Takmer fiktívne slovíčko Wolfenstein dnes už pokrýva celých 27 rokov hernej histórie a mnohí svoje najkrajšie herné zážitky asociujú práve s ním. Nakoniec prečo nie, veď ide o jav dosť predvídateľný, keďže za túto dobu nás rôzne vývojárske štúdia stihli obdarovať (spolu s dnešným kúskom) už 7 hrami zo série, pričom každý jeden bol netrpezlivo očakávaný a dosť často aj istým spôsobom prelomový.

Prvý raz sme sa na hrad Wolfenstein mohli pozrieť zo stealth pohľadu už v roku 1981, kde bolo hráčovou úlohou precestovať všetky levely hradu, ukradnúť plány a úspešne utiecť. O 3 roky neskôr sa hráčom dostalo do rúk pokračovanie opäť od Muse Software. Opäť bola hra z pohľadu side-scrollingových akcií, no tentoraz s nadhľadom v každej miestnosti a s úlohou uskutočniť atentát na Hitlera v jeho bunkri. Osem rokov sa čakalo na pokračovanie, ktoré sa stalo legendou. Wolfenstein 3D je označovaný za praotca FPS žánru. Hra priniesla tretí rozmer a skutočného hrdinu, ktorým sa stal americký špión s poľskými koreňmi B. J. Blazkowicz, ktorý sa pokúšal opäť utiecť z hradu Wolfenstein, pričom už tu sme sa mohli stretnúť s netradičným pohľadom na druhú svetovú vojnu, hlavne čo sa nacistických pokusov týka.

Ešte v roku 1992 bol vydaný aj prequel k Wolfenstein 3D pod názvom Spear of Destiny, kde sa hráči opäť z FPS pohľadu ujali postavy agenta Blazkowicza, tentoraz v ceste za získaním Kopije osudu. Trvalo dlhých 9 rokov, kým sme sa vrátili na hrad Wolfenstein a opäť ako B.J. prekazili nacistom ich okultne experimenty. Hra si získala obrovskú základňu fanúšikov naprieč platformami, taktiež získala aj niekoľko ocenení a hlavne u recenzentov hodnotenia blížiace sa k 90 %. Z chystaného datadisku k hre sa nakoniec vykľul „iba“ free multiplayer v podobe Enemy Territory, ktorý je dodnes jednou z najhrávanejších MP hier a to od vydania uplynulo už 6 rokov. A čo dnes?

Dnes sa nám hrad Wolfenstein rozrástol aj o priľahlé mesto Isenstadt a nacistické pokusy, ktoré sú tentoraz ešte oveľa temnejšie, dokáže zase zastaviť iba jediný muž – drsniak v koženej bunde William „B.J.“ Blazkowicz. Ten sa práve chystal dovolenkovať po zničení lode, ktorá mala vystreliť rakety na Londýn. Na tejto lodi sa dostal k tajomnému medailónu, ktorý mu ešte poriadne zamotá život. Po návrate z misie totiž zisťuje, že bude hneď nasadený do ďalšej. Medailón slúži ako prostriedok na prechod do inej dimenzie vďaka čerpaniu istej Veil sily a nacisti práve v mestečku Isenstadt robia pokusy so získaním neprekonateľnej sily práve z dimenzie Black Sun. Toto mesto je totiž jediné miesto na Zemi, kde sa nachádza energia Veil a tak mu neostáva nič iné, ako ešte raz zachrániť svet práve v dobe, keď druhá svetová kulminuje a výhoda jednej strany môže zvrátiť vývoj vojny. Nacisti majú ultimátnu zbraň na zničenie sveta z inej dimenzie, spojencom stačí jediný agent s MP40 v rukách.

