Memento Mori, to je latinská fráza, mnohokrát chybne interpretovaná ako „Pamätaj na smrť“, pričom presnejší preklad jej významu by bol skôr „Pamätaj, že aj ty zomrieš“. Jej pôvod siaha až do antického Ríma, kedy po víťaznom ťažení rímsky generál slávnostne prechádzal ulicami mesta. V úzadí za ním kráčal otrok, aby mi pripomenul, že aj on len smrteľník a aj keď síce dnes vyhral, na druhý deň môže byť on medzi porazenými. Memento Mori je taktiež aj označenie umeleckých smerov v jednotlivých odvetviach umenia, pričom nešlo len o pohrebnú hudbu a obrazy.

V stredoveku sa dôraz kládol na odpútanie sa od strastí pozemského života a bolo sa treba sústrediť na vieru v posmrtný život. Pripomínanie smrteľnosti človeka sa teda používalo pri každej príležitosti a jeho prvky sú ešte aj dnes známe (v architektúre napríklad stredoveké anglické cintoríny, z ktorých naozaj až sála strach). Heslo sa však prenieslo aj do modernej kultúry a často sa s ním môžeme stretnúť v populárnej hudbe, filmoch a hrách (Persona 3 napríklad). Charakteristické pre jeho využitie je aj chápanie života, smrti a času medzi tým, ako je znázornené na známom obraze Vanitas od Champaigna. A prečo vás tu mučím týmto siahodlhým prehľadom? Memento Mori je totiž aj hra od českého tímu Centauri, ktorej názov je viac než príznačný. Ich doterajšie portfólio nie je nijak oslnivé, podarilo sa im teda symbolicky smrťou vystúpiť z tieňa na svetlo?

Príbeh Memento Mori má 2 roviny, dimenzie, ak chcete. Z jedného pohľadu to je úplne obyčajný kriminálny príbeh s tajuplným, avšak nie mysterióznym začiatkom, ktorý sa odohráva v úplne bežných prostrediach. Avšak je tu mystická časť, dobre podporená tou logickou, ktorá v istých kontextoch dáva príbehu iný rozmer. Netreba hádam konštatovať, že takéto silné prepojenie si vyžiadalo majstra pera pri písaní scenára. Kompletne celá hra sa podriaďuje zameraniu príbehu. Či už to je grafická stránka, hudobný sprievod, architektúra alebo aj hra na hráčove city. Všetko sa nesie v týchto dvoch rovinách a hráč nevie, či iba on si domýšľa niektoré fakty, ktoré zo zdanlivo bežných vecí robia niečo nadprirodzeného.

Sled zdanlivo nesúvisiacich udalostí spojí osudy niekoľkých postáv a zmení ich o 180 stupňov (už tu dávajte pozor, hovorím konkrétne o osudoch). Pri nešťastnom incidente v parku zomiera vedec, ktorého najnovší vynález - nový röntgen, ktorý dokáže detailne rozobrať skúmaný obraz a nájsť aj tu najdrobnejšiu odchýlku. Z Eremitáže v Rusku zas záhadne zmizne niekoľko obrazov a jeden sa poškodí. Toto všetko by nebolo nič zvláštne, náhoda je blbec a tak s tým úmrtie vôbec nemusí súvisieť. Obrazy sa tiež pomerne bežne kradnú a predávajú zámožným zberateľom, ktorí ich chcú vo svojej zbierke vidieť za každú cenu. Avšak šéf ostrahy, despotický Ostankovič, kvôli tomu začne robiť veľký cirkus. Už len kvôli tomu, že on je osobne zodpovedný, keď sa podobný incident v Eremitáži stane. Povoláva teda svoju bývalú zamestnankyňu, teraz pracovníčku Interpolu, Larisu Svetlovovú, aby v tichosti, bez oficiálnej podpory, tento prípad vyšetrila.

Má jej pomôcť jej priateľ Max. Teda nie má, priam musí. Max Durrand je totiž bývalý falzifikátor a toto „povolanie“ mu neprinieslo veľkú slávu. Ak teda na slovo neposlúchne každý Ostankovičov príkaz, tak si môže začať hľadať útulnú celu (nie, že by v niekoľkých hneď počas hry neskončil). Už tu som si všimol fakt, že autori príjemné zapracovali na drobných detailoch v každom aspekte hry. Hĺbka charakterov je vďaka nim priam fascinujúca a aj keď sú zbytočné, tak hre len dodávajú na dôveryhodnosti (bývalý priateľ Larisu stále otravuje telefonátmi, lenivý zamestnanci Interpolu). S Maxom sa hráč naozaj zžije a to je len dobre.

Dvojica nedobrovoľných detektívov sa teda vydáva na nebezpečnú cestu za ukradnutými obrazmi, avšak separovane a každý rieši iné problémy. Dnes je nejako v móde využívať v adventúrach kooperáciu postáv, aj keď hráč striedavo ovláda obe. Príbeh je síce strašne rozťahaný, ale v niektorých momentoch naozaj extrémne naberá na obrátkach. Potom sa tempo rozprávania zas zvoľní a takto sa to opakuje, až kým sa nedostaneme k úžasnému vyvrcholeniu, ktoré sa dalo síce tušiť, ale očakávané rozhodne nebolo. Rovnako ako hlavný hrdina, tak aj hráč nevedel, či trpí utkvelými predstavami, alebo je tu naozaj niečo mimo tohto sveta.

