Predtým, ako Boh stvoril Adama a Evu, vdýchol život stvoreniu, ktoré vytvoril k obrazu svojmu. Prvorodený bol bezpohlavný, krásny a obludný zároveň, nebol ani svetlý, ani tmavý, nevedel, čo je láska a čo nenávisť a to všemohúceho znepokojilo. Pretože ale nedokázal svoje dieťa zabiť, uväznil ho do priepasti zabudnutia a odvrátil sa od neho. Prvorodený čakal a sledoval svet, až kým nedosiahol silu, aby sa mohol vrátiť. Podarilo sa mu to už niekoľko krát a stane sa to znovu.

Na Jericho som sa tešil viac ako na ostatné FPS-ky tohto roka. Dokonca bolo v mojom rebríčku aj pred Half Lifeom (prvý bol samozrejme Bioshock). Tým hlavným dôvodom, prečo sa nachádzal tak vysoko, je meno autora scenára, ktoré sa zapísalo krvavým odrezaným prstom do análov hororu. Tým druhým boli trocha prehypované neskutočné obrázky z tejto hry. Tak hnusné mokvajúce a krvavé príšery v až groteskných kŕčovitých pózach bolesti som ešte nevidel.

Jericho sa považuje za najstaršie mesto na svete. Prvé stopy po osídlení pochádzajú z roku 9850 p.n.l. ± 240 rokov. V starom zákone sa odkaz na toto miesto nachádza vyše sedemdesiat krát a tiež niekoľko krát v evanjeliách Marka, Matúša a Lukáša v Novom zákone. Je to miesto opradené povesťami, bájami a tajomstvom. Podstatné pre nás ale je, že sa tak volá naša jednotka siedmych skúsených bojovníkov, ktorí riešia paranormálne aktivity po celom svete. Prečo ich je práve sedem a prečo sa volajú Jericho Team však nemajú ani šajn. Čoskoro to ale zistia.

Členmi Jericha sa mohli stať len ľudia s neobyčajnými schopnosťami. V minulosti by ich volali mágovia alebo čarodejnice a skončili by na hranici. Každý ovláda iný druh mágie a iné zbrane. Veliteľom je kapitán Devin Ross, jeho špeciálnou magickou schopnosťou je oživenie padlých na blízko. Ovláda útočnú pušku s prirobenou automatickou brokovnicou. Seržant Delgado ovláda umenie pyromanie, dokáže okolo seba urobiť ohnivú stenu a v pravej ruke schováva ohnivého ducha útočiaceho na nepriateľov. Ak ho pustí z reťaze na príliš dlho, hrozí, že upečie aj vlastného majiteľa. Okrem toho ako jediný dokáže uniesť „bezbolestnú“, čo je rotačný guľomet s 1000 nábojmi a 9 mm beretu pre blízke stretnutia. V žiadnom tíme nechýba chytrý hacker, čo je v tomto prípade desiatnička Simone Cole. Dokáže pomocou počítača implantovaného v ruke spomaliť čas, alebo vyvolať elektromagnetickú búrku, počas ktorej udeľuje jednotka väčšie poškodenie. Ako jediná nesie trieštivé granáty a pukačku na plašenie vrabcov X-86.

Poručíčka Abigail Black je telekinetický ostreľovač. Jediná lesbička v tíme :-). Je častým terčom Delgadových poznámok. Ovláda telekinézu, ktorou dokáže odstrániť prekážky v ceste a tiež schopnosť ghost bullet, čo je vlastnosť ovládať vystrelený projektil zo snajperky, čím dokáže trafiť aj troch protivníkov stojacich za rohom. Krvavým mágom a stopárom v jednom je Wilhelmina Church, čo je na aziatku dosť zvláštne meno. Ovláda umenie ninjitsu a jej katana seká na plátky nepriateľov rýchlejšie ako WS teleshoping výrobok. Z magických schopností ovláda pridržanie nepriateľa a ohnivý perimeter, kedy sa každý, kto vstúpi do kruhu, zapáli. Jej mágia je však podmienená jej zdravím, pretože pri kúzlení musí obetovať krv z dlane.

Nakoniec zostali ešte otec Rawlings a Xavier Jones. Rawlings dokáže uzdravovať a oživiť členov na diaľku, druhým kúzlom vysáva energiu nepriateľom a pridáva ju tímu. Svoje 9 mm pištole s explozívnymi nábojmi si nechal pokrstiť ako Faith a Destiny. Xavier ovláda astrálnu projekciu, čo znamená, že sa na niekoľko momentov dokáže preniesť do niekoho iného a s jeho pomocou tak prepnúť nedostupnú páku alebo vyvolať samovznietenie.

