Soul je herná séria, ktorá si toho vo svojej 13 ročnej histórii už odskákala naozaj veľa a prešla všetkými možnými platformami od automatov, cez tradičné konzoly PS1, 2, 3 Xbox, 360, Dreamcast, Gamecube až po Wii. Jedine obe prenosné platformy boli zatiaľ Namcom opomínané. Doteraz. Podarí sa jej zosadiť z prenosného trónu bojoviek Kráľa oceľovej päste?

Je to približne rok, čo sa nám na obrazovkách preháňali bojovníci vo vyšperkovanom zakončení série SoulCalibur IV a hráči sú teda odkázaní na menšiu recykláciu. Prečo by vlastne mal niekto robiť plnohodnotný diel, keď stačí „veľkú“ hru len orezať a nastrčiť, všakže? Vyšlo to pri Tekkene, ktorý zožal obrovské chvály. Tak isto to vyšlo aj pri Mortal Kombat: Unchained, ale treba dodať, že tu išlo o pomerne verné kópie. Neprehnali to tentoraz autori, keď podstrčili síce presne to isté, ten istý príbeh, ale hru orezali ešte viac ako rabín na mol spitého malého chlapca?

Niečo nám už môžu naznačiť vcelku rozporuplné prvé recenzie. Aj napriek kritikám sa však priemer hodnotení hry drží niekde okolo 80 %, ja dnes taký mierny nebudem a aj keď mám túto sériu rád, tak očí zatvárať nebudem. A čože je na nej podľa mňa teda také zlé? Jednoducho koncept, ktorý si autori vybrali pre túto „konverziu“. Ako som už spomínal, príbehovo je Broken Destiny kópiou Soul Calibur IV. Tento fakt vám bohužiaľ prezrádzajú iba informačné materiály k hre a možno trochu aj úvodné video, inak hra okolo akéhokoľvek prezentovania dejovej línie už ani nepáchne. Vlastne ani nie je kde, v celej hre na niečo podobné absolútne nepochopiteľne chýba priestor. Dokonca ani len pri postavách.

Autori si jednoznačne zvolili celkovo zlý prístup. Ich cieľom pri vývoji Broken Destiny bolo spraviť z nej istú formu propagácie série a hlavne Soul Calibur IV. Priniesť toto univerzum aj nováčikom a podrobne ich oboznámiť so sériou. Alebo čo si budeme nahovárať, rovno poviem, že zvýšiť predaje plnohodnotnej hry. Ospravedlňujem sa, ak je z tohto článku cítiť moje rozčarovanie, ale hneď pochopíte, prečo ho až tak vehementne dávam najavo. Na hru som sa veľmi tešil, Dark Ressurection je už za zenitom a bolo treba novú krv. Nádeje som vkladal do tohto titulu, výsledok by sa dal prirovnať k tomu, keby ste v dobrej reštaurácii dostali namiesto jedla iba sušenú zmes na prípravu instantnej polievky. Aj keď hra v jadre nemusí byť zlá. A chcete vedieť, čo mi zovrelo krv v žilách? Jednoznačne herná ponuka, na ktorú sa sťažujú pri tejto hre recenzenti celého sveta bez ohľadu na farbu pleti, národnosť a platformovyznanie.

Základom je tu samozrejme Quick Match, voľba rýchlej hry. Automatovým hráčom v tomto prevedení známa z arcade verzie druhej časti. Hráč dostáva pred seba zoznam AI protivníkov so svojimi štatistikami, z ktorých si vyberá súpera. Každý z protivníkov má svoj vlastný „titul“ a práve o ten sa tu bojuje. Ak zápas prehráte, nič sa nestáva, ak ho však vyhráte, tak tento titul je váš a môžete si ho pridať k svojmu bojovníkovi vo Verzus režime, k tomu však neskôr. The Gauntlet je asi najobšírnejší režim v hre, ale netešte sa dopredu. Ide iba o tréningový režim, ktorý by sa dal prirovnať v rámci série k Weapon Master, taktiež z druhej časti. Niečo podobné síce ponúkol aj Mortal Kombat: Unchained, ale v jeho prípade oveľa zábavnejšie a hlavne menej frustrujúce. Je tu akési biedne príbehové pozadie, ktoré vás má naučiť správne bojovať v rámci misií rozdelených do niekoľkých blokov zameraných na určitú činnosť. No stále je to iba tréning, nič viac.

