Môže sa to zdať akokoľvek šialené, ale pre raketkovinu Gravity Crash sa niekto unúval vymýšľať príbeh. Dalo by sa polemizovať nad jeho významom, ale radšej si ho rozoberme. Pred dávnymi časmi v jednej vzdialenej galaxii, alebo proste kedykoľvek a kdekoľvek vo vesmíre, bol malý robotík. Tento malý robotík sa dostal k vesmírnej lodi a šťastím celý bez seba sa chystal utiecť. Tento plán mu niekto zmaril, nie je podstatné kto, ale ako. Galaxia a planéty nachádzajúce sa v nej sú totiž plné bordelu a niekto ich musí vyčistiť. Tým hrdinom je práve náš robotík a s bombou pre prípad úteku na krku sa horlivo púšťa do likvidovania a upratovania vesmírneho odpadu.

Tak ako mnohé iné strieľačky, aj tento titul vychádza z 8-bitových klasík. Ak by som mal systém tejto hry k niečomu z hernej antiky prirovnať, tak by to bol najskôr Thrust z roku 1986, prípadne Gravitar z 1982, s ktorým zdieľa nielen časť názvu, ale aj isté princípy. Možno sa niektorí z vás už dovtípili, že jednu z výraznejších úloh tu bude zohrávať práve gravitácia. A nie len tá. Elementov determinujúcich gameplay je tu viacero a dokonca by som si ešte dovolil skonštatovať, že aj hrateľnosť samotná sa mení v závislosti od typu zvolenej vesmírnej lode. Na výber sú dva typy podľa hráčových osobných preferencií ohľadne ovládania. Prvým typom je streľba orientovaná iba jedným smerom a to tým, ktorým sa práve lodička pohybuje. Teda ovládate samostatne smer, streľbu do smeru letu a „plyn“ lodičky. Druhý typ je na pohľad prirodzenejší, ovládanie smeru letu a streľby sú oddelené, každé na jeden analog, pričom hráč ma tentoraz umožnenú streľbu aj iným smerom ako práve letí.

Vo vesmíre Gravity Crash existuje spolu 37 planét rozdelených do niekoľkých systémov, ktoré čakajú na vašu očistu. Na rozdiel od Geometry Wars tu však nie je obmedzený priestor prehustený nepriateľmi, ale členité povrchy planét lemované mnohými výklenkami, úzkymi trhlinami a inými nerovnosťami. Budete musieť bojovať nie len s gravitáciou (a naopak vztlakom), ale aj s nepriateľmi v podobe stíhačiek, radarov, kanónov, mín a nakoniec aj gigantických bossov. Úlohy variabilitou práve nesršia a najčastejšie to bude vyhľadávanie a ničenie určitých objektov na rozľahlej mape, občas obohatené o zbieranie určitých objektov, prípadne obyvateľov z povrchu. Na konci každého zo systémov čaká na hráča boss. Bossovia sa nijak nevymykajú zo zaužívaných štandardov a tradične musíte trafiť práve tie malé blikajúce miesta na veľkej lodi.

Späť však k spomenínanej gravitácii a ovládaniu lodičiek. Princíp celej hry je postavený na gravitácii a rovnakým podielom aj na zotrvačnosti. A tu by som osobne videl najväčšiu chybu. Ani by tak nevadila nutnosť skillovania a drilovania presnosti, ale úzke koridory presnosť vyžadujú až príliš. To znamená celkové spomalenie hry a redukovanie počtu nepriateľov. Nečakajte žiadne zbesilú explóziu farieb na obrazovke, kedy človek musí byť rýchlejší ako myšlienka. Zo začiatku je to skôr opatrené približovanie sa s manuálnym zapínaním štítov vždy pred kolíznou situáciou a neskôr, keď už človek bude mať dostatočný skill na prechádzanie mapky rýchlejšie, tak človek necíti až takú motiváciu. Najlepšie momenty v hre sa dostavujú práve vtedy, keď je hráč pod istým tlakom. Z vnútra krátera sa musíte prestrieľať obrannými vežami unikajúc pred stúpajúcou lávou a pritom ešte musíte aj brány otvárať, aby ste sa nezasekli. Potenciál takýchto chvíľ je v hre využitý bohužiaľ iba z polovice.

Ďalšie zlyhanie vidím v systéme power-upov. Ultimátnu zbraň si vyberiete už pred misiou, takže tie počas levelu odpadávajú úplne. Vylepšenie štandardnej zbrane je potom zhrnuté čisto iba do zväčšenia počtu smerov, kam zbraň strieľa. Žiadne silnejšie lúče, či iné alternatívy. K tomu ešte musíte zbierať „život“, ktorý vám postupom času ubúda a nesmiete zabudnúť na to, že musíte rozstrieľať skoro všetko navôkol pre dosiahnutie čo najvyššieho skóre.

Čo baví hádam ešte viac ako je samotná hra je editor máp, ktorý sa v nej nachádza. Jednoduchým spôsobom vám umožňuje vytvoriť rôznorodé úrovne, ktoré vôbec v ničom nebudú zaostávať v tých autorských. Ba dokonca ak sa vám zadarí, tak ich môžete aj prekonať. Na začiatku vytvárate základný tvar mapky, neskôr obohacovaný o všetky elementy, ktoré sa nachádzajú aj v dodaných, k čomu aj určíte hlavné a vedľajšie ciele. A aby ste sa z nich netešili iba sami, tak ich môžete uploadovať pre ostatných hráčov a naopak aj sťahovať výtvory iných. Bohužiaľ toto spolu s tabuľkami sú všetky možnosti online vyžitia, ktoré hra ponúka. Multiplayer pre 4 hráčov je iba pre jednu konzolu a aj to pomerne nudný (pri divne rozdelenej obrazovke, ktorá vám zobrazovanú plochu podstatne zmenší). Ponúka tri režimy: deathmatch, zbieranie bodov a preteky.

Pestrofarebná 2D vektorová grafika poteší určite nejedno nostalgické oko. Hra farieb lahodí oku a hra beží natívne v 1080p rozlíšení pri locknutých 60 fps (nie, že by niekto očakával niečo iné). Hudba je príjemná na posluch a príjemne spestruje hranie.

Gravity Crash určite nie je hrou pre každého. U mňa osobne narazila hlavne na problémy s veľmi opatrným a pomalým hraním, ktoré sa občas doslova vlečie. Nezvládnutý systém power-upov, nudný multiplayer a absencia online hrania hodnotenie už iba potvrdili. Na druhej strane kvitujem možnosti rozdielnych ovládacích schém, jednoduchý editor a sharovanie levelov a príjemné technické spracovanie.