Final Fantasy na Nintendo konzolách značí v poslednej dekáde akčné RPG so štandardným príbehom a nie majestátne epické kolosy, na aké si zvykli majitelia PlayStation. Napriek tomu však Square Enix vie namixovať slušnú dávku hrateľnosti a bojový systém, ktorý vás pri hre udrží dostatočne dlho.

Séria Crystal Chronicles sa už na GameCube pokúšala najmä o multiplayer vo štvorici, no potenciál chce poriadne rozvinúť v tejto generácii medzi masívne rozšírenými platformami DS a Wii. Preto prvotné ohlásenie vydania úplne rovnakého titulu na oboch systémoch až tak neprekvapilo, no keď má už dôjsť k realizácii, zrazu sa papierové predpoklady pretavili do reality trošku inak.

Hrať Echoes of Time na Wii rovná sa emulovaný DS titul na TV. Už od spustenia hry do očí udrie dvojica displejov na ploche – a to už je aktívny moment hry! Displeje sú zobrazené na telke na šírku, tzn ľavý obraz je hlavný displej, pravý ovládacia časť. Oba sú zasadené do wallpapera, ktorý sa vôbec nemení počas celej hry, pol obrazovky je vlastne nevyužitej. Medzi displejmi sa možno prepínať pomocou tlačidiel – a + na Wiimote, čím sa jeden displej zväčší a druhý zmenší. Neexistuje možnosť mať obe obrazovky v relatívne zrozumiteľnej veľkosti, čo je jasný zápor grafického spracovania. Hra totiž využíva oba displeje naplno vo väčšine momentov – zrazu padá kardinálna voľba, či mať zväčšené dianie s postavami vľavo alebo dialógovú či inú voľbu v menu napravo.

Napriek tomuto veľkému neduhu sa však na tento značne nepraktický systém zvyknúť predsa len dá. Chce to pár hodín cviku a dosť veľkú TV – menšie (55/63 cm) uhlopriečky sú pre Echoes of Time rozhodne nevhodné, od 72 cm a bližšom sedení už dianie ustriehnete. Základ je naučiť sa, kedy je dôležitá pravá obrazovka – pri niektorých dialógoch, prijímaní questov, počas potuliek mestom a pri nastavovaní výzbroje, sledovaní štatistík hrdinu, takže vždy mimo boja. Keď vyjdete do divočiny, bojovej lokality či dungeonu, všetko dianie je vľavo.

Príbeh začína skúškou dospelosti 16-ročného hrdinu (vyberaného a la carte zo štyroch rás, aj baby i i chalani sú k dispozícii) v neďalekom mystickom lesíku fungujúcom ako dobrý tutoriál. Po ňom už nastupuje špeciálna choroba dievčatka, čo je dôvod pre putovanie do neďalekého mesta, kde čaká sčítaný ujko archeológ s prísľubom lieku, no za vandrovku po okolitých horách. Hrdina mu vyjde v ústrety, na čo sa dianie posúva ďalej a začne sa rozprávať hlbšia story o kryštáloch.

Znova platí – príbeh sa objavuje iba v dedinke a v meste, dokonca v podobe animácií s nahovorenými dialógmi, no nie je to moc platné, keď sa odohráva na malej ploche. Preto nie je príliš monumentálny, slúži ako výplň medzi putovaním v niekoľkých typoch dungeonov. Prostredie je spočiatku variabilné - lesy, mesto, brána, ľadové či ohnivé hory, mestské stoky či knižnica. No keď ste navnadení na ďalšie lokality, hra nemilo prekvapí – a pošle vás na tieto miesta znova, čím poprie svoju bohatosť.

Opakujúce sa lokality a slabšia grafika na pomery Wii (no rozhodne kvalitná na pomery displeja DS) sú de facto prvé zápory, ktoré vás môžu zastaviť pred dlhými nocami v Echoes of Time. Na druhej strane je chytľavá hrateľnosť: keď sa ponoríte do dungeonu, máločo vás dostane von. Respawnujúci sa nepriatelia priamo núkajú k štúdiu na pohľad jednoduchých súbojov – stačí sa naučiť skákať cez B, zadávať príkazy cez A i postupne zvládnuť šesť druhov mágie (oheň, ľad, blesk, liečivá atď.). No postupom času sa začnú množiť náročnejšie sorty, ba čo viac, pri bossoch začína prituhovať. Už prvé stretnutie v knižnici bude pekelne náročné – samozrejmosťou je hľadanie slabín bossa, no vyvolávanie množstva pomocníkov, ktorí vám pijú krv a najmä hit pointy, to je ťažší oriešok. Zabudnite na Ether a podobné pomôcky pre dobíjanie. Pri troche šťastia z nepriateľov čosi vypadne alebo neďaleko bude truhlica, inak budete šetriť a uvažovať, nie kúzliť do nemoty.

