Určite každý z vás pozná historku o Pandorinej skrinke. Dostala ju ako svadobný dar od samotného Dia, no ten sa prejavil ako škodoradostná sviňa a tak tento na pohľad krásny dar nemohol byť nikdy otvorený, keďže obsahoval všetku zlobu ľudstva. Pandora, ako prvá žena, zas prejavila svoju ženskosť a aj napriek zákazu skrinku zo zvedavosti otvorila. Tým vypustila do dovtedy dokonalého sveta všetko zlo, nenávisť a krutosť. No to však bola iba rozprávka a teodícea starých Grékov pre ospravedlnenie prítomnosti zla na tomto svete.

Skutočnosť je však omnoho horšia. Pandorina skrinka je skutočný artefakt s neopísateľnou mocou, ktorého ovládnutie môže jedinému človeku dať neobmedzenú moc na svetom. Jednou z foriem je aj armáda rôznych mýtických príšer z inej dimenzie, prípadne priamo z pekla (nasleduje drobná kvízová otázka: Aký veľmi známy titul vám to v tomto momente pripomína? Správne, je ich hneď niekoľko, v priebehu článku budem odkrývať pomôcky a na konci tu máme kópiu jedného konkrétneho). Jedného dňa ju náhodne objavili na morskom dne a vystavili ako neznámu relikviu. Avšak nepočítali s tým, že sa nájde jeden maniakálne posadnutý milionár, ktorý už niekoľko rokov vedie výskum s cieľom nájsť jej využitie pre vlastný prospech.

A práve vtedy sa na scéne objavujete vy – mlčanlivý drsný zlodej Charles Deckerd, za ktorého hovoria činy a nie slová. Za ukradnutie tejto relikvie pre bohatého zberateľa je slušný honorár, no po vypálení znaku do dlane, vypustení všetkého zla do sveta a záhadnom spojení so skrinkou to už začína byť trochu osobné. Trochu viac, keď zistíte, že otvorenie vás malo zabiť a nakoniec vám unesú aj jedinú priateľku, ktorá vás okamžite po otvorení skrinky kontaktuje. Pridáva sa tu ďalšia frakcia bojujúca proti tej, v ktorej čele stojí spomínaný milionár, a ešte sa to trocha zamotáva. Hollywoodsko-herné klišé po sto a prvý raz je na svete.

Už v múzeu zisťujete, že niečo nie je v poriadku. Prvá príšera bol možno len prelud, no prvých pár (desiatok) mŕtvol je už skutočný problém. Stačí sa pozrieť na ulicu a je vám jasné, že treba napraviť svoj obrovský omyl. Zoberiete teda do rúk sekeru a hurá do boja. Hra nijak nevyčnieva z radu bežných FPS, teda zatiaľ. Naozaj pre jej zvládnutie netreba mať schopnosť ani počítania do 3 na prstoch. Postupujete stále vpred, ukazovák na spúšti a len ojedinele si od vás hra vyžiada použitie rozumu. Napríklad pri potrebe rozstrieľať dosky brániace v ďalšom postupe. Pri nepriateľoch je to už trošku iné, no to má čas. Postupujete teda ďalej, menia sa prostredia, vystrieda sa pár typov nepriateľov, pár dejových zvratov, no nič výnimočné.

Čo ale nie je priemer, je atmosféra hry, ktorá je jednoducho nádherná. Krásne zdevastované prostredia vás nenechajú chladnými, ľakačky a zvuky jedného drobného druhu príšer sú skvelé a vytvárajú krásnu atmosféru. Tú naviac obohacujú aj iné typy nepriateľov, ktorí aj vzájomne bojujú proti sebe a nutnosť použiť na ich rôznu taktiku. Na vlkodlaka jedine so sekerou, bez hlavy sa už totiž nedokáže regenerovať. Krásne ozvučené potvorky pripomínajúce zúbkové víly z Hellboya zas treba najskôr zhmotniť a ešte predtým treba dávať pozor, aby neposadli nejaké okolité predmety. Ak by vám ani to k dotvoreniu atmosféry nestačilo, tak rôzne epické obrazy Golema, Krakena, zdevastovaného Londýna a iné už určite zaberú. Okrem toho sa tu dá nájsť ešte pár pekných drobností.

