Návrat Matta Hazarda... hmmm Matt Hazard, Matt Hazard, nič mi to nehovorí, to je nejaká legenda akčných hier? Niečo ako Duke Nukem? Posledná hra pred 180 rokmi a odvtedy len husté reči? Ahá, čiže takto! Jasné, nechal som sa oblbnúť Vicious Cycle Software a podtitulom ich Eat Lead: Return of Matt Hazard. Žiadny Matt Hazard totiž nikdy neexistoval!

Its Hazard time!

Takto. Aby sme sa z toho vyznali. 25-ročná kariéra virtuálneho hrdinu, ničím neohrozeného drsňáka Matta Hazarda, je skutočne iba výmyslom tvorcov z Vicious Cycle. Žiadne predchádzajúce hry s Mattom v reále neboli, a práve návrat po 6 rokoch nič nerobenia a vyfabulovaná 25-ročná história neexistujúceho hrdinu, robia základ deja tejto 3rd person strieľačky. Matt, ako virtuálna postavička, chce preraziť aj v ére next-genov, to by mu ale nesmel pod nohy polienka a polená podhadzovať majiteľ herného štúdia, ktorý vlastní práva na Hazardove meno. V hre teda preberáte do rúk osud hrdinu, ktorý celý svoj život prežíva v digitálnom svete videohier, čiže v podstate hráte hru v hre – možno trochu zložité na opis, ale ľahké na pochopenie.

Tým, že tvorcovia použili „dvojité vnorenie“, mohli si dovoliť také psie kúsky, pri ktorých by iným vývojovým štúdiám vstávali dupkom všetky chlpy na tele. Pre Vicious nie je nič sväté a ich paródia na celý herný svet si skutočne nedáva servítky pred ústa. Už len samotný hrdina naozaj veľmi pripomína Duke Nukema, šialený príbeh o boji virtuálnej postavičky proti „skutočnému“ manažérovi spoločnosti a desiatky ďalších odkazov nielen že preveria vaše znalosti z histórie i súčasnosti digitálnej zábavy, ale navyše poriadne zaťažia bránice a lícne svaly.

Shoot Everything that Moves

Stačí krátky pohľad pod škrupinkou satiry a paródie Eat Lead a veľmi rýchlo odhalíte obyčajnú a bohužiaľ nie veľmi dobrú strieľačku typu shoot and cover. Tam, kde exceluje napríklad Gears of War 2, Matt Hazard prináša repetitívnu nezáživnú akciu s ukrývaním sa za stĺpy a múriky s desiatkami nie príliš inteligentných nepriateľov, vždy ochotných umrieť pre hráčovo potešenie. Tvorcovia si srandu robia aj z tohto faktu - na začiatku niektorej z misií objaví v popise cieľov asi 20 úloh, ktoré sa okamžite škrtnú a ostane iba „Zastreľ všetko, čo sa hýbe“, ale toto už modernému hráčovi k dobrému pocitu dávno nestačí.

Matt je tvrdý chlapík a okrem streľby zvláda aj zabijacke chvaty a hmaty. Keď dôjdu náboje, nemá problém nepriateľov spacifikovať ani v boji na blízko a tiež súboje s bossmi často prebiehajú podľa tradičných fackovacích quick time event (stlač tlačidlo v pravý čas)  schém. Malé rozptýlenie z tradičného priebehu misí ponúka snajperský výsadok či útek pred nepriateľským vznášadlom.

Kombinácia stireľačkového a bojovkového štýlu nie je ničím novým pod slnkom a rovnako ani zvyšok hry nespôsobuje žiadne sánkopadanie a wow emócie. V podstate, ak by ste si odmysleli neustále narážky na iné hry, z Eat Lead dostanete veľmi vychudnutú hernú kostričku, na ktorú takmer okamžite po dohraní zabudnete. Nepriatelia patria medzi tých menej chápavých, prostredia medzi tie viac opozerané, jednoducho celkovo priemer, ba až podpriemer na všetkých fronotch.

Forecast for the next level: no more Clouds

Jediný atribút, ktorý z hry robi "znesiteľný" titul,  sú práve fóriky, vtípky a ironické pripomienky hlavného hrdinu. Od netypického Super Maria schopného si kdekoľvek vyčarovať kanál, cez snajpera s prízvukom Arnolda Schwarzeneggra („ged aaaud of d čopa, itz gonna bloou“), mastra Cheffa, zombie, likvidačných Liquidov s likvidnými zbraňami, až po 2D postavičky z Wolfensteina – herní harcovníci budú presne vedieť, kam vystrčený prst Vicious Cycle ukazuje a neraz sa pri odhalení takejto spojitosti začnú uškŕňať ako cheesburger. Osobne mi bol najsympatickejší JRPG boss, ktorý používa na komunikáciu  tradičné modré textové bubliny. Keď sa miesto textu začali objavovať iba povestné tri bodky a Matt to okomentoval svojimi hláškami, šiel som takmer do kolien.

Humor nie je založený iba na imitovaní známych postáv a postavičiek, ale snaží sa opierať aj o často zneužívané herné princípy. Dobrým príkladom je súboj s lietajúcim hi-tech vrtuľníkom, ktorý vo váš prospech rozhodne kúzelník z Word Of Warcraft, aby potom zhodnotil situáciu vetičkou: „Zničenie tohto nepriateľa spôsobilo zázračné odomknutie ďalších dverí.“ Ak budete stláčať spúšť na úplne vybitej zbrani, Matt sa nezaprie a okomentuje to hláškou „Keď to budeš stláčať na prázdno ešte o trochu dlhšie, možno sa zbraň naozaj sama dobije,“ a podobne.

You're not paying for ammo. Feel free to use more

Mattovi stoja na jeho ceste za herným diktátorom zástupy rôznych nepriateľov a to môže znamenať len jediné. Tony zbraní a streliva. Obyčajná pištoľ, samopal, kalašnikov, brokovnica, snajperka, dva revolvery, plazmová pištoľ, scifi puška. Medzi moje najobľúbenejšie patrili likvidné zbrane Liquidov, teda inak povedané, pištoľky a pušky na vodu. No a keď začne situácia hustnúť, môže ešte Matt siahnuť po špeciálnych zamrazovacích alebo zápalných nábojoch.

Kedže Eat Lead sa odohráva v „hre“, nemali autori problém s vymýšľaním prostredí, no i tak si myslím, že mohli voliť lepšie. Výskumná stanica, doky, vila, atď – jednoducho klasické, stokrát videné, stokrát zažité prostredia. Smer, ktorým sa mohli grafici a dizajnéri vydať, a mohlo to dopadnúť o niečo lepšie, naznačuje jachtársky level. Na lodi sa totiž najprv zoznámite s vesmírnymi mariňákmi, aby sa na konci moderná loď zmenila na starodávnu plachetnicu a vy ste sa museli vysporiadať s hrôzostrašným krakenom. Táto misia má grády, jeho tvorcovia v nej využili na plno možnosť digitálnej zmeny prostredia, predviedli pár slušných prestreliek a zakončili to „sympatickým“ bossom. Škoda, že takýchto levelov nám Matt Hazard nepredvedie viac.

I gotta get me a house like THAT!

Eat Lead funguje na Vicious Engine 2 a je z neho rozhodne poznať, že sa nejedná o špičku, ba ani priemer. Jediné, na čo sa dá ako tak pozerať, je model hlavnej postavy, všetko ostatné by snáď zvládla aj predchádzajúca generácia konzol a to pre VE2 nie je práve najlepšou vizitkou. Výbuchy a krvavé zásahy do tiel nepriateľov suplujú „binárne“ efekty, ktoré síce nevyzerajú ohurujúco, ale do prostredia hry sa hodia. Informácie o multiplayeri a jeho módoch zhrniem do jednej veľmi krátkej vetičky. MP v hre úplne absentuje.

Now all we need is the spaghetti...

V prípade Eat Lead: Return of Matt Hazard môžeme hovoriť o dvoch rovinách zábavnosti. Ak sa budeme držať definície zábavný = vtipný, Matt Hazard zábavný skutočne je. Na druhej strane, ak by sme o Eat Lead mali hovoriť z pohľadu zábavnosti herného titulu, v tejto skúške by Vicious Cycle Software nedopadli vôbec dobre.