So super-rýchlym maskotom Segy, Sonicom, sa v poslednej dobe stretávam častejšie, ako by bolo zdravé a určite sa ešte v blízkej dobe stretnem. Možno by bolo dobré položiť si otázku, či je vlastne takéto presycovanie trhu modrým pichľavým (a stále veľmi populárnym) cicavcom to pravé orechové, čo práve hráči chcú. Sonic Rivals vyšiel pre PSP v roku 2006 a príliš nezažiaril. Išlo a zaujímavý a pomerne neštandardný mix hopsačky, behačky, racingu a akcie, no spracovaním a hlavne hrateľnosťou sklamal. Myslíte si, že sa podarilo pokračovaniu aspoň ako tak napraviť pošramotenú povesť tejto hernej ikony a odškodniť hráčov za prvý diel?

Príbeh aktuálnej hry sa točí okolo... Moment, tam je nejaký príbeh? Narazíte na nejaké informácie o hľadaní pokladu a náznaky, že doktor Ivo Robotnik zas niečo chystá (veď samozrejme, ako vždy), ale pár nudných dialógov pred každým pretekom nie je práve najvhodnejší spôsob sprostredkovania už aj tak dosť biedneho príbehu. Ešte keď sa do toho zapletie zmiznutie Chao, uväznenie Eggmanom (ako kedysi Sonic pomenoval Robotnika) a naozaj tie neskutočne iritujúce dialógy, ktoré budete preskakovať pri každej možnej príležitosti, tak vo výsledku viete z príbehu... nič.

Každá zo štyroch dvojíc si v hre sleduje vlastné ciele, pričom ale stále neviete, prečo to vlastne hráte a aký má vlastne zmysel naháňať sa zbytočne po úrovniach. Všetky tímy sa stretávajú v istých zónach a práve tu sa začínajú „napínavé“ preteky. Prvú dvojicu hrateľných postáv tvorí samozrejme Sonic a jeho verný priateľ Miles „Tails“ Prower. Každá postavička má v hre aj špeciálne schopnosti, ktoré počas preteku môže využívať. Asi každý si už domyslel, že Sonic môže prekonávať dočasne rýchlosť zvuku, Tails zase využíva svoj chvost ako vrtuľu a prekonáva tak menšie diery. Postavy vhodnejšie pre dievčatká zastupujú Knuckles a Rouge. Tiež ide o rôzne plyšoidné živočíchy známe zo Sonic univerza. Prvá menovaná dokáže vyvolať tlakovú vlnu úderom do zeme a druhá vytvoriť okolo seba štít z netopierov, ktorí navyše aj ničia protivníka.

Dvojka ježko Shadow a Metal Sonic nakoniec ani nie je taká zlá ako vyzerá. Shadow môže spomaľovať protihráčov a železný Sonic zas kopírovať špeciálne schopnosti ostatných postáv. No v niektorých úrovniach sú jeho schopnosti limitované. Poslednou dvojicou je ježko Silver a podivnosť menom Espio. Tejto dvojke ide najmä o záchranu Chao. Futuristický Silver môže ovládať súperovu postavičku a tak s ním pokojne môžete poslať protivníka opačným smerom. Chameleón Espio dočasne využíva svoju neviditeľnosť, no táto schopnosť nie je nijak zvlášť výhodná.

Aj napriek odlišnosti postáv sa so všetkými hrá takmer rovnako. Vyberiete si na začiatku príbehovej časti hry dvojicu a v nej postavu. Pretek samotný je potom zmeska skákania, uhýbania, no najmä stláčania kláves, ktoré sa objavujú na obrazovke. Hneď zo začiatku si treba vyjasniť dva fakty. Za prvé, takéto „zjednodušenie“ hrania hry pomocou zobrazovania tlačidiel na obrazovke mi už pomaly pripadá otravné, no najmä zhadzuje hru samotnú. Za druhé, táto zmes je v konečnom dôsledku neskutočne neprehľadná a dosť nudná. So súperom začínate na dvoch súbežných dráhach, pričom po prvých pár sekundách sa spoja do jednej a vy už môžete začať atakovať.

Vašou hlavnou úlohou je však iba držať neustále šípku dopredu a dobre sledovať, čo sa práve deje na obrazovke (čo je niekedy trochu problém). Ďalej budete do sýtosti hopsať, využívať rôzne power-upy a niekedy doslova lietať ako papier v prievane. Power-upy zastupujú rôzne mechanizmy na tratiach aktivované tlačítkom alebo vychytávky typu zmrazenie súpera a podobne. Keď si k tomu pripočítate možnosť osobne mu nakopať zadnicu, tak by teoreticky preteky mohli byť aj vcelku zábavné. Okrem samotného preteku sa tu vyskytujú aj úrovne, kedy stojíte v malej aréne (videnej zboku) jeden na jedného. Hrá sa na tri víťazstvá a vašou úlohou je 3 krát z nepriateľa vymlátiť všetky peniažky. Pravdepodobne malo ísť o napínavé súboje s „bossom“, no skutočnosť je trochu iná. Takéto úrovne dohráte maximálne do 2 minút, budete sa pri nich nudiť a ich koncept je stále rovnaký.

Pretekáte v 6 zónach, pričom každá obsahuje niekoľko rôznych úrovní, ktoré sú si v rámci zóny podobné, no aj napriek tomu je každé kolo unikátne. Prostredia sú naozaj rozmanité a patria medzi najväčšie plusy hry. Škoda, že si ich dosýta neužijete, hra je nesmierne dynamická a rýchla. Technická stránka hry sa od predchádzajúcej časti veľmi nezmenila. Grafika stále hýri farbami a prostredia detailmi. V diaľke vidíte vodopády, hory a podobné nepodstatné hlúposti, ktoré v konečnom dôsledku lahodia vášmu zraku. Zvuková stránka je mierne infantilná, ale k hre cielenou pre menších hráčov sa veľmi hodí.

Sonic Rivals 2 je nudné, nezaujímavé a nevýrazné pokračovanie prvého dielu, ktorý tiež kvalitatívne neohúril. Ak myslíte, že by vás hra mohla baviť, tak siahnite rovno po dvojke. Je mierne vylepšená, poskytuje dlhší zážitok, viac zberateľských kartičiek pre poctivých hráčov a za zmienku stojí aj multiplayer hrateľný z jedného média na viacerých PSP.