Prvé Zimné olympijské hry sa vo francúzskomChamonix v roku 1924. Odvtedy sa s výnimkou druhej svetovej vojny konajú pravidelne každé 4 roky ako vrcholné podujatie zimného športu a oslava tých najlepších z najlepších. Odkedy existuje videoherná zábava, tak tu vždy boli nejaké pokusy o spracovanie tejto tematiky. A posledných pár desaťročí sa teda pravidelne každé 4 roky (aj spolu s letnými hrami) koná aj tá herná zimná Olympiáda ako prehliadka toho najhoršieho športového balastu za 4 roky a vrcholná ukážka nezvládnutého vývoja. Keby len to, ono sa to dokonca aj zdá, že je to z roka na rok horšie.

SEGA je v poradí už piatym vydavateľom, ktorý sa dostal k oficiálnej licencii zimných hier. Jej váha opäť nie je využitá napriek tomu, že sa na hre a samotných prvkoch dá pracovať niekoľko rokov. Vo finále tak Vancouver 2010 pôsobí ako práca počas obednej prestávky v posledných dvoch mesiacoch. Netreba si vytvárať predsudky na základe prvého dojmu a to platí aj v tomto titule. Tie sú skôr pozitívne a človek by si aj myslel, že by sa táto olympiáda konečne aj dala hrať. Počiatočná prezentácia v podaní intra, príjemnej hudby a dobrého strihu vyzerá naozaj dobre, ale čo z toho, keď už od hlavného menu človek pohľadom pomaly vyhľadáva rôzne tupé predmety v miestnosti. Nadávali ste na tieto hry po minulé roky? Tak tento rok pôjdete s veľkou radosťou cez letiskovú kontrolu na Slovensku a rovno do sídla vývojárov z Eurocomu.

Začal by som od toho najlepšieho a tým je hudba. Do ucha vám pri hraní znejú príjemné (pop)rockové songy v podaní menej známych kapiel. Možno by nebolo na škodu, keby autori vydali aj soundtrack. Ale také zlé to nakoniec nie je ani s celkovým zvukovým spracovaním. Hranenie lyží na ľade, rozbeh na korčuliach, to všetko znie aspoň približne verne. Grafická stránka je na tom už o niečo horšie, pohľad na hru neurazí, navyše sa môžete škodoradostne posmievať človeku, ktorý ju práve hrá.

V kontraste s predchádzajúcim odsekom teraz prejdem k tomu najhoršiemu a nimi sú paradoxne samotné športy (Či pochopiteľne?) Z celkového počtu 15 aktuálnych športov, ktoré sa ešte ďalej delia podľa pohlaví, rôznych dĺžok dráh, výšky mostíkov a neviem čoho ešte, sa počet zredukoval na 6 športov v pár disciplínach. Dokonca ešte aj športy obsiahnuté v minulých ročníkoch tu budete hľadať márne. Disciplíny si môžete užiť až v štyroch hráčoch na jednej konzole, prípadne s AI. Nikdy nesúperíte viac ako s troma súpermi naraz.

Kladiete si otázku čo v hre po tejto obriezke až po zátylok ostalo? Na začiatok tu máme Alpské lyžovanie. Tu nájdeme iba úbohé 4 disciplíny a to ženský obrák a slalom a mužský Super G a zjazd. Nemyslím si, že by bol taký problém v tomto prípade doplniť alpskú kombináciu, ale tak autorom sa asi nechcelo. Nájdeme tu skoky na lyžiach a aj to iba jednotlivcov z veľkého mostíka a vôbec tu nie je Severská kombinácia. Z freestylových disciplín tu zablúdil ženský skicross a taktiež ženské akrobatické lyžovanie. Snowboardové disciplíny sú zas v hre výlučné mužské a nájdeme tu paralelný mužský obrák a snowboardcross. Ďalej je tu ženský short track (rýchlokorčuľovanie) na 500 a 1500 metrov, no a nakoniec disciplíny v „koryte“, všetky mužské: dvojbob, sánky a skeleton. Márne by ste tu hľadali krasokorčuľovanie, ale hlavne biatlon a curling (absencia hokeja je aspoň ako tak pochopiteľná).

Nebudem korčuľovať okolo horúcej kaše, zo všetkých týchto športov bavia maximálne 4 a aj ich životnosť je po hodine fuč. Celá hra má potom životnosť niekde na hranici dvoch hodín, ale k tomu sa ešte dostanem (pravdepodobne sa pod to podpisuje odstránenie tých zábavnejších disciplín). Ovládanie je postavené zväčša na princípe quicktime eventov a stláčania o dušu. No, aby som stále iba nekrivdil, tak využijete aj ovládanie smeru. Čiže zážitok z hry ďalej upadá, keďže je všetko na čele so zahranením pri lyžovaní maximálne neprirodzené a hlavne nezábavné. Aspoň, že ten tutorial pred každou disciplínou dokáže zvládnuť ktokoľvek.

Ponuka herných režimov je tiež neuveriteľne biedna. Narazíte tu na tréning, preteky v jednotlivých disciplínach, režim Olympiády a 30 výziev v troch obtiažnostiach. Najväčším trapasom je samotná Olympiáda, do ktorej asi zabudli implementovať motiváciu a hra sa tak stáva prvým akútne nezáživným herným kúskom tohto roka. Buď si teda sami zvolíte poradie eventov, alebo sa určí automaticky a idete postupne cez všetky disciplíny. Zabudnite však na kvalifikácie, alebo čokoľvek iné, ste totiž vrhnutí rovno do finále. A aj v ňom vždy jedna z AI kruto cheatuje. Pri odjazdení takmer ukážkovej jazdy s jednou chybou je AI (jazdiaca v ideálnej dráhe) vždy pred vami. Výzvy sú postavené na klasických princípoch najvyšších rýchlosti, najrýchlejších časov a podobne. Určite zabavia viac ako všetko ostatné. Jednoducho keď si raz hru zapnete, tak vám už po 2 hodinách nemá čo ponúknuť a vypínate ju s ešte väčšou nechuťou, aká na vás doliehala po vyššie spomínanej prvej hodine. Keď už nič iné, aspoň toto v predchádzajúcich hrách aspoň čiastočne fungovalo.

Na obale Vancouver 2010 je slogan „Bolesť je dočasná, sláva pretrvá navždy“. Je to pravda. Pri jej recenzovaní som si už bolesti vytrpel dosť, takže teraz čakám už iba na tú slávu. Jazda na snowboarde hore kopcom je už iba čerešničkou na torte. Hra je absolútne nezvládnutá, ponúka minimálne športové vyžitie, disciplíny v podobe otravných minihier, no a korunuje to absenciou licencií športovcov a krajín. Z vyše 80 krajín tu nájdeme iba 24 a naša malá podtatranská medzi nimi samozrejme chýba.