„Och Bože, to je tá hra s tým rapperom? To bude strašný nepodarok“. „50 cent? V hre? Nedajte sa vysmiať“. „Nevyzerá to zle, ale je tam černoch a rapper, to ja hrať nebudem“. Takéto a ešte ďaleko horšie vyjadrenia sa aj na našich sectoráckych fórach začali ako huby po daždi objavovať od prvého oznámenia 50 cent: Blood on the Sand. Rapper čiernej pleti v hlavnej úlohe hry je zrejme pre viacerých neprekonateľným problémom, ale je to len na ich vlastnú škodu, pretože z Krvi na piesku sa nakoniec vykľulo celkom pozitívne prekvapenie.

Od Bourneho si rapper pre zmenu požičal rôzne chmaty, hmaty a smrtiace útoky. Stačí aby sa nepriateľ dostal do blízkosti jeho svalnatých rúk a 50 začne predvádza divadlo, za ktoré by sa nehanbil ani Pišta Seagal vo svojich najlepších rokoch. Lámanie kostí, páky, boj s nožom, wrestlingové prvky atď. a to všetko veľmi jednoducho a intuitívne pomocou jediného tlačidla na gamepade.

Efektné a hlavne rýchle usmrcovanie nepriateľov má za následok jednak utešené narastanie skóre ale tiež zvyšovanie finančných prostriedkov na účte. Za lováše sa dajú pri verejných telefónnych automatoch nakúpiť lepšie zbrane, martial arts kombá i frajerské pokriky smerom k porazeným oponentom. Zbrane sa rozdeľujú do 4 kategórií – pištole, samopaly, guľomety/brokovnice a veľké zbrane (raketomety, snajperky). Z každého typu je k dispozícii niekoľko kúskov, od najlacnejších, najmenej presných a najmenej účinných až po státisícové „megašupy“. Zarábať cash sa určite oplatí, medzi zbraňami je dostatočný rozdiel na to, aby ste boli nútení arzenál pravidelne obmieňať.

Zaujímavým a originálnym prvkom Fiftyho hernej druhotiny (jeho premiéra vo svete digitálnej zábavy, titul Bulletproof, dopadol veľmi nešťastne) sú akési mikorúlohy. Veľmi často sa počas bojov stáva, že sa na obrazovke zjaví nápis prikazujúci vám zničiť troch ťažko vyzbrojených raketometčíkov, piatich obyčajných vojakov alebo pozbierať X dolárov. Tieto úlohy sú striktne časovo obmedzené, väčšinou na pár desiatok sekúnd, a keď ich chcete splniť, nemôžete sa spoliehať na ochranu múrikov a pomalé odstreľovanie z diaľky. Práve naopak. Úlohy vás nútia vrhnúť sa priamo do akcie, čo významnou mierou prispieva k dynamike a intenzívnosti súbojov. Splnenie questíkov v danom časovom limite prináša sladučké odmeny v podobe dolárov navyše, zápalných či výbušných nábojov, granátov a podobne.

Zatiaľ čo mikroúlohy si zaslúžia pozitívne vyzdvihnutie, na opačnej miske váh sa ocitajú prostredia a dizajn levelov. Už po niekoľkých misiách budete mať plné zuby opakujúcich sa irackých (afgánskych, iránskych alebo kde sa to vlastne lebka ukrýva) slumov, ošumelých domov, rovnakej architektúry. Autori sa snažia stereotypu vyhnúť tým, že vás občas nechajú šoférovať hummer a naháňať s ním padúchov po cestách i necestách, prípadne vás posadia za rotačný guľomet vrtuľníka. Ale akonáhle z neho zosadnete, opäť sa ocitnete v rovnakom prostredí a zaujímavých peších levelov (horiace divadlo, stavenisko) je skutočne málo. Ruka v ruke so stereotypným dizajnom prichádza aj herný stereotyp, ale keďže sa jedná o čistokrvnú strieľačku, všetkým musí byť jasné, že od úvodného intra až po záverečné titulky sa nič iné ako  zabíjanie a ničenie očakávať nedá.

Predsudky. Tie vo veľkej miere ovplyvnia, ako nakoniec budete s hrou spokojný. Ak naozaj nedokážete prehryznúť 50-tyho, darmo vám budem tvrdiť, že Blood on the Sand je intenzívna strieľačka s poriadnou dávkou akcie, s pozerateľnou grafikou a pár dobrými nápadmi. Darmo sa vám budem snažiť vysvetliť, že hudbu si môžete vypnúť, a že rapper v hlavnej úlohe je to isté, ako Marcus Fenix, Gordon Freeman alebo Jack Black v chystanej metalovke Brutal Legend. Nuž, predsudky sú mocná brzda v myslení a tak ako pri všetkom ostatnom to platí aj pri hrách.