Možno si poviete, že som až príliš miesta venoval opisu jednotlivých postáv, ale v akčnej FPS-ke ste rozdielnejšie charaktery ešte nevideli. Navyše ich budete ovládať všetkých naraz pomocou preskakovania duše z jedného na druhého. Zbrane tu tak ako v iných FPS-kách síce hrajú prim, ale bez používania kúziel a rôznorodosti schopností postáv sa ďaleko nedostanete. Delgado je napríklad vhodný ako tank a ide v predu. Čo ujde jemu, dorazia členovia týmu, ktorí sa správajú autonómne a nestalo sa mi, že by sa niekedy niekde zasekli o prekážku. Pomocou kolieska na myši im môžete udeliť príkaz vpred alebo stoj. V prípade potreby sa môžete do ktoréhokoľvek z nich prepnúť podržaním medzerníka, kedy vybehne menu a môžete si priamo vybrať postavu, alebo namierite na konkrétnu postavu a stlačíte medzerník. Rýchle a praktické.

Čo sa až tak veľmi nepodarilo, je ukrutne krátka hracia doba. Na strednú obtiažnosť som doslova prefrčal hrou za 4 hodiny. A to sa mi zdá dosť málo, aj keby to bol iba nejaký datadisk, čo však bohužiaľ nie je. Môžete síce odomykať bonusy v podobe artov a backroundu postáv hraním na vyššej obtiažnosti, alebo tak, že zabijete 50/100/250 nepriateľov katanou, headshotom zo snajperky alebo kúzlom, ale aj tak je to málo na to, aby ste to hrali znovu. Jediným dôvodom, prečo tak urobiť, je príbeh prepletený cez celú hru z pera majstra hororu Clivea Barkera, no aj dobrú knihu asi nečítate 2x po sebe, nech je akokoľvek dobrá.

Poďme k prehypovaným obrázkom, ktoré sa objavovali už hodnú chvíľku pred vypustením. Vyzerá to mrazivo hnusne a hororovo aj počas hrania? Odpoveď je jednoznačne áno. Graficky je Džerikou na špici a Mercury Steam majú byť právom na svoj výtvor hrdí. Všetko s nádychom hnisu, krvi a špiny tu nájdete. Nepriatelia majú slabé miesta a treba využívať rôznych členov tímu, jednému treba najprv odstreliť hnisavé vredy na rôznych miestach, iní sa teleportujú za vás alebo rýchlo lietajú okolo. Skúšal som ovládanie aj s gamepadom ale nie je to ono, bez myši ani ranu. Zaujímalo by ma, ako to vyriešili na Xboxe alebo PS3, ak ste skúšali, napíšte do komentov.

Grafika je síce na jednotku, ale to sa však nedá povedať o level dizajne. Tri z celkových piatich svetov sú priamočiare ako Slotové reči. Určitá dávka nápaditosti by sa dala nájsť až v predposlednej úrovní Rímska provincia 38 A.D., kde budete bojovať v aréne a posledný level Sumeria je takmer výhradne venovaný súbojmi s bossmi, kedy musíte prísť na taktiku, ako ich zneškodniť. Takto by mala vyzerať celá hra, nielen posledná tretina. Prvé tri svety Al-Khali, Druhá Svetová Vojna a Križiacke Výpravy sú zúfalo stereotypné. Nabehnete do miestnosti, kde sa respawnujú desiatky príšer a v ďalšej vás čaká to isté a v ďalšej detto. Niekedy je nepriateľov tak veľa, že členovia tímu padajú k zemi ako koruna za Mečiara a vy ich len tak tak stíhate oživovať, že to až niekedy pripomína Kašpirovského seansy.

Veľmi pekná, ale veľmi krátka záležitosť na jedno popoludnie je akcia Clive Barker's Jericho. Grafické orgie sú zhodené dizajnom väčšiny úrovní, čo sa snažili autori dohnať minihrami v štýle God Of War, kedy treba stláčať v určitom poradí smerové klávesy a počtom nepriateľov, až to občas prehnali. Posledné dva svety síce majú grády, ale hru to nezachráni. Multiplayer na predĺženie hernej doby absentuje a príbeh, aj keď originálny, nie je sám o sebe dôvodom k opakovanému hraniu.