Pri športových sériách od EA sme si už dávno zvykli na fakt, že každoročne pre nás pripravujú hru rovnakú ako rok predtým len s minimom zmien. Ide však o odvetvia, ktoré sú každoročne aktualizované, čiže je pochopiteľné, že sa tento jav pravidelne opakuje. Už trochu menej sa dá chápať, že sa poslednou dobou každoročne stretávame s bojovkou zo série Dragon Ball Z od Atari. Predsa len ide o kŕmenie tým istým a bez ohľadu na kvalitu aj toho sa dá časom prejesť. No to, že každý rok okrem číslovky a nových postáv nezmenia takmer úplne nič, neznamená, že momentálne o najlepšej bojovej hre, ktorá na Wii vyšla a tým predčila aj svojho predchodcu (na PS2 má hra situáciu výrazne sťaženú ďalšími kvalitným titulmi, na Wii je momentálnou konkurenciou len ďalšia anime bojovka Bleach).

K ozrejmeniu príbehu celej anime predlohy by nestačilo niekoľko takýchto článkov, takže mi neostáva nič iné, len vás s ním zoznámiť naozaj len veľmi okrajovo aj keď ani z ďaleka nepatrím k najpovolanejším a mimo Z série a pár filmov z pravdepodobne druhého najznámejšieho anime (hneď po Pokékomoch ho najmä vďaka RTL2 u nás pozná hádam každý). Hlavnou postavou celej série je Goku z rasy Saiyanov, ktorý bol vyslaný na Zem z planéty Vegeta, aby sa stal nástrojom zničenia všetkého živého na nej. Po úraze hlavy stráca pamäť a pôvodný účel sa teda vytráca. Postupom času sa pretĺka rôznymi zápasmi, aj turnajmi Tenkaichi Budokai a stáva sa tak najsilnejším bojovníkom, ktorý hneď niekoľkokrát zachráni Zem v zápase o jej osud.

Príbehová časť hry s názvom Dragon History stavia hráča najmä do úlohy Gohana, čo je syn hlavného hrdinu (pričom však nehráte iba za neho, ale za kopu iných postáv). V rôznych ságach prechádzate množstvom súbojov, ktoré vás prevedú od série Dragon Ball, cez Z aj s filmami, až po GT sériu a to hlavne najznámejšími súbojmi s obrovským množstvom cut-scén aj počas bojov samotných. Podľa vývoja zápasu meníte aj postavy a menia sa aj vaši protivníci. Skvele je práve v tomto zakomponovaný do hry vývoj závislý od každého súboja s tým, že takto si vlastne hráč môže vytvoriť svoju „vlastnú“ príbehovú líniu a tá sa mení podľa výsledkov vašich súbojov.

Takto to znie síce skvele, no verte, že až takú voľnosť si v hre neužijete, väčšina vecí je dopredu pripravená. Preto aj ak máte prehľad v tých najznámejších bojoch, tak približne viete, čo by ste pre víťazstvo mali spraviť. Zatiaľ, čo v predchádzajúcej časti ste prechádzali viac súbojov ako je vôbec predstaviteľné a dojem z nich bol len prechádzanie vopred pripravenej kaše, tak teraz je to pravý opak. Súbojov zažijete síce menej, no pôsobia celistvejšie a máte z nich lepší pocit.

Ďalšou možnosťou hry je prechádzať turnaje. Môžete vstúpiť do predvolených, alebo si vytvoriť vlastný a to aj pre dvoch hráčov. Najrýchlejšou možnosťou ako vyhrať, je vyhodiť súpera z arény. Takto môže celý súboj trvať do dvoch sekúnd, samozrejme musíte hneď zo začiatku napadnúť súpera doslova krutým kombom. Za turnaje sú aj odmeny v podobe Z-bodov, za ktoré si neskôr dokážete odomykať obrovské množstvo rôznych položiek (mimo iných aj kombá). No body získavate jedine pri vstupe jedného hráča do turnaja.

