Je ťažké sa vrátiť k zavedenej ságe a nezaujate ohodnotiť jej najnovší prírastok po tom, ako som mal možnosť okúsiť skutočné kvality daného žánru. Viete, je to ako keby ste hrali Half Lifa a museli sa spätne vrátiť k sérii Quake, ktorá aj keď bola kráľom na poli FPS, v porovnaní s uvedeným hitom už až tak coolovo nevyzerá. Aj tak sa ale nájde dostatok fanúšikov na to, aby diela z produkcie ID hodnotili výrazne lepšie než konkurencie, či už zo samozrejmosti, z oddanosti, alebo iného osobitného dôvodu. A práve v podobnej pozícii sa ocitla aj moja maličkosť. Na jeden strane dlhoročná telenovela, na tej druhej novinka, ktorá tej telenovele akosi urobila škrt cez rozpočet. A musím povedať, že riadny.

Veď uznajte sami. Kto sa raz dostal do styku so Skateom. (tým herným – ale ani reálny nieje na škodu) meno Tony Hawk si už nikdy nebude spojovať v súvislosti so simuláciou, ktorú mal skejťácky titul rovnakého mena akože predstavovať. Po rokoch praxe s týmto špecifickým športom sa ale tvorcovia novovznikajúcej konkurencie len tak nezľakli a s niekoľkotýždňovým meškaním vstupujú aj oni do boja, ktorý sa ale zdá byť, má už svojho víťaza. Je tomu ale skutočne tak? Stáva sa séria s príchodom nového pokračovania s názvom Tony Hawk´s Proving Ground jasným outsiderom na poli doskových (alebo ako ináč tú plaňku na kolesách nazvať) hier? A vôbec, má zmysel premýšľať nad iným titulom, pokiaľ konkurencia napĺňa všetky naše túžby a očakávania?

Možno si niektorý z vás pamätá, ako som pri poslednom TH (konkrétne Project 8) chroptil blahom a vyzdvihoval jeho osobitný štýl, ktorým sa kvalitatívne aspoň na pár metrov priblížil k úplne prvým dielom, predstavujúcim akýsi maternhorn tejto série. Verte mi, pokiaľ by sa na trhu neobjavil dookola omieľaný Skate, dozaista by som podobné pocity eufórie zažíval aj dnes. Samozrejme, pre fanúšikov tejto ságy má Proving Ground pripravených hneď niekoľko príjemných prekvapení a určite by som klamal, ak by som povedal, že ma prezentované novinky nijako neoslovili. Pravda, niektoré z nich by si zaslúžili trošku viac pozornosti a práce, ale ako hovorím, nič nieje dokonalé a nikdy nieje možné sa zavďačiť každému. A čo mám teraz na mysli? Tak predovšetkým systém troch odlišných kariérnych smerov, predstavujúcich akési RPG vo svete skateboardingu. Namiesto toho, aby tento systém hráča motivoval a usmerňoval, tak ho len zbytočne metie, pričom pokiaľ nieje čistým géniom typu Braňo M. (no, to je skôr čistý blázon, ale budiž :), kým si na jednotlivé mechanizmy a súvislosti zvykne, unikne mu poriadne veľa dôležitých informácií. Veď uznajte sami. Okrem klasickej customizácie charakteru, mimochodom opäť bohatej na možnosti, sa totižto v úvode hry dočkáte aj povinnosti zvoliť si smer, ktorým sa ako budúci profi skejter vydáte.

