Ísť proti prúdu nedokáže každý. Vo svete, kde sa nosia trendy a sú určované najsilnejšími, je zriedkavé, že sa objaví v komerčnej sfére tvorba, ktorá sa akýmkoľvek módnym výstrelkom prieči. Punková formácia Grasshopper Manufacture pod vedením muža v maske Suda 51 (vlastným menom Goichi Suda) nemá pozíciu ani prostriedky na diktovanie, nemožno jej však uprieť snahu a zápal, s akým to robí. S podporou vydavateľa Marvelous Interactive robia hry, aké ich bavia a aké chcú robiť.

No More Heroes je videohra ako každá iná. Má krabicu, manuál, predáva sa za plnú cenu, no pod povrchom nejde o tak priamočiare servírovanie zábavy. No More Heroes je vzdanie holdu všetkému, čomu autori fandia a čo majú radi. Neviem, čo je na tom pravdy, že mladí Japonci chcú žiť americký život a jazdiť na európskych autách, no podľa tejto hry by sa dalo hovoriť, že im ide o život vysnívaného hrdinu, žiť bez zábran, naplno a pritom prefiknúť tie najkrajšie ženy.

Vzdanie holdu

Travis Touchdown je zosobnením divokých snov bývalého zamestnanca pohrebného ústavu, ktorý v roku 2005 šokoval dnes s už kultovou zvrátenou a krvavou akciou Killer 7. Travis je taký obyčajný pecivál, ktorý žije v izbe plnej masiek s jednou mačkou a špekuluje, čo by asi také mohol robiť. Po obstaraní svetelnej katany sa po budíčku v hoteli No More Heroes rozhodne, že sa stane zabijakom numero uno. Vlastne k tomuto rozhodnutiu mu značne pomôže múza a inšpirácia, ktorá mu nedá spávať. Sylvia Christel.

Žena s nekonečne dlhými nohami na ihličkách, s kratučkou sukienkou, magicky hlbokými očami, rajcovnými vrkôčikmi a hlasom zvodkyne. Keď s ňou budete telefonovať cez Wiimote (máte ho priložený pri uchu ako telefón), dochádza vám, prečo Travis tak slepo ide za svojím cieľom – dostať sa jej pod nohavičky. Sylvia je nielen smrteľne krásna, ale aj všetkými masťami mazaná predstaviteľka organizácie zabijakov (UAA). Travis je pre ňu ochotný spraviť čokoľvek, aj vstúpiť do turnaja o najlepšieho zabijaka na svete. Na jednej strane byť na vrchole rebríčka je jeho snom, na druhej voňavá odmena za to stojí.

A vaša motivácia? Jednoznačne otázka na odpoveď: dostane Travis Sylviu? Hry o zabijakoch majú vo všeobecnosti schematický priebeh. Svet No More Heroes je iný aj keď so zvyškom podobných hier zdieľa fundamentálny základ, teda prípravu na misiu a potom vykonanie vraždy. Rebríček najlepších zabijakov tvorí samozvaná elita, ktorá sa tam nedostala náhodou. Vstup do turnaja je podmienený nemalým obnosom peňazí a tie musí Travis zarobiť. Autori pre tento účel vytvorili mesto Santa Destroy so sériou bočných úloh, ako vystrihnutých z najväčšej sandbox hry GTA.

Bez prachov ani na krok

Podobnosť sa nedá uprieť, realizácia je však žalostná. Ulice trpia prázdnotou, absolútne žiadnou interakciou, rozloha dopláca na zlé rozloženie misií a celé mesto pôsobí mŕtvo. Všetko je tu postavené na hlavu, čomu zodpovedá aj náplň zárobkových činností, ktoré ponúkajú agentúry. Ich zváštnosťou nie je rôznorodosť, ale fakt, že do hry absolútne nezapadajú. Ako zabijak-ašpirant budete kosiť trávu, zbierať odpadky a kokosové orechy, hľadať mačiatka, čistiť pláž od mín atď. Dôležitá je výplata a nie samotné zadanie.

