Každý nás je iný, svojim spôsobom unikátny. Charakterom, zjavom, svojimi schopnosťami. Práve tie určujú naše smerovanie, diferencujú nás v živote. Bežné danosti napomáhajú v hobby, práci, zato špeciálne danosti, tie však môžu určiť budúcnosť človeka inou cestou. Z niekoho sa stane nositeľ Nobelovej ceny za overiteľný pokus studenej fúzie v pohári lacnej minerálky, iný udrží na (pozor, nie v) tele vidličky, prípadne iné kovové predmety a niekto iný zas dokáže bojovať s vnútornými démonmi sužujúcimi ľudí v spánku, čoho dôsledkom sú neprekonateľné fóbie. Niekto by schopnosť vchádzať do snov iných využil na čo najmokrejšie rána, Alica Drake však nie. V hernom svete známe priezvisko a príznačné krstné meno k tomu teda rovno zužitkovala na vstupovanie cez králičiu noru ľudského podvedomia do džungle nočných môr. Bojíte sa čo i len oka zažmúriť a čakáte, kedy si po vás príde Freddy? Tak neváhajte navštíviť jej psychologickú poradňu.

Dreamkiller možno ponúka aj nejaký hlbší príbeh. Slovo možno nebolo použité náhodne, avšak nenaznačuje iba autorovu neznalosť, ale skôr jeho závažnosť v celom hernom dianí je asi rovnaká ako váha príbehu v deji domáceho porna, potom však ešte aj jeho prezentácia nie je nijak oslnivá. Pravdupovediac aj tak tie scény iba zdržujú pred tým, čo v tejto hre hráč hľadá a počas loadingov si radšej odskočí na malú, akoby mal čítať popisy pacientov, ktoré sú aj tak stále to isté v bledomodrom a na samotné hranie ich obsah vplyv nemá. Nie, že by niekto od hry inšpirovanej už takmer kultovou vyvražďovačkou Painkiller človek očakával niečo iné, avšak troška invencie by v tomto smere určite nezaškodilo. Hlavne v okamihu, keď hra zisťuje, že nie všetko funguje tak, ako by malo. Ale k tomu sa plynule dostanem neskôr.

Čo je na Dreamkiller zaujímavé, je koncepcia. Teda koncepcia levelov, ktorá zaručuje, keď už nič iné, tak minimálne rôznorodosť prostredia. Pacientov je hneď niekoľko a každý predstavuje svojské prostredie naviazané na konkrétnu fóbiu. Nespávate kvôli strachu z pavúkov a každý tieň vám pripomína potichu prichádzajúcu osemnohú záhubu, tak vám snáď Alica pomôže hneď v prvej misii. Frigofóbia, fantómofóbia, strach z hračiek, to je len pár tých, ktoré som vytipoval. Škoda, že nie všetko je až také ideálne, ako to na prvý pohľad vyzerá. Vezmite si tie úžasné možnosti, ktoré podobný námet poskytuje. Vôbec to nemusí byť len strnulé priamočiare strieľanie pre retardované opice.

Môže to byť zbesilá akcia v sekunde vystriedaná mrazivým hororom, pri ktorom sa ježia až chlpy v nose a ten je v zapätí vystriedaný absurditou nie nepodobnou Dalímu Andalúzskemu psovi. To všetko tu bohužiaľ až na pár momentov nenájdeme a práve v týchto pasážach zamrzí hráčovu dušu onen nedostatok v tej chvíli pôsobiaci ako túžba po niečom viac. Pritom tieto chvíle predstavujú práve tie herné zážitky, po ktorých hráč túži. Chlapík má fóbiu z práce, skoro celú hernú dobu chodíte rovnako monotónnymi prostrediami, zrazu vstúpite do dverí a ste vo vesmíre. Prázdny priestor všade navôkol je vyplnený kancelárskymi zakladačmi a vy to zrazu nechápete, ale páči sa vám to.