Bojový systém je variabilný a ako dobré akčné RPG ponúka tony predmetov vypadajúcich z nepriateľov, ktoré potom využijete na zlepšovanie svojich štatistík či vylepšovanie zbraní v obchode. V zásade platí, že v boji sa uživí viac mágia ako poskakovanie s mečom, no nedá sa používať neustále – autori si boli toho vedomí, preto od vás čakajú určitú ekvilibristiku pri skákaní, omračovaní či kúzlení vo vzduchu.

Prvých šesť až osem hodín zvládnete sami, potom začnete poškuľovať po spoločníkoch. Hra zvládne popri vás ešte troch ďalších. Otázne je, s koľkými sa chcete teperiť vy, pokiaľ dáte prednosť nie veľmi šikovnej AI. Áno, hrať vo štvorici je ideálne a zloženie materskej hry na Wii a troch DS-károv okolo vyznieva fajn. No ak túto dispozíciu nemáte, treba si v meste naverbovať hrdinov a pokúsiť sa s nimi zžiť, čo značí ďalšie trampoty s už tak neľahkým ovládaním. Naučíte sa – no na úkor hráčskeho pohodlia.

Súčasťou putovania po dungeonoch sa stanú aj neodmysliteľné série štrukturálnych puzzle. Najprv sú ľahké – prídete do miestnosti, kde treba nájsť páčku na otvorenie dverí. OK. Potom hľadáte spočiatku neviditeľné spínače pod šutrami. Dobre, aj na to prídete. No séria v knižnici sa razantne mení z boja na hľadanie všetkého možného a hra začína na chvíľu drhnúť. Čím ďalej idete, tým sa obtiažnosť zvyšuje – no z vašich bojových chúťok sa stanú občas otravné chvíle riešenia priestorových hádaniek. V neskorších fázach zaberú bezmála tretinu až polovicu času v dungeone, čo vám bude prekážať. Zrejme aj preto je element multiplayeru silný – viac hláv, viac rozumu, len aby ste ich mali za sebou.

Na pomery Wii ide o náročnú hru na dobrú percepciu hráčom. DS konverzia, kus ovládania, nadmiera puzzlov. No stále aj solídny súbojový systém a slušná séria dungeonov, kde sa možno celé dni baviť. Pravda, aj po dohraní mám neustále nutkanie odporúčať milovníkom série skôr Final Fantasy: Chocobo’s Dungeon z jesene, ktorý má množstvo hrateľnosti podobnej a je šitý na mieru Wii.

No Echoes of Time na DS sa učí od svojho predchodcu. Napriek kope puzzlov má prepracovanejší boj a vyrovnanejšiu štylistiku. Ovládanie sa polepšilo a aj orientácia v 3D prostrediach na malom displeji je už prehľadnejšia. V rámci série sa od Ring of Fates zmenilo dosť – a k lepšiemu. Echoes of Time ponúkajú slušnú porciu príbehového módu (zhruba na 15 až 20 hodín podľa vlastného tempa a chuti levelovať). Komu by nestačilo, môže skúsiť vedľajšie questy. Najprv si pokecáte alebo v teréne nájdete tabuľu a potom vám Moogle v meste zadá úlohu. Hra sa prepne do vlastného módu s malým dobrodružstvom. Prevedenie a náplň questov je však pomerne frustrujúca – časové limity, nezmyselné úlohy a to všetko za pár šupiek? Nestojí to za reč – a som prekvapený, ako tu Square Enix pohorel.

Hodnotiť audiovizuálnu stránku možno dvojsečne – na DS solídna, na Wii slabá. Akurát hudobné prevedenie dokáže zo seba vyzunknúť pekné melódie a to na najnečakanejších miestach ako napríklad v obchode s predmetmi.

Echoes of Time sú dvojakou hrou. Na Wii skôr miernym sklamaním, pretože fajn putovanie po svete znehodnotí spracovaním a množstvom chybičiek. Ale na DS ide o slušné pokračovanie série a dobrého zástupcu v žánri. Ak chce výrobca ďalej experimentovať a hnať sa za perfektným spojením hry na Wii a DS, nestačí ju iba portovať a zaistiť (inak chvályhodné) paralelné vydanie, ale riešiť dva enginy zvlášť, lebo Wii hráči si to tentokrát odtrpia a za svojich 40 EUR veľa neužijú.

Výlet do dungeonov zabezpečil Brloh.