K slovu sa dostane aj čistenie školy od nepriateľov, ničenie konkurenčnej siete fastfoodov alebo rôzne časovky a vytrvalostné boje, kde si precvičíte nové chvaty a údery získané od homosexuálneho trénera, či opilca za barom. V Santa Destroy netreba hľadať zmysel. Architektúra vysiela jasný signál, že ide o bežné mesto, no tam, kde rastú peniaze ako sadenice alebo strkáte prachy do bankomatu, nemôže byť niečo v poriadku. No More Heroes nešokuje, neprovokuje ako Killer 7, ale prekvapuje. Je jednoducho iná a práve to je na nej tak fascinujúco príťažlivé. Nie je tu nič racionálne, všetko je postavené na hlavu a postavy do jednej patria do ústavu.

Bezdomovkyňa s nákupným košíkom, v ktorom nosí stometrový kanón, samovražedná militaristka vyzbrojená rýľom, herec – profesionálny wrestler, kovboj s chuťou spievať na štadióne. Každá jedna osobnosť zabijaka je jedinečná a dostatočne šialená, aby ste si ju zapamätali. Súboje s bossmi (po zaplatení vstupného) originalitou schovajú do vrecka všetko, čo bolo tento rok publikované. Suda 51 vypočítavo servíruje jednu podivnosť za druhou a vy sa nestačíte čudovať, ako mohol všetko dať dokopy a ešte to spojiť dialógmi doplnené špičkovým dabingom.

Krv nie je červená

No More Heroes prekvapuje, či už je to neočakávaná úroveň vystrihnutá ako z klasickej raketkovej automatovky, predčasným ukončením bitky s bossom alebo súboj na život a na smrť počas vystúpenia kúzelníckej šou. Čo na tom, že je hľadisko prázdne, dôležité je, že si predstavujete, ako vám tlieska za číslo, po ktorom sa cirkulár so spúšťanou oponou a za zvuku praskania kostí zareže do kúzelníka. Brutalita tentoraz dostala STOP. Krv a odťaté končatiny sú doménou americkej verzie, k nám sa dostal port japonského originálu. Glorifikované násilie by však vzhľadom na obsah a prostredie do hry nezapadlo. Explodujúci popol je vhodnou náhradou a dopĺňa podivnú náturu No More Heroes.

Už od ohlásenia hry visel otáznik nad ovládaním svetelnej katany. Každý chcel, aby kopírovala presne pohyb Wiimotu, no nakoniec sú pohyby využité iba pri výbere horného alebo spodného úderu, čo sa deje naklonením ovládača smerom hore, prípadne dolu. Všetky tie výpady, seky a útoky obhospodaruje jediné tlačítko a ďalšie sa stará o omračujúce údery a kopy. Pri vhodnej taktike môžete nepriateľa omráčiť a finišnúť ho wrestlerským chvatom. Súboje vďaka svojmu jednoduchému systému a nízkemu počtu úderov (zbraňou, rukami) začnú čoskoro pôsobiť fádne a stereotypne.

Každý jeden úder alebo vykrytie výpadu protivníka je automatický a spotrebúva dôležitú energiu svetelnej katany. Dá sa doplniť z truhlíc, no najčastejším spôsobom bude nabíjanie, ktoré pripomína (či už graficky, zvukovo, alebo animačne) uspokojenie pánskeho prirodzenia rukou. Keď si predstavíte takéto nabíjanie pred ženskou oblečenou v kostýme bábiky s palicou v ruke, celá situácia je nanajvýš divná a zvrátená. Ale aj taký je svet No More Heroes. Drobným problémom celej hry je chybná detekcia hotspotov a objektov. Niekedy nedvihnete plechovku alebo skrytú loptičku, aj keď nad ňou stojíte, inokedy vás zasiahne nepriateľ a to od neho bežíte dobrý meter.

Nerobí to dobrý dojem pri časovo obmedzených misiách alebo pri vytrvalostných súbojoch, kde jeden nakúpený úder znamená koniec. Obtiažnosťou No More Heroes potrápi aj skúsených akčných hráčov a to hlavne ku koncu, kedy sa sila oponentov a rýchlosť bossov rapídne zvýši. Hru nedokáže stráviť každý. Nie je to kvôli krvi a šokujúcej brutalite, ale pre podivnosť odrazenú vo vizuáli inšpirovanom japonským anime a komiksami, meste postavenom na hlavu a chorej idei získania ženy cez stovky mŕtvol. V No More Heroes netreba hľadať hlbší zmysel, je to vzdanie holdu všetkému, čomu autori fandia a to je aj vysedávanie na WC, kde sa ukladá hra.