohužiaľ sa jedná o celkom raritný kúsok v našich končinách a tak je dosť možné, že nielen túto funkciu, ale ani hru si nevyskúšate. Ale pokiaľ áno, tak rozhodne navštívte WiFi Island. Ale masívny singleplayer je zárukou návratnosti peňazí, ktoré do tejto hry vrazíte. Pokiaľ máte teda nostalgické, mierne paranoidné obdobie a ešte k tomu aj chuť na malú bizarnosť plnú roztomilých, ale agresívnych postavičiek, tak neváhajte a nadviažte kontakt s hrou Contact. Zabavíte sa. Ale nezabudnite na varovanie, že po tejto hre budete mať pociť, že po vás ide naozaj každý!