V prestrihových scénach, ktoré sú rozprávané medzi jednotlivými kapitolami rozprávač teasuje koniec hry naozaj vo veľkolepom štýle a hráč už možno aj začína byť znudený, že je všetko také obyčajné, fádne. Nevníma však pritom hore spomínanú druhú líniu. Netreba sa ale obávať, dej vás do seba vtiahne a vypľuje až v samom závere, pričom až dovtedy budete stále horlivo zisťovať nové informácie o pozadí krádeže. Niektorí zahraniční recenzenti Memento Mori porovnávali s dielom Dana Browna. Ja by som bol triezvejší, hra si ide vlastnou cestou, nesnaží sa zviesť na žiadnej vlne popularity a to je len a len dobre.

Okrem kvalitného príbehu patria medzi hlavné piliere kvalít adventúr aj puzzle a rozhovory. Bohužiaľ, čo sa prvého spomínaného celku týka, tak práve tu by som osobne videl prvý kameň úrazu. Je síce krásne, že sa autori snažia aj tento žáner sprístupniť širším masám, aby si už aj autori adventúr zarobili na suchý chlieb s vodou, ale jednoduchosť je občas až príliš do očí bijúca. Používanie vecí z inventára si len veľmi ojedinele vyžiada nejakú ich kombináciu, navyše často je na prvý pohľad jasné, ako a aký predmet kde použiť. Predmety, ktoré by ste mali zobrať, by niekedy zbadal aj slepec. Samotné hádankové miniúlohy sa bohužiaľ tiež dosť scvrkli. Niekde až na úroveň hľadania rozdielov medzi pravým obrazom a falzifikátom (z časopisov všetci poznáme „hlavolamy“ typu nájdite 3 rozdiely), nastavovania prístroja podľa veľmi stručného návodu a podobne. Na jednu stranu toto naozaj otvára titul pre každého, na strane druhej však ostrieľaným hráčom podobné puzzly nebudú robiť problémy.

Podobnou degradáciou tak prešli aj dialógy a to je tiež škoda. Akékoľvek možnosti ich vedenia sa zrazili na kladnú a zápornú reakciu (občas pribudne aj tretia možnosť – neurčitá reakcia). Dopredu však nikdy neviete, akú vetu vaša postava vysloví, možnosti odpovedí sú vyznačené iba všehovoriacimi ikonkami v spodnej časti obrazovky. Nejako takto hráč stráca pocit, že môže dialógmi niečo ovplyvniť a tak isto sa nedajú čakať ani žiadne dlhé filozofické rozjímania medzi postavami.

Ak toto leto nestíhate žiadnu dovolenku, tak nemajte strachy. Tento titul vám totiž ukáže slušný kus sveta od Francúzska, cez Rusko, až po Škótsko. V každom prostredí je síce dosť lokalít, avšak autorom sa bohužiaľ nepodarilo vyhnúť ich silnej recyklácii. To je dosť škoda, zvlášť keď je ich využívanie dosť nevyvážené. Niekde sa napríklad pozriete iba raz, ale do kancelárií Intepolu by som teraz hádam už aj sám trafil. Čo však treba autorom pripočítať ako slušné body k dobru, tak aj v tejto oblasti si dali záležať na detailoch. Všade je množstvo drobností, ktoré sú síce bezvýznamné, ale potešia. Je tu veľa postáv, ktoré nemôžete nijak ovplyvniť, len tu sú, čo dodatočne oživuje prostredie. Turisti si fotia obrazy (možno ich aj imaginárna stráž pri odchode z Eremitáže zatýka), postavy vedú rozhovory v národnom jazyku (s titulkami, aby hráč aj rozumel, aj keď vplyv to nemá) a autori aj ukázali svoj celkom široký prehľad vedomostí. Hra vyzerá, že je celá o množstve milých bezvýznamných detailoch.

V našom regióne titul vychádza z oneskorením skoro jedného roku a to je možno aj trochu poznať. Čo sa spracovania postáv týka, tak to je na tom dosť slabo, avšak prostredia pôsobia naozaj malebne a niektoré sa autorom naozaj vydarili. Na zvukovú stránku už ale výtky mať nemôžem. Dabing postáv je veľmi dobrý, aj keď sa nejedná o žiadne známe mená. Českí bratia toto dielko naozaj skvele nadabovali a hlasy sa k postavám skvele sedia a nezačujete ani žiadne znudené hlasy. Hudba je rovnako skvelá a prekrásne dofarbuje dianie na monitore.

Čo sa príbehového zázemia týka, tak je hra niečo jedinečného a veľmi dobre spracovaného. Navyše sú tu perličky v podobe niekoľkých rôznych zakončení hry (našiel som, že ich je vraj 8, osobne som však zažil iba dva) v závislosti od priebehu vašej hry a ovplyvňovania niektorých udalostí. Tieto miesta sú ťažko odhadnuteľné, ale často na nich máte možnosť niečo spraviť, pričom to ale nemusíte urobiť. Na jednu stranu musím snahu autorov sprístupniť hru každému hodnotiť kladne, na stranu druhú však veteránov žánru zamrzí tento fakt. Z tohto hľadiska sa teda jedná o dosť rozporuplnú hru, avšak v žiadnom prípade nie zlú, skôr naopak.