Absencia dokonalého využitia všetkých ponúkaných možností síce zamrzí, ale aj napriek tomu by sa dalo vynikajúco baviť. Hre najviac škodí jej až prílišná šablónovitosť, ktorá sa len minimálne vymyká daným koncepciám. Práve tento prvok hru občas zráža na kolená. Nie všetky prostredia sú rovnako lákavo spracované a spolu s týmto aspektom nastáva smrteľná kombinácia, kedy sa len modlíte, nech už daná pasáž skončí, vy zabijete dostatočné množstvo nepriateľov a oni sa prestanú respawnovať. Slušnú dávku času totiž strávite v nemennej šablóne, v ktorej z úzkej pokojnej cesty prechádzate na široké priestranstvo plné nepriateľov. Level design jednoducho nie je najsilnejšou stránkou Dreamkiller a tak, ako si budete v polovici hry užívať jej pekelné tempo a akciu, tak sa budete druhú polovicu modliť, nech to už skončí. Našťastie jednotlivé misie trvajú zhruba 30 minút, čo presne ohraničuje tú dobu, kedy vám už jedna šablóna v jednom prostredí začne liezť na nervy. Z nejakého neznámeho dôvodu sa aj napriek množstvu pokusov nedarí autorom hráčom nastaviť presne takú premisu, ako svojho času prvý Painkiller či Serious Sam, čo boli tituly, ktoré znamenali renesanciu tupých FPS.

Našťastie hrateľnostná stránka tu funguje a aj keď to je skoro stále rovnaké, a aj keď to nevyzerá najlepšie, tak akcia stále baví a nie je taká strnulá a statická ako napríklad v prípade Necrovision. Nepriateľov kopa všade okolo (aj keď rôznorodosťou sú na tom biednejšie), život sa vám míňa rýchlo, ale taktiež rýchlo sa aj objavujú životy po padnutých nepriateľoch, rovnako aj stamina. Jednoducho nemôžete stáť na mieste, treba byť v neustálom pohybe, behať medzi nepriateľmi, zbierať životy, využívať berserk, snažiť sa prežiť. Do toho všetkého treba započítať ešte aj 4 unikáty Dreamkiller. Prvým je absencia munície. V hre žiadna nie je, strieľať môžete do dôchodkového veku, ale zato sa zahrievajú zbrane a nutnosť ich vychladnutia v nesprávnom momente nie je tým, čo by vám ubralo na starostiach.

Zbrane zbierate iba prechádzaním spawnovacích miest, na niektorých úsekoch je ich viac s rôznymi zbraňami a pri pobehovaní na to treba brať ohľad. Hlavne však na to, že ak máte zbraň a prejdete prázdnym spawnpointom, tak len zrazu uvidíte prázdne ruky... a pred vami tonu beštií. Netreba zabudnúť, že je to iba sen a zomrieť môžete, pričom hra vás vráti na miesto skonania. Počet pokusov je však obmedzený. Alica má taktiež aj možnosť teleportu, kedy pri špeciálnom videní si volíte miesto, kam sa chcete premiestniť a v prekérnej situácii vás môže nepredvídateľné prebehnutie a raketa do chrbta nepriateľov zachrániť. A aby toho nebolo málo, tak aj v snoch existuje iná dimenzia. A v nej zas existujú nepriatelia a pre ich likvidáciu je potrebné prejsť portálom. Prítomnosť v nej je však vysoko škodlivá a tak k treba k zbesilému pobehovaniu medzi nepriateľmi, teleportovaniu, spawnovaniu zbraní, zbieraniu životov pripočítať ešte šprinty medzi portálmi.

Vizuálne na tom Dreamkiller nie je boh vie čo. Grafický engine je dosť zastaraný a lowres textúry pri bližšom pohľade nie sú ničím, čo by bolo vábne na pohľad. O efektoch je škoda sa vyjadrovať. Zvuky sú na tom rovnako biedne, dabing postáv detto. Fyzika nejako nedostala možnosť preukázať svoje schopnosti, bohužiaľ. Multiplayerovým možnostiam by som však venoval už trocha viac miesta. Ponuka je úplným štandardom – deathmatch, team deathmatch, capture the flag a režim conquest. Náplň conquestu je ľahko uhádnuteľná, jedná sa o obsadzovanie častí mozgu dvoma tímami. Teleport však do hry prináša niečo iné, nové. Dokonca mi až pripomenul možnosť MP v prvom FEARe. Výrazne obohacuje zážitok a ako môže pomôcť, tak aj uškodiť. Teleportácia totiž zanecháva stopu a tak sa dá miesto „dopadu“ uhádnuť a nešťastníka prekvapiť rozšírením obzorov ranou brokovnice do tváre.

Možno mohli autori viac zapojiť fantáziu a využiť možnosti nezvyčajných prostredí. Možno mohli zapojiť aj zmysel pre humor a využiť priestor v hre na mnohé narážky a easter eggy. Možno taktiež mohli viac času venovať technickej stránke. No aj napriek tomu sa to pomaly až záhadne dobre hrá a nejako to aj baví. Hra nie je v ničom inovatívna, má svoje muchy, ale taktiež aj svoje klady. Jej multiplayer prináša novú skúsenosť a pre to všetko je výsledné hodnotenie také, aké je.