Až donedávna som nechával Xbox Live Arcade scénu bez vážnejšej pozornosti (veľká chyba, pozn. Junker). Nejaké to ťažké retro či casual vec ma totižto vonkoncom nezaujímali a aj keď som posťahoval všetky možne trialy, ani jeden ma nepresvedčil k tomu, aby som ho upgradol na full verziu. No dobre, tak jeden – dva tituly som zakúpil, ale spomedzi všetkých tých strielačiek, arkád či logických hračiek som jednoducho nevybral žiadnu, ktorá by bola hodná mojich MS bodíkov. Príchodom aktuálnych Arcade hitov sa ale všetko zmenilo. Braid, Bionic Commando: Rearmed či Castle Crashers, všetky tieto arkády svojimi kvalitami o niekoľko hláv prekonávajú hneď niekoľko súčasných herných blockbusterov a osobne som práve u týchto titulov našiel také zaľúbenie, že neraz som mal problém sa vrátiť k hrám, ktorých vývoj presiahol pomaly aj náš štátny rozpočet.

Spomedzi uvedenej trojice súčasných kráľov Live Arcade mi ale zrejme v najväčšej miere učaroval roztomilý Braid. Klasická variácia plošinkovky zabalená do úžasného audio-vizuálu síce na prvý pohľad nepriniesla nič nové, ale hneď na ten druhý ma dokonale ovládla dychberúcou melancholickou atmosférou, na pozadí ktorej sa odohrávali tak prešpekulované logické rébusy, že aj taký Echochrome mohol niekedy len ticho blednúť závisťou. A nejde pritom len o tých pár originálnych nápadov. Braid ako celok pôsobí dokonale zladeným dojmom, kde žiaden z herných mechanizmov nepostráda svoj vlastný účel a vy tak vo výsledku prežívate tak intenzívny herný zážitok, že máloktorá hra vo vás vyvolala podobne silné pocity. Ako a čím teda dokáže minimalistická „hopsačka“ zaujať aj ostrieľaného herného veterána?

Prvým lákadlom je dozaista príbeh. Braid je totižto nefalšovanou rozprávkou pre dospelých, kde sa na pozadí roztomilých postavičiek rysuje smutná story, až nápadne pripomínajúca úskalia, ktoré nám prináša sám život. Tim, sympatický mladý fagan, svojim nerozvážnym konaním prichádza o princeznú, ktorá je unesená obzvlášť nebezpečným monštrom. Výčitkami svedomia týraný hrdina sa tak vydáva na cestu za záchranou svojej milej, pričom ale počas svojho putovania neraz myšlienkami zabehne aj do svojej temnej minulosti. Čo zaujme v rámci príbehu je istotne forma jeho prezentácie. Hra samotná je rozdelená na šesticu svetov, pričom každý z nich predstavuje akýsi osobitný kúsok Timových myšlienok.

Tie vo forme knižiek hráčom prednesú čo-to z ťažkých spomienok hlavnej postavy, pričom práve na ich základe sa odvíja nasledujúca séria levelov. V súvislosti s príbehom musím spomenúť aj jednu vec – jeho sympatickosť. Skrátka, podobné patálie s láskou (aspoň teda navonok) zažil pravdepodobne každý z nás a preto aj Timova životná story nepostráda kúsok toho pozitívneho myslenia, keďže rovnako ako my, aj hlavný hrdina má možnosť sa z chýb poučiť a v závere tak napraviť to, čo v úvode nepekne spackal. Alebo nie? Nuž, záver si už nechám pekne pre seba, iba vám poviem, že skrytých odkazov a informácií je v hre toľko, že bez pozorného sledovania každučkého detailu v závere pravdepodobne dobre nepochopíte, prečo Tim jednal tak ako jednal a čo vlastne tie rozprávkové svety mali znamenať. A verte mi, ukrátiť sa o tak skvostný príbeh by bola hlúposť.

Ako som už spomínal v úvode, Braid je klasickým zástupcom logických plošinkoviek typu Goblins a ako taký ponúka hráčovi možnosť naplno realizovať svoje logické myslenie pri riešení tých najrozmanitejších puzzlov. A to doslovne. Hlavným cieľom každej úrovne je totižto pozbierať šalamúnsky umiestnené kúsky puzzle, ktoré v závere vytvoria akýsi tematický obrazec úzko spätý s danou sériou levelov. Tých je dokopy viac ako 40, pričom rozdelením do 6 osobitných svetov vytvárajú zakaždým špecifickú zmes čoraz ťažších pasáží tak, aby si hráč postupom času v pohode osvojil jednotlivé možnosti, ktoré ten ktorý svet ponúka. Práve tie „možnosti“ ale robia Braida tak neskutočne atraktívnym titulom, pretože podobné nástroje v tak veľkom rozsahu v tak ojedinelom 2D zobrazení ešte herný svet nezažil. Keďže Tim je sústavne vo víre spomienok a otázok typu „čo keby som to mohol vziať späť?“, autori obohatili jeho rozprávkový svet o rozmanité časové anomálie.

Veľký podiel na skoro až snovej atmosfére tamojšieho sveta má dozaista aj technické spracovanie. Teplé pastelové farby evokujú milión intenzívnych pocitov, pričom mnoho z nich až hraničí so smútkom a depresiou, pravdepodobne dvoma primárnymi pocitmi, s ktorými žije hlavná postava. Priam magický feeling jednotlivých lokácií potom už len umocňuje vhodne zvolená hudba, ktorá v tandeme s integrovanými efektami časového charakteru dotvára ojedinelý dojem, že tamojší svet je akosi vytrhnutý z klasického žánrového klišé nazývaného rozprávka. Takto majstrovsky zvládnutá „hra na city“ má len jeden nedostatok (okrem vyššej ceny, samozrejme) – relatívnu krátkosť a nulovú znovuhrateľnosť, aj keď alternatívny koniec získaný za odomknutie tajných hviezd pravdepodobne donúti hráčov prejsť si Timovo dobrodružstvo ešte aspoň raz. Oplatí sa to taktiež aj z hľadiska príbehu, keďže ten do seba dokonale zapadne až potom, ako si ho po kúskoch vychutnáte pri prvom hraní.

Pamätajte, kultovými sa stávajú v drvivej väčšine veci, o ktorých sa bežný človek prakticky ani nedozvie. Veci, ktoré pri minime vstupných investícií vykúzlia v našich dušičkách tak obrovskú radosť, že až popiera zákony nášho sveta. Presne takým titulom je aj Braid. Dokonalá logická arkáda v spojení s výborne napísaným príbehom a prekrásnym audio-vizuálnym spracovaním totižto v rebríčku mojich obľúbených hier preberá tú najvyššiu pozíciu a stáva sa nefalšovanou klasikou, ako sa ňou kedysi stali Mass Effect a God of War.