Mocnou frančízou herných sérií sa Sony snaží tlačiť predajnosť svojho PSP systému smerom hore. Čas vianočný je ten najlepší z roku, kedy padajú jeden predajný rekord za druhým a po veľmi suchom a prašnom období na PSP, kedy by sa v porovnaní s ním aj Sahara dala označiť za vlhké miesto, sa roztrhol nad týmto herným systémom doslova orkán gigantických rozmerov. Tekken 6, LittleBigPlanet, Motorstorm, ale na druhej strane aj rozčarovania v podobe Gran Turismo alebo Assassin's Creed: Bloodlines.

Svet bez Animusu

Príbeh Bloodlines je zasadený medzi prvý a druhý diel série. Herné kulisy sú tento krát postavené na ostrove Cyprus a jeho dvoch mestách Limassol a Kyrenia. Ústrednou postavou je Altair z prvej časti a jeho úlohou je zničiť pozostatky templárov na tomto ostrove. Ak si pamätáte, tak veľkú úlohu v prvej hre zohrával stroj Animus, ktorý slúžil ako brána k spomienkam predkov. Tu ho nájdeme len v podobe krátkych tréningových misií bez vysvetlenia, o čo vlastne ide. Dokonca časť zo súčasnosti v modernom laboratóriu s Desmondom Milesom absentuje úplne (ak sú to teda vôbec jeho spomienky na Altaira), takže ak nepoznáte pozadie hry, zakrútite len hlavou, že ČDP je toto?

Svet bez života

Sme teda pripojení a prvou vecou, ktorá udrie do očí, je grafika. Griptonite odviedli skvelú prácu a skutočne nebudem preháňať, ak poviem, že Bloodlines patrí medzi TOP 5 najlepších grafických stvárnení na PSP. Architektúra si v ničom nezadá s veľkou predlohou na konzolách a spracovanie Altaira so všetkými serepetičkami ako vlajúci plášť, ozdoby, nožíky a tiež jeho mocap sú úžasné. Jeho akrobatická zručnosť taktiež verne kopíruje predlohu a je radosť sledovať šplhanie a rúčkovanie. Problémom však je minimalizovanie herného sveta na minimum.

Zabudnite na plné ulice pokrikujúcich predavačov, somrákov a lacné šľapky. Tu sa celý dav skladá z najviac troch ľudí. Že by PSP nezvládlo viac, je hlúposť, pretože niekedy na vás útočia aj šiesti vojaci a grafika na plynulosti nestratí. Takže prečo to vyzerá ako po útoku španielskej chrípky? Ľudia sa vraj boja vychádzať, konštatuje jeden z bratov v zbroji, no situácia sa nemení ani po vyriešení všetkých problémov v meste, takže evidentne kecal.

Obmedzenia pocítite aj po vyšplhaní na rozhľadne, kde sa treba synchronizovať. Viditeľnosť minimálna, ako by bola všade hmla. Dokonca ju autori ani neobmedzili kódovou stenou Animusu ako minule, ale len prašivou hmlou. Obmedzenia však nekončia. Jednotlivé časti mesta medzi bránami (loadingom) sú také malé, že ich prebehnutie z jedného konca na druhý vám zaberie sotva minútu. Toto obmedzenie súvisí s ďalším a tým sú stráže a vojaci.

Ich IQ nepresahuje hodnotu izbovej teploty, sú pomalší ako Altair, o nadbiehaní asi len čítali, na budovy za vami nevylezú a ich prenasledovanie končí pri bráne do ďalšej časti (loadingu). Asi slabé platy. Ak sa im vás predsa len podarí dostihnúť (väčšinou vaším zakopnutím), nezostáva nič iné len bojovať.

Svet bez zábavy

Boje sa taktiež snažia okopírovať predlohu a tak okrem bežného útoku je k dispozícii ešte protiútok, ktorý sa používa pri náprahu nepriateľa. Jeho použiteľnosť sa však blíži k nule, pretože bežným útokom vojakov zabijete oveľa rýchlejšie. Vo všetkých prípadoch (až na súboje s bossmi) je ich šablóna identická. Vojak vám dva až tri krát vykryje úder a po ďalšom sa už váľa v prachu. Súboje sa tak stávajú repetitívne a najlepším spôsobom víťazstva je vôbec sa do nich nepúšťať.