Pekný je aj zbraňový arzenál, ktorý sa začína pri sekere a končí pri energii zvanej Animus (pozor, nie anus). Medzi nimi tu nájdete klasickú pištoľ, niekoľko druhov samopalov, granáty, molotov, brokovnicu, raketomet, plameňomet, jednoducho štandard nie-sci-fi FPS. Ale určíte vás zaujíma obsah slovíčka Animus. Jedná sa o energiu roztrúsenú všade možne po svete a objavíte ju vďaka znaku v dlani. Ním ju môžete aj absorbovať a tá ma v hre hneď niekoľko spôsobov využitia. Prvým je uzdravovanie. Hra totiž nemá autohealing postavy a je nutné si zdravie dopĺňať zo zásob Anima. Druhou možnosťou využitia je energetický výboj, ktorý dokáže hýbať niektorými predmetmi, prerážať mreže, odhadzovať a zhmotňovať nepriateľov. Poslednou možnosťou je nabíjanie elektrických zariadení v určitých pasážach hry, prípadne obracanie pozornosti potvor na ľudských protivníkov.

Zatiaľ to znelo výnimočne dobre, však? Aj vy čakáte to gigantické ALE? Tak teraz prišlo. Hra predsa len je v niečom veľmi výnimočná a to v tom, ako dokázala premárniť takmer všetok svoj potenciál. Takto by to bola síce tupá, ale krásna a veľmi dobre hrateľná FPS, no prvou prekážkou je silná linearita, ktorá hráčovi nedovolí odbočiť naozaj ani o krok vedľa a stále ho striktne vedie vpred s nemožnosťou sa niekde stratiť, alebo čo i len odbočiť do slepej uličky. Táto hra dáva nový význam slovu tunel. Tu je to doslovný tunel, akurát niekedy máte nad hlavou oblohu. Skripty sa kruto prejavili aj v interakcii s prostredím. Je krásne, že si dokážem otvoriť cestu pohnutím obrovského balvanu, ale je mi to na nič, keď o krok ďalej nedokážem pohnúť s plechovkou. Nie to ešte aby plechovka, alebo hocijaký iný predmet bol „prekážkou“ medzi hlavňou zbrane a nepriateľom. V takom prípade záhadne všetky náboje skončia na danej prekážke, aj keď je nepriateľ kúsok od nej, prípadne je väčší a mierite priamo na neho.

Druhým gigantickým mínusom je stereotyp . Aj keď je to také lineárne, stále je tam tá atmosféra a vcelku dobre sa to hrá, no hra je dosť dlhá a to je v tomto prípade zápor. Autori totiž zabudli na invencie v hrateľnosti postupom hry a tak je to stále len pochod vpred a strieľanie, občas čosi zapnúť, ustreliť, aktivovať a zas len ísť vpred. Chýba tu nejaký „wow“ moment, ktorý by hráča posadil na zadok. Nepriatelia časom omrzia, gigantických súbojov je pramálo a tak zostáva oživením len zbieranie PDAčiek, z ktorých sa dozvedáte pozadie príbehu, prečo ten milionár otvoril skrinku a podobne. Keby bola hra polovičná a napchali by do nej všetko to dobré, čo je za tú dlhú dobu, tak nemám takých námietok.

Graficky by na tom hra mala byť dobre. Unreal Engine 3 však autori nedokázali využiť a skôr sa prejavili chyby v práci s ním. Celok pôsobí uhladene, len sa nesmiete pozerať na detaily. Low-res textúry sú všade, pričom sa opakujú a to je obrovská škoda. Aspoň, že Legendary sa hýbe veľmi slušne. Zvuky by sa dali rozdeliť na dobré (hudba) a zlé (dabing – každá postava znie takmer rovnako). AI. No, v hre nejaká je. Pri spolubojovníkoch nikdy nie je čas si ju všimnúť, keďže umierajú rýchlejšie ako mozgové bunky majiteľa nekvalitnej pálenice. Pri protivníkoch ale už zistíte, že od Serious Sam sa moc nelíši, akurát tu to nie je až tak freneticky zábavné.

Legendary má aj multiplayer, bohužiaľ ho nikto nehráva, takže o jeho kvalitách sa presvedčiť nedalo. Vyzerá to tak, že hra ponúka 1 herný režim, málo máp a hru rozdelenú na 2 tímy + príšery. Jedná sa o akýsi „safari“ režim, kedy tímy lovia vlkolakov a zbierajú ich Animus.

Ak prepnete svoju šedú kôru do úsporného režimu a zbavíte sa potreby aspoň malej slobody, tak si pripočítajte jeden bodík k dobru. Keby bola hra kratšia a všetky tie dobré veci v nej, tak neváham a udeľujem 6/10, možno o málinko viac. Takto mi ostáva len zhodnotiť ako podpriemernú aj napriek tomu, že som sa pri nej aj celkom bavil. Už len za tú krásnu atmosféru, výtvarné cítenie v spracovaní zničených miest, zopár kvalitných súbojov, svetlých momentov a rôznej taktiky na nepriateľov si však tých 5 zaslúži.