Hneď najväčšou zmenou, aj oproti poslednému predchodcovi, je systém hrania. Zabudnite na striktné levelovanie, tentoraz máte pred sebou pomerne veľké a rozsiahle mesto s voľným pohybom a dvoma frakciami (jednou partizánskou a jednou výskumnou), od ktorých dostávate vedľajšie misie popri tých z hlavnej dejovej línie. Mesto pritom nie je statické a jeho formovanie sa odvíja od vášho hrania. Na začiatku je pomerne pokojné, nacisti o vás nevedia a hliadok v meste veľa nestretnete. Časom pribúdajú, neskôr sa rozširujú aj o vylepšených vojakov, niektoré časti mesta sa ničia, prebiehajú tu otvorené boje medzi odbojom a nacistami, do ktorých sa neraz zapletiete. Navyše tu funguje aj systém čierneho trhu, kde si za nazbierané balíčky zlata (nachádzate po leveloch, alebo aj v kútoch mesta) upravujete ako svoje zbrane, tak aj Veil schopnosti, ktoré postupne získavate.

Možnosť získania upgradu je však nutné odomknúť zbieraním nacistických materiálov v leveloch. Toto otvára možnosť špecializácie na určité schopnosti a zbrane, keďže bez pozorného hľadania často nenájdete ani polovicu zlata, ktoré sa v misii nachádza. Jednoducho sa budete pri upgradoch sústrediť na najpoužívanejšie zbrane a schopnosti. S celkovým chodením po meste a splnením aj všetkých sidequestov sa  herná doba pohybuje niekde okolo 13 hodín, čo je na dnešné pomery viac než dosť. Bohužiaľ hlavne zo začiatku vás bude samotné chodenie po meste najviac otravovať, nič moc sa tu nedeje a vy sa hlavne tešíte na ďalšiu misiu, ktorá je vám takto len zbytočne oddialená. Par vecí by sa dalo vytknúť aj spawnovaniu hliadok. Je síce dynamické a mení sa, avšak sú isté miesta (cez ktoré budete prechádzať veľmi často), kde na ne natrafíte takmer vždy.

Každého však v takejto hre zaujíma hlavne akcia, ostatné omáčky sú už ba na dotvorenie diela. Keby nefungovala akcia, tak hra môže mať akékoľvek iné vlastnosti, ale jednoducho by nudila. A tu teda nenudí! Osobne som mal pred vydaním hry veľké obavy. Jednak nepôsobila hra vábne a potom hlavne vývojári z Ravenu sa už slušnú dobu nijak extra nevytiahli (a Wolverine je od koho? pozn. Junker). Po hrateľnostnej stránke im však tento kúsok  vyšiel. Akcia ma spád a skvele počas hry graduje až k záverečnému (a aj dosť ťažkému) súboju. Variabilita nepriateľov tomu taktiež napomáha a na tých neskorších už aj nutnosť vymyslieť účinnú taktiku (Veil zombíci). Od obyčajných vojakov, cez SS jednotky, až po rôzne príšery, neviditeľných (a sakra rýchlych) vojakov a iné pokusné indivíduá, sa stretnete naozaj so všetkým a skvele sa pri hraní zabavíte. Všetko zaklincujú bossovia, ktorí vám neraz dajú zabrať a správna taktika na ich porazenie vám neleží vždy rovno pred očami (no dobre, tak nie hneď).

Čo okrem rôznorodosti nepriateľov napomáha skvelej hrateľnosti, je aj variabilita zbraní a používanie Veil síl. Veil sily v priebehu prvých chvíľ hrania postupne naberáte, hlavný je však prechod do Veil sveta, ktorý je takmer čistou vykrádačkou zo série Legacy of Kain. Svet ladený do modrých farieb ukrýva často skryté veci ako rebríky a priechody, odhaľuje slabosti nepriateľov, ale môžete v ňom zotrvať iba po určitú dobu, kým sa vám neminie energia z medailónu. Rovnako je to aj s používaním schopností, energiu treba dobíjať z umelých zásobníkov, alebo sálania energie zo zeme. Sily, ktoré môžete využiť, sú tri – rýchlosť, štít (po upgradovaní dokáže odrážať strely na nepriateľov) a zvýšenie účinnosti zbraní (upgrade na túto schopnosť je takmer povinný). Ich používanie treba mať dobre zvládnuté, inak v ťažších súbojoch na ťažších obtiažnostiach budete často zomierať. Zbrane sú zas skvele vyvážené a každý si príde na svoje. 5 historických kúskov (MP40, MP43, Kar98, plameňomet, panzerschreck) je doplnených o 3 skvelé sci-fi kúsky: časticový kanón (prenosné krematórium), elektrická zbraň a Veil zbraň (miestna BFG).