To najlepšie docielite únikom, schovaním sa v kope sena alebo šiatroch na strechách. Vzhľadom na hore uvedené fakty o rozlohe a skvelej AI je skrývanie odsunuté na poslednú koľaj. Ovládanie je oveľa nešikovnejšie ako na veľkých konzolách z dôvodu malého citlivého analogu, absencie druhého a tiež niekoľkých tlačidiel. Často sa vám stane, že Altair robí úplne niečo iné, ako si želáte. Napríklad sa bude snažiť vyliezť po stene, kde to nie je možné, alebo si skočí z tridsať metrovej veže do náručia smrti. Niekoľko krát sa prepadne do textúr či kompletne sa celý ponorí do budovy, po tom nasleduje reštart od posledného checkpointu.

Posledným, ale nie najmenším klincom do rakvy je ovládanie kamery, resp. automatická kamera. Takmer vždy použije ten najnemožnejší uhol pohľadu a fragmenty z polygónov potom zabraňujú výhľadu na akciu alebo ju budova v popredí zakryje celú. Ľavý shift a akčné tlačidlá slúžia na manuálne nastavenie pohľadu, no na to takmer nikdy nie je čas, pretože na útek potrebujete držať naraz dve tlačidlá plus smer na analogu. 

Malý svet nestačí

Bloodlines ponúka tri zbrane: skrytú čepeľ zabijaka, vrhací nôž a meč. Všetky sú k dispozícií hneď od začiatku, ale dajú sa upgradovať za nazbierané body obdržané za splnené misie. Stráže sa dajú potichu zložiť odzadu skrytou čepeľou bez upútania pozornosti. Na lukostrelcov pochodujúcich na hradbách, či smer strecha-zem sú zasa výborné vrhacie nože. Meč sa samozrejme používa na riešenie štandardných situácií.

Aby to bolo trocha pestrejšie, je v menu položka upgradov, kde sa dá zdvihnúť počet nesených nožov, automatický blok, možnosť kritického zásahu, účinnosť meča, rýchlosť schovávania alebo počet životov. Body na nákup týchto propriet sa okrem hlavnej linky zbierajú aj vedľajšími misiami, ktoré sú ako inak identické s prvým dielom, no je ich v každom meste rozptýlených len zopár, takže až tak nelezú na nervy. Konkrétne sa jedná o vypočúvanie, zavraždenie, sledovanie, krádež, doručenie alebo pomoc/súboj. To všetko čaká v siedmych kapitolách hry. Pardon, vlastne len piatich, pretože prvá je tutorial a posledná len záverečný súboj. Každá z týchto kapitol obsahuje päť až osem úloh, než sa posuniete do ďalšej. Šablónovitosť však funguje aj tu a tak čakajte, že úloha tretia od konca je infiltrácia do hradu/sídla niekoho dôležitého, predposledná úloha jeho zabitie, no a tá posledná extrakcia z miesta činu alebo únik pred nazúrenými strážcami, ktorých lojálnosť však siaha len po bránu nového loadingu.

Chceme malé veľké hry?

Tekken 6, LittleBigPlanet a MotorStorm jasne ukazujú, že preportovať na PSP sa dá kvalitná hra. Čiže odpoveď je jednoznačne áno, no nie vždy musí mať následník úplne to isté ako veľký brat. Úprimne povedané to môže byť aj úplne iný a rozširujúci žáner. Prečo sa snažiť použiť 3D, keby to jednoduchšie a lepšie fungovalo aj v 2D? Oveľa viac som sa napríklad zabavil pri Assassin's Creed na mobile, čo bola len primitívna plošinovka. Čo takto sa vybrať touto cestou? Alebo by sa autorom nezdala 2D platformovka dosť trendy?