Konzervatívny hráči si dozaista vyberú kariéru, sľubujúcu bežné výhody i nevýhody profesionála, predovšetkým sa orientujúceho na zisk nových sponzorov a zmlúv. Hlavným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa sú už klasicky foto, resp. filmárske zakázky, ponúkajúce široké spektrum sebarealizácie, samozrejme vrámci dosiahnutých znalostí a schopností. Opakom bežných karieristov sú potom hardcore skejteri. Táto kasta sa primárne zameriava na nebezpečné a život ohrozujúce kreácie, na ktoré by ste v reálnom živote len ťažko našli odvahu. V koži týchto expertov sa tak dostanete k prevádzaniu doslova šialených kúskov, ktoré vám ale na oplátku umožnia prístup k lokalitám, ku ktorým by ste sa za iných okolností nedostali. A čo ten posledný sklass? Ten je určený predovšetkým tvorivým povahám, kedže prívrženci tohto smeru sa vyžívajú v improvizačnej tvorbe všakovakých narýchlo poskladaných prekážok, slúžiacich len k jednému zámeru – prevedeniu nevidenej a predovšetkým originálnej trikovej zostavy, a to na vlastnoručne skonštruovanom ihrisku. Ako ste si teda už všimli, každý z uvedenej trojice smerov má pre hráča prichystané diametrálne odlišné úlohy a bonusy, takže znovuhrateľnosť nieje v prípade Proving Ground cudzím pojmom.

Prečo si ale teda myslím, že rozkol v smerovaní skejtera je viac na škodu, než na úžitok? Pretože som videl Skate. a pochopil, že sloboda v jednaní bez nutnosti odomykať si nové triky a schopnosti je tým najlepším smerom, akým sa tento žáner mohol vydať. V prípade Proving Ground sa ale jedná o klasický a a značne prežitý štýl „nájdi XY skejtera, ktorý ťa to naučí“, vďaka čomu budete mnoho herného času dumať nad tým, prečo neviete “toto“ či “tamto“ a či náhodou ste sa radšej nemali vydať iným smerom, ktorý by vás “to“ možno naučil. Našťastie, známy znak tejto série v podobe vylepšovania základných (aj tých menej) trikov na základe dosiahnutia určitej méty nachádza uplatnenie aj v najnovšom pokračovaní a tak ak napríklad zgrindujete dostatočnú dĺžku, dočkáte sa vytúženého upgradu. Nechýba ani evergreen tejto značky v podobe hausnumerálneho hodnotenia trikov, takže ani z tohto hľadiska nerobí pokračovanie svojim predchodcom hanbu. Je to skrátka starý Tony, len s viac či menej šťastnými novinkami.

Tými šťastnejšími sú bezosporu Nail the , ktoré po vzore Matrixu umožňujú hráčom v istých okamihoch zapnúť bullettime a pomocou dvoch analógových páčiek predvádzať oku lahodiace kombinácie. Nail the Trick, novinka uvedená Projectom 8, sa tentokrát opäť dostáva do popredia záujmu hráčov a nebyť skutočnosti, že sa ju musíte najprv od niekoho naučiť, dozaista by vás zaujala od prvého momentu s hrou. V pokračovaní sa ale spomínaná špecilitka rozrástla o dve modifikácie, menovite o Nail the Grab a Nail the Manual. Prvý menovaný je to isté čo pôvodný len s tým rozdielom, že počas slow-motionu ovládate namiesto nôh ruky a teda „grabbing“ triky. Druhý spomínaný pre zmenu umožňuje v spomalenom režime správne nakloniť a nastaviť príslušnú časť skejtu tak, aby ste pri dopade prešli do efektného manuálu. Všetky tieto pomocné schopnosti sa tak stávajú neoddeliteľnou súčasťou vášho virtuálneho skejtovania a aj keď občas nie príliš vhodne spomalia tempo, vo výsledku ich musím hodnotiť len a len kladne.