Herných módov hra obsahuje viac než dosť a môžem vám zaručiť, že niektoré iba vyskúšate, teda ak sa k ním vôbec dostanete. Samozrejmosťou je navolenie rýchleho súboja. Simulátor vám umožňuje okrem bojov samotných sa o bojovníka aj „starať“. Čiže dni trávite trénovaním, spaním, v prípade zranenia zjete senzu fazule a raz za čas nastanú aj chvíle pre súboj. Treba počas hrania používať občas aj rozum, inak sa vám čoskoro zobrazí GAME OVER – v prípade zlého trénovania a problémov pri súbojoch sa vám čoskoro minie život a jednoducho končíte. Jednou z ďalších možností je aj bojovanie v tímoch. Možností na hranie máte dosť, keď si k tomu prirátate aj online podporu pre Wii verziu, tak do rúk dostávate naozaj ultimátny kúsok, ktorý musí mať v zbierke každý hardcore fanúšik bojoviek.

Ak si myslíte, že hra spadá do kategórie jednoduchých hier tak ako väčšina produkcie, ktorá smeruje na Wii, tak sa pekne mýlite. Ide naozaj o harcore bojovku, čo z nej robí už len jej samotný štýl – kto videl aspoň 10 minút z anime, tak určite vie o čom hovorím (a to mám s hrami z DBZ série už nejaké skúsenosti). Lietanie, kombá... všetko, čo je typické pre seriál je v tejto hre umožnené, len prísť ovládaniu pomocou Wiimote na korienok si vyžaduje viac cviku ako je bežný hráč schopný a hlavne ochotný obetovať. Dôležité je absolvovať poriadne tréning, aby vám všetky kombá aktivované pohybom prešli do krvi.

Monumentálnejšie súboje by ste hľadali v iných hrách márne. Lietanie je len zrnkom piesku v obrovskej púšti výbuchov, úderov spostredkujúcich výhliadkový let cez celú arénu, deštrukcie všetkého navôkol, Kamehameha. Tomuto všetkému je prispôsobené nielen ovládanie, ale aj kamera a celý systém hry (napr. niekoľkofázový ukazovateľ zdravia). Tie najväčšie bojové scény reprezentujú minihiry – animácie, počas ktorých stláčate vopred definovaný sled tlačítok. Ak sa vám sekvencia nepodarí, narazíte si poriadne držku.

V čom Dragon Ball Z: Budokai Tenkaichi 3 vyniká, je 161 hrateľných postáv! Aj keď v skutočnosti ide o vyššie stupne drvivej väčšiny, napr. Son Goku má základné štádium, Super Saiyan 1. až 3. stupňa a po spojení s Vegetom ešte Vegetto a Gogeta). Niektoré boli vytvorené špeciálne pre potreby hry. K tomu si ešte prirátajte možnosť customizovať postavy a máte tu takmer nekonečný materiál na hranie. Arény sú spracované taktiež skvele. Deštrukcia samozrejme v tejto hre chýbať nesmie a tak môžete sériou inšpirované prostredia prerobiť na holú púšť. Niektoré arény obsahujú aj viacero prostredí, čiže zo vzduchu môžete razom prejsť do vody, kde sa zmenia podmienky boja. Jednoducho skvele zvládnutá zložka hry, zvlášť rozlohou sú perfektné.

Cel-shadovaná grafika sa od predchádzajúcej časti nezmenila, no na zmenu dôvod nebol. Grafika aj dnes vyzerá skvele, má štýl a je verná predlohe (podľa mňa aj vyzerá podstatne lepšie ako v pripravovanom Burst Limit), takže čo viac od nej očakávať. Zvuky sú rovnako skvelé, dabing postáv zvládnutý priam perfektne, rockové melódie sa dobre počúvajú (len ten spev, to je dôvod prečo nemusím j-rock, japončina nie je jazyk pre rock).

Toto je však posledný krát, čo Atari vyšiel ťah s opakovaním predchádzajúcich hier. Sériu Budokai Tenkaichi týmto dotiahli k dokonalosti a je na čase skončiť. Ak ste nehrali predchádzajúce časti, tak bude pre vás hra skvelá, ak áno, tak „len“ veľmi kvalitná. Jedinou chybičkou je až prílišná zložitosť ovládania na Wii a problémy so správnym zachytávaním pohybu. Všetko ostatné sú klady.