Najväčším kameňom úrazu je jednoznačne grafická stránka, keďže idTech4 engine (Doom 3) už nepatrí medzi najnovšie a ani vylepšenia sa na ňom nijak nepodpísali. Postavy sú ešte ako-tak dobre zvládnuté, no low-res textúty všade navôkol, chybné vrhanie tieňov a niektoré ďalšie grafické kixy sa už prehliadnuť nedajú a hádam sú na tom ešte horšie ako v Doom 3. Navyše v Doome bolo úžasné, že všade navôkol bola hromada pohybujúcich sa zariadení a ďalších úplných zbytočností, ktoré skvele dokresľovali atmosféru a tu je prostredie výrazne holé. Aspoň tých propagačných plagátov s chybnými nemeckými nápismi mohlo byť podstatne viac. Hudobná stránka je dobrá, dabingová už slabšia. B.J. je typický hrdina, zaň hovoria činy, ale dabing ostatných postáv by fakt mohol byť radšej v nemčine s titulkami, alebo v čistej angličtine. Takto iba všetci znejú ako Schwarzenegger vo svojich hollywoodskych začiatkoch (keď som v hre začul anglické „Get down!“ s jeho prízvukom, tak som až dostal kŕč). Pekne na seba ukazuje Havoc fyzika, využitie vďaka Veil svetu určite našla (skúste odstreliť sud s energiou v blízkosti nepriateľov). AI je štandard; kladie odpor, ale ten je márny.

Multiplayer Wolfenstein je od nosnej príbehovej kampane separovaný, robilo ho aj iné štúdio – Endrant, a viditeľne sa snažili nadviazať na kvality Enemy Territory. V prvom rade však udrie do očí, že beží na inej verzii enginu ako hra samotná a to na slabšej. Hráčom ponúka 8 máp (s príbehovým pozadím), 3 herné módy, 3 classy postáv, 5 zbraní a ešte nejaké ďalšie vymoženosti ako napríklad Veil sily. Režim Team Deathmatch hádam netreba nikomu zvlášť predstavovať. V režime Objective je úlohou jedného tímu brániť v splnení úlohy tomu druhému a v Stopwatch to isté, len vyhráva tím s lepším časom.

Režimov je trochu málo, ale multiplayer sa jednoznačne hrá skvele a krásne nadviazal na svojho predchodcu. Triedy postáv sú medik, inžinier a vojak, každý má iné schopnosti a výzbroj a jedine inžinieri dokážu plniť úlohy. Z Veil síl budete najčastejšie používať Veil útok, čo je hodenie akéhosi silného granátu, energia sa dobíja tradične sálaním zo zeme. Avšak aj tu sa nájdu chyby a to je nespravodlivosť voči nováčikom. Existuje tu akýsi rank systém, ale málokedy vám nájde súperov s podobnými schopnosťami. Navyše za hranie získavate peniaze a za ne si kupujete upgrady svojho vybavenia a zbraní, čo je skvelé a krásne to motivuje v ďalšom hraní.

Bohužiaľ, keď hrá úplný nováčik proti tímu, kde majú všetci silu zbraní na maximum a rovnako aj brnenia, tak toho moc neodohrá. Až na tieto nedostatky však nemám čo vytknúť, hra beží stabilne, hráčov na množstve serverov je kopa, jednoducho až na vyhľadávanie hier je MP zvládnutý skvele („manuálne“ vyhľadávanie vám neukazuje schopnosti súperov). 

Oplatí sa opäť vrátiť na hrad Wolfenstein? Odpoveď je jednoduchá, jednoznačne áno.

Výlet na hrad Wolfenstein zabezpečil Brloh.