Dobre, čo ďalej? Tak napríklad Aggro Kick. Tento nebezpečne znejúci element vám umožní pri správnom načasovaní veľmi efektívne kopať do všetkého. Kopať do ľudí, do lavičiek, do smetiakov, do psov... no dobre, trošku si z vás strieľam. Pointou tejto novinky je v skutočnosti akýsi rýchlostný boost, ktorého sa dočkáte v prípade, ak v správnom čase aktivujete príslušný pohybový bumper. Výhody? Rýchlejší pohyb, ľahšie zdolávanie vzdialeností ale aj menšia kontrola nad tým, čo práve robíte. Navyše, správne načasovanie tohto pohybu vám dá poriadne zabrať a častokrát sa na to radšej vykašlete a dôjdete si do cieľovej destinácie tak povediac štandardnou rýchlosťou, než aby ste sa kvôli pár sekundám zbytočne mordovali. Ďalšou rozporuplnou novinkou je Rig-a-Kit, akýsi duchovný pokračovateľ Create-a-Parku z minulých dielov. Ona je to vskutku parádna idea, vytvárať si vlastné skejťácke prostredie, len keby bola dotiahnutá do konca. Príslušný level editor, ktorý samotnú realizáciu doprevádza, je totižto zmesou všetkého iného, len nie užívateľskej priateľskosti a ergonómie.

Navyše, s nedostatkom možností a minimom intuitívnosti vás odradí nielen od ďalšieho experimentovania, ale čo je horšie, dokonca aj od ďalšieho hrania. A to je zlé, obzvlášť keď si uvážite, aký potenciál sa v tejto možností skrýva. Do tretice si potom neodpustím ani kritickú poznámku k video spracovateľským možnostiam, ktoré sú síce na neporovnateľne vyššej úrovní ako tie Skate.ácke, ale k čomu vám budú, keď si nahrávanie 30 sekúnd musíte sami aktivovať, pričom dobre viete, že tie najlepšie kúsky vznikajú len a len spontánne. Samotný nápad, že si pred konkrétnym filmovaním musíte zostavu dopredu naplánovať, je v prípade skateboardingu viac než absurdný a skutočnosť, že tie najlepšie a najoriginálnejšie kombinácie vznikajú ako výsledok čistej improvizácie, asi týmu Neversoft nečakane unikla.

Príjemným spestrením vrámci skejťáckych aktivít je prítomnosť trojice miest, medzi ktorými sa môžete slobodne pohybovať. A či už to bude Baltimore alebo Washington D.C, vždy sa budete cítiť na ulici ako doma, pretože design lokácií priam vyzýva k predvádzaniu tých najextrémnejších trikov. Škoda len, že autori trošku pozabudli na jednotlivé postavy, kde obzvlášť animácie nie sú tým, čím by mali byť a občas natrafíte na situácie, na ktoré by si netrúfol ani ten najväčší artista. Ďalším nedostatkom zo strany technického spracovania je poslabšia synchronizácia úst s tým, čo z nich práve letí a tak budete mať neraz chuť spustiť nejaký audio soft, s cieľom tento defekt ako tak vyspraviť. Našťastie, ostatné dôležité komponenty (ako napríklad fyzika) si držia svoj zabehnutý štandard a tak by pre vás hranie titulu Proving Ground nemalo predstavovať žiadne psychologické riziko.

Keby nebolo konkurencie, nový Tony Hawk by určite zaujal a možno by o to tvrdé jadro fanúšikov nemusel bojovať tak, ako musí teraz. Ale viete ako sa hovorí... keby bolo keby, boli by sme v nebi. Z toho dôvodu tak po skúsenostiach so Skateom musím konštatovať, že aj napriek klasickej a rokmi zaužívanej arkádovej hrateľnosti mi svet Proving Ground k srdcu akosi neprirástol a nebyť recenzie, určite by som mu nevenoval toľko času, ako som urobil. To ale nemení nič na tom, že skalný fanúšikovia série rozhodne sklamaný nebudú a ak je im tento jednoduchý svet bližší, než ten realistickejší, rozhodne nájdu v TH: Proving Ground dostatok kvality na to, aby mu ostali aj naďalej verný. Zbytok sa ale musí rozhodnúť a v tomto prípade je odpoveď pre dnešné pokračovanie viac než bolestivá. Neversoft, chce to pauzu a čerstvé nápady!