Jedna misia v ňom trvá priemerne asi 3 sekundy a do jej dokonalého zvládnutia budete často vídať nápis „Failed“. Samozrejme, je to aj samostatný tréning, v kontexte s týmto režimom však trochu stráca zmysel, keďže všetko podstatné sa naučíte tu. Ak neprídete o nervy. Hrateľnosť zachraňujú naozaj jedine Trials režimy, bez ktorých by už hra ale naozaj nemala zmysel a práve tieto ju ťahajú s hodnotením hore a vydržia na celkom slušnú dobu. Sú 3 a mierne sa odlišujú. Porážate v nich kopu nepriateľov v rade s cieľom získať čo najvyššie skóre a práve jeho získavanie je determinované druhom Trials režimu. Útočný vám pridáva body za reťazenie útokov a uberá, keď úder utŕžite. Obranný zas za blokovanie a protiútoky. No a nakoniec nekonečný pred vás postaví súperov a vy len skúšate, kam sa až prebojujete.

Nakoniec je tu mód Versus spočívajúci jedine z Ad Hoc multiplayeru. Áno, čítate správne. Hra nemá absolútne žiadnu podporu online hrania a tak jediný spôsob, ako si s niekým poriadne zahrať, je s kamarátom pri sebe. To však nie je všetko. Ako sa dalo vydedukovať, tak okrem Trials režimov (ktoré sú veľmi slušnou výzvou pre hráčov, časom ich obtiažnosť pekne stúpa a naozaj skvele zabavia) hra neponúka vôbec žiadnu motiváciu ju vôbec hrať ďalej, nech je akokoľvek dobrá. Jedine možno tak pre drobné achievementy, ktoré ponúka. Aj tie však ale poskytujú maximálne tak dobrý pocit na duši, keďže sa nikde nezapisujú, vidíte ich iba vy. Ešte k ním by sa dali priradiť aj veci pre vlastné postavy, ktoré sa takto odomykajú, inak ale nič iné; žiadne postavy, žiadne arény. Škoda.

Boje sú však už niečo úplne iného. Presne ušité na mieru PSP, aj keď sú mierne orezané oproti SC IV. Pocit z nich je však dokonalý, aj keď Tekken: DR neprevyšujú, no vyrovnajú sa mu. Všetky údery sa na seba dajú krásne reťaziť, až je radosť pozerať. Sú svižné, s rôzne diferenciovanými štýlmi pre postavy a hlavne možnosťou pre hráča nájsť si tú pravú postavu a naučiť sa ju. Nemáte pocit, že hráte stále s tou istou v inom kabáte. Vďaka tomuto by sa hra mohla stať jednoznačnou jednotkou turnajov na PSP a práve aj o to viac zamrzí absencia online zápasov.

Nech sú hodnotenia Broken Destiny akékoľvek, vždy sa zhodujú v dvoch veciach: v nedostatku režimov a v technickom spracovaní. Práve to všetci vynášajú do nebies a dokonca sa hovorí aj o jednej z najkrajších hier pre PSP a môžem to len potvrdiť. Postavy sú spracované naozaj krásne a arény za nimi nezaostávajú. Mimochodom, postavy vychádzajú zo SC IV, tak isto aj arény, čiže vám určite budú povedomé. Je tu všetkých 26 originálnych postáv hry + dve nové: Francúz Dampierre (štýl podobný Voldovi) a grécky boh vojny Kratos, ktorý prišiel aj sem roztočiť svoj krvavý kolotoč. Hudobný podmaz hry a komentáre sa nezmenili. Navyše tu je možnosť zapnutia originál japonského dabingu, čo nejeden hráč určite privíta.

Žiaden online, žiaden poriadny príbehový režim, minimálna motivácia. Aj napriek tomu je tu však stále viac svetlých vlastností. Prekrásna grafika, originálny dabing a množstvo postáv vrátane skvelého Kratosa. Nechýba možnosť vytvárať si vlastné postavy a ukladať až do 16 slotov. SoulCalibur: Broken Destiny má aj zaujímavú vymoženosť a tou je inštalácia na kartu, ktorá zrýchli nahrávacie časy a ani nezaberá veľa miesta. Súbojový systém je jednoducho skvelý, takže ak máte s kým dennodenne hrávať Verzus režim, pokojne si pripíšte k hodnoteniu aj 2,5 bodu.