Herný systém Sega Megadrive u nás mnohí nepoznajú, no pred dvadsiatimi rokmi to bola veľká pecka, ktorá súperila s Nintendom o priazeň hráčov. Vyšlo na ňu niekoľko desiatok parádnych hier a ak sa zaujímate o históriu hier, ich mená určite poznáte, pretože pretrvávajú medzi nami dodnes a dočkali sa nových dielov aj na novších konzolách.

Paleta kolekcie SEGA Mega Drive Ultimate Collection (v US sa predáva pod názvom Sonic's Genesis Ultimate Collection) rozprestiera v plnej kráse viac ako 40 herných titulov, neraz celých sérií naraz ako napríklad štyri diely Phantasy Star či trilógiu Streets of Rage. Nechýba Golden Axe, Shinobi, Shining Force či Ecco the Dolphin. Minimálne polovica hier má svojich nástupcov aj v súčasnej dekáde, preto je nesmierne zaujímavé obhliadnuť sa 15-20 rokov do minulosti a zistiť, čo ponúkli prvé inkarnácie. Druhá polovica hier je typická pre Mega Drive systém, no ponúka veľmi dobrú variabilitu.

Kolekcia je pomerne pestrá aj po stránke žánrov – nájdeme tu najmä akčné hry, arkády, bojovky a aj dosť RPG. Nedajte sa oblázniť jednoduchším interface niektorých hier (najmä pri RPG) alebo na pohľad archaickým príbehom začínajúcim scrollovať na obyčajnom zvitku papiera. Budete prekvapení množstvom zaujímavých zápletok i spôsobmi narácie. Niežeby tie story boli tými najlepšími v histórii, ale napríklad pri Phantasy Star či Shining Force je zaujímavé vidieť, o čom boli úplne prvé diely a kam sa dostali o dvadsať rokov.

Príbehy nemajú byť dominantou, tými sú primárne herné systémy. Zoberte si arkády v kolekcii. Je zbytočné ochkať nad súčasnými pokusmi Segy oživiť Sonica v najlepšom duchu – je zbytočné kupovať posledné diely na Wii či PS3, keď tu za nižšiu cenu dostanete minimálne päť výborných arkád s maskotom firmy. Nehovoriac o bojovkách, ktoré vás s kamošom dokážu prikovať aj k HD TV na dlhé hodiny, pretože majú všetko – trošku príbehu, vybalansované postavy, arény a kopu pohybov.

Kritériom pre výber väčšiny zo štyridsiatich hier je práve kryštalicky čistá hrateľnosť, ktorou sa vyznačovali všetky tieto tituly. Iste, aj pri starších hrách nájdete opakujúce sa elementy a podobné prvky, no herné princípy (hoci zjednodušené a nezaťažené experimentálnymi novinkami) fungujú. Na tejto kompilácii je len málo hier, ktoré by som po 15 minútach odložil a povedal si, už sa k nim nikdy nevrátim. Naopak, skúšanie celej štyridsiatky potvrdilo, že väčšina hier si vyžaduje viac pozornosti.

Možno to znie trošku nostalgicky a je to pocit spojený s rozčarovaním nad mnohými párhodinovými jednohubkami dnešných dní, na ktoré si o pol roka nespomínate a ich vyhypovaná cena klesne na tretinu či polovicu. Nie pri týchto tituloch z Mega Drive. Aj pri šiestej behačke vás zaujme level alebo sa do nej pohrúžite tak, že idete zrazu spať o hodinu-dve neskôr, ako ste chceli.

Je teda skvelé mať viac ako 40 klasík na jednom disku a dokonca za menej ako štandardnú cenu. Otázne však ostáva, ako pôsobia hry po toľkých rokoch na nových platformách a či prinášajú aj pridanú hodnotu pre ich znalcov alebo sú to len priame porty.

Po prvé, hrateľnosť hier je modifikovaná možnosťou ukladania hocikedy v hre – možnosť, ktorá vo väčšine titulov k dispozícii nebola, pretože k uloženiu pozície ste sa dostali maximálne medzi levelmi či na savepointe. No pretože ultimátna kolekcia ponúka už od svojho spustenia prehľadné menu s vlastnými funkciami, došlo aj na benevolentnejšie ukladanie – ale nemyslite si, že sa tým pádom zjednodušila obtiažnosť, pri niektorých kúskoch sa stále zapotíte.

Po druhé, hra sa v duchu súčasného ošiaľu Achievementov a Trofejí snaží priniesť okrem samotných hier aj ďalšie lákadlá a herné ciele. Na jednej strane sú rôzne bonusy ako napríklad ďalšie predmety do hry, artworky či rozhovory s tvorcami. To je celkom vítané spestrenie – čo sa týka Achievementov, tam je už situácia trošku slabšia, pretože nie každá hra nejaký má a celkovo ich zloženie pripomína rýchle naskladanie pred vydaním hry – dajme ich tam pár z vybraných hier a vydajme ju. Zabudnite na päťdesiatku, potenciál je iba dvojtretinový a množstvo sa prekvapivo viaže k prvým levelom, čo pre hráčov nemusí byť dostatočne veľká výzva. Opäť platí – aj toto niečo je lepšie ako nič a aspoň nie je každý achievement iba o jednom dohraní hry, no lepšie namiešanie by bodlo. Takto je to iba o pár bodoch, životoch a prvých leveloch.

Po tretie, multiplayer a online možnosti. Aj v tejto kategórii si tvorcovia uľahčili robotu a online hranie titulov vyhodili úplne (vrátane porovnávania výsledkov okrem Achievementov), takže vám ostáva iba klasické vysedávanie s dvomi ovládačmi pred jednou telkou a to je všetko. Pri bojovkách jasná vec, no ostatné hry by si mohli mať aspoň nejaké priam žiadané prepojenie s komunitou fanúšikov.

Napriek týmto určitým nedostatkom však môžeme byť radi, že si tieto tituly môžeme zahrať na novom systéme. Dokonca nabehnú aj v HD rozlíšení, no časť obrazovky je samozrejme statická a hra sa odohráva v jej strede v klasickom rozlíšení 4:3. Samozrejme, nemôžete tu očakávať žiadne zázraky vzhľadom na archaický materiál, no vďaka zahrnutiu možnosti grafickému filtru sú viaceré celkom pekne vyhladené a pixely nebijú toľko do očí. Určite však nečakajte kompletné prekopanie enginov do Full HD rozlíšenia. Pre túto hru vám bohato postačí staršia CRT TV, veľké LCD TV si s obrazom poradia, ale technologická stránka by nemala byť primárnym aspektom. Ani domáce kino sa príliš nezapotí, hoci zvuky sú mierne vylepšené tiež.

SEGA Mega Drive Ultimate Collection je bohatá herná nádielka pre všetkých hráčov, ktorí sa nemusia nutne vrhať na Full HD grafiku noviniek a DTS zvuk, no dajú prednosť hrateľnosti a chcú si rozšíriť obzory o herné klasiky. Vzhľadom na zloženie hier a ich ponuku s množstvom herného času ju možno odporúčať a do konca jari si s ňou hráči vystačia. No zároveň na nich cítiť vyšší vek a ani samotní tvorcovia sa s prechodom na nové konzoly nepohrali. Ale pretože ide o jedinú možnosť, ako sa dostať k týmto hrám z reálnych systémov bez nutnosti mať doma staručký Mega Drive, zaslúži si vyššie hodnotenie a je našou pozvánkou do minulých generácií s výbornými titulmi.