Tituly, ktoré doslova premrhali svoje šance, sú v hernom biznise na dennom poriadku. Množstvo trailerov a veľkohubých sľubov, kopec “revolučných“ noviniek či doteraz nikdy pred tým nevidené technické spracovanie, to všetko v prípade, ak výsledný produkt je priamym opakom sľubov, výrazne nahlodáva dôveru hráčov voči vývojárskym štúdiám. Tí si potom radšej dvakrát rozmyslia, či nasledujúci produkt od "klamárov" kúpia, alebo ho prenechajú dôverčivejším kolegom.

V prípade dnešného titulu bola situácia rovnaká. Zaujímavé poňatie našej histórie, netypické stvárnenie vojny či viacero noviniek v žánri, to všetko mal byť titul Turning Point: Fall of Liberty z dielne autorov Call of Duty: Finest Hour, čo samo o sebe ani náznakom nevzbudzovalo nejaké vážnejšie obavy. Výsledok, výsledok ale predčil aj tie najpesimistickejšie očakávania, ktoré započali súbežne s vydaním dema. A... nebudem chodiť oko horúcej kaše a rovno vám poviem, že Turning Point je jedna z najhorších FPS, akú som počas mojej hráčskej kariéry mal možnosť hrať. A to už je prosím pekne s prihliadnutím na kvantá akcií, vydaných počas mojej éry, skutočne na zamyslenie.

Úvodné príbehové úskalia pritom nezneli vôbec zle. Čo by sa stalo, keby Churchill jednu osudovú nehodu neprežil? Ako by dopadli nasledujúce roky 2. svetovej vojny? Podľa autorov Turning Pointu nie veľmi ružovo. Teda aspoň nie pre Ameriku, ktorá by na vlastnej koži okúsila nemeckú inváziu, vedenú azda ešte väčším vojskom, než v prípade skutočnej histórie. A práve v momente, kedy armáda nacistov vtrhne do New Yorku, sa dostávate ku slovu vy, aby ste v koži robotníka Dona Carsona oslobodili svoju vlasť od nevítaných návštevníkov a raz a navždy tak dokázali, že Amerika je svetový king. Samozrejme, autori sa silou mocou pokúšali do hry vsunúť aj nejaké tie postranné príbehové línie (prezident kolaborujúci s nacistami, vývoj atómovej bomby), ale všetky tieto nádejné historky majú už od prvého okamihu fatálnu vadu – vás. Prečo?

Robotník oblečený v oranžových handrách diktujúci taktiku boja svojim vojenským kolegom. Krikľavý robotník, vykonávajúci atentát na prezidenta. Ten istý robotník, tajne infiltrujúci londýnske nacistické laboratórium. Robotník, zdatne narábajúci s výbušninami. Robotník, ktorého vyšle veliteľ do boja s tým, že mu nezabudne popriať veľa šťastia a len tak pomimo mu pripomenie, že osud sveta leží v jeho rukách. Už chápete? Výber hlavnej postavy je zrejme tým najhlúpejším nápadom, s akým mohli autori prísť. Všetky scény, kde sa vaša maličkosť ukáže, pôsobia neskonale komicky a výrazne tak narúšajú inak obstojnú atmosféru, ktorou sa Turning Point pýši. Je to skrátka do oči bijúce, ako kŕčovito sa snažili autori vsunúť tento plytký charakter (počas hry sa o ňom nedozviete ani ň) do víru vojny, pričom zabudli na fakt, že civilista počas celej kampane vzbudzuje o mnoho väčšiu pozornosť, než uniformovaný vojak. A bude horšie.

Samotná herná kampaň je ako parabola – v úvode relatívne obstojný herný zážitok je veľmi skoro (o cca 15 minút) vystriedaný čoraz horšími momentami, pričom v závere už ten hnus ani len nebudete vnímať. Kto si myslel, že prvá misia prezentovaná v deme, bolo to najhoršie, čo mohla hra ponúknuť, musí po zahratí full verzie Turning Point zákonite zmeniť názor. Úvodné okamihy v rozbombardovanom New Yorku sú totižto v porovnaní so zbytkom hry tým najlepším a ak si tento úsek do sýtosti neužijete, po zbytok hry si privodíte len smútok a utrpenie. Metro, akási dedinka kde si neviem kde, Biely dom, Londýn a vzducholoď, všetky tieto misie (áno, to je všetko – herná doba max. 4 hodiny) mi až nezdravo často pripomínali dávneho Wolfensteina (dokonca sa v misii pod Londýnom rovnako zatvárali a otvárali dvere!) a kľudne dám ruku do ohňa, že starý Wolfík hrateľnosťou neraz prekonal tento “očakávaný“ hit. V súvislosti s misiami mi nedá nespomenúť ďalší z rady faux-pas, ktorými je TP len tak mimochodom preplnený. Ide totižto o sled udalostí a ten je v hrubom kontraste s tým, čo počas misií uvidíte na vlastné oči. Čo mám na mysli?

Hra sa odohráva behom prvých pár dní invázie – teda, usudzujem to podľa toho, že Carson je všade oháknutý tak isto a jednotliví velitelia s ním komunikujú na takej báze, že prišli, zaútočili a my musíme niečo ihneď rýchlo podniknúť. Tento aspekt je ale vyvracaný dizajnom jednotlivých levelov, v ktorých to vyzerá tak, ako keby nacisti okupovali USA už pekných pár mesiacov. Všade sú samé propaganda plagáty či vlajky s hákovými krížmi, pričom korunu tomu nasadzuje „výzdoba“ Bieleho domu, až nápadne pripomínajúca sídlo nacistov Reichstag (či ako to je). Nacisti si pokojne vysedávajú v nacistických kanceláriách, sem tam sa vo vašom zornom poli mihne podobizeň Hitlera, skrátka vierohodnosť a časová kontinuálnosť dostáva poriadne na frak. A to ani nespomínam bunkre a zákopy pred spomínaným White House, ktoré vo vás vyvolajú pocity rozpačitosti, ihneď nasledované hurónskym smiechom z toho, kam až siaha ľudská nerozvážnosť.

Keď sa už teda prekopete nepresvedčivým príbehom, ostane vám pred očami spleť levelov, ktorých náplň je snáď ešte chudobnejšia, než náplň Tetrisu. Skrátka, chodíte zúfalo neatraktívnymi koridorovými priestormi (doslova), kosíte nacistov hlava nehlava a ak náhodou dôjdete k miestu potenciálneho záujmu, autori vás behom okamihu vrátia tam, kde ste pred spásonosným objavom boli – do sfér šedi a beznádeje, tak výstižných to charakteristík Turning Point. Čo vás ale v rámci samotnej hry aspoň na chvíľku zaujme, je implementovaná AI. Z tohto hľadiska musím v kontraste so zbytkom článku predsa len vypustiť nejaké to slovo chvály, pretože nepriatelia sa nielenže dokážu dobre kryť, ale veľmi efektne narábajú aj s granátmi, takže z času na čas vám nemilo zatopia.

Tieto svetlé okamihy sú ale opäť vystriedané množstvom viac či menej fatálnych bugov, vo výsledku tak anulujúcich aspoň jedno pozitívum, ktoré tento titul mal. V rámci hlavnej kampane sa taktiež spomínali aj rozličné netypické zbraňové hračky, ale súdiac podľa toho, čo som videl, opäť sa jednalo len o prázdne slová. Mierne upravený arzenál z klasických WW2 akcií totižto inak ako obyčajným nazvať nemôžem. No a na záver, komu sa podarí absolvovať doobedňajšiu kampaň (nekecám, hru som prešiel ešte pred obedom a to som si ráno pekne pospal) a stále bude mať ešte chuť v tomto univerze ostať, je pripravený ničím nevynikajúci multiplayer, ktorý okrem toho že tu je, neponúka nič, čo by stálo za pozornosť.

Technické spracovanie je... je... ani nenachádzam slov, ako tú mizériu popísať. Otrasné textúry s minimálnymi detailami a rozlíšením, lacný a k smrti nudný dizajn levelov, podivné efekty či rozličné bugy, to je Turning Point, očakávaná AAA FPS akcia, ktorá mala na našich telkách ukázať, ako s Unreal Enginom 3 narábajú skutoční profíci. Naproti tomu ale dostanete niečo, na čo do smrti nezabudnete. Hra je doslova prepchatá chybami, od tých menších typu vypadávanie textúr, až po tie fatálne, akými sú neviditeľné bariéry, cez ktoré sa skrátka nedostanete ďalej. Čerešničkou na torte sú potom animácie. Vojak nahodí brutálny klus, ale pritom sa pohybuje rýchlosťou jeden meter za hodinu, resp. nahodí túto animáciu, ale stojí na mieste a niečo vám rozpráva!

Ďalší príklad – nacista vybehne z miestnosti ale o čosi sa zasekne, animácia behu stále beží, ale keďže sa o niečo zasekol, začne sa nekontrolovane krútiť okolo vlastnej osi. Také veci ako plynulý prechod z chôdze tu nie sú – vlastne, chôdza tu dokonca ani nie je! Skrátka, strach a hnus New Yorku v alternatívnej histórii. Vrcholom sú potom situácie, kedy zabitý vojak ostane vo vzduchu v takej póze, že aj taký Neo z Matrixu môže tíško závidieť. Keď si teraz spomínam, tieto nevynútené bullet-timy sa v hre stávali veľmi často, pričom hneď na to boli nasledované záhadným miznutím tiel, ako keby sa titul skutočne odohrával v Matrixe. Nechýbajú ani podivné zasekávania hry pri prechode niektorými lokáciami, ktoré sa ku slovu dostanú v ten najnevhodnejší moment. Azda len jedna vec drží technické spracovanie na úrovni hodnej súčasnosti – hudobný soundtrack.

Omyl. Chyba. Nedorozumenie. Tak by sa dal charakterizovať v minulosti nádejný titul, ktorý však nedokázal zo svojho potenciálu vyťažiť absolútne nič a navyše aj zmršil prakticky všetko to, čo robí FPS tituly tak populárnymi. Nech sa pozriete na Turning Point: Fall of Liberty z akéhokoľvek pohľadu, vždy dostanete len výsledok, ktorý nie je vhodný ani pre toho najmenej náročného hráča. To si radšej zahrajte Wolfa 3D... verte mi, zabavíte sa neskonale viac.