Dokáže Mario utiahnuť hocijakú hru, v ktorej sa objaví? 2D či 3D behačku, bojovku, RPG, olympiádu so Sonicom, skrátka hocičo? To ukazujú pravidelné predajné štatistiky i chuť autorov dávať mu šancu v ďalších hrách. Milovníci Wii odchovaní tonami minihier sa môžu tešiť na novú porciu arkádovej zábavy, čo začne pri rýchlom objavovaní jedného hráča a končí pri nočných párty s viacerými hráčmi pred TV. Mario Sports Mix je to silne multiplayerový titul, ktorý pre hráča-samotára značí pomerne málo, ale v skupine zabaví – hoci už toľko nových prvkov do žiadneho žánru neprináša, či ide o šport alebo minihry.

Štyri disciplíny: basketbal, hokej, volejbal a vybíjaná. Vďaka troj až sedem krokovým tutoriálom sa ovládanie učí ľahko. Stačí sa spoľahnúť na tlačidlo A (spravidla nahrávka), C (zmena hráča), trasenie Remote umožní akčný úder typu streľba na bránku či smeč. Niekedy dokonca nemusíte ani triasť, stačí nadvihnúť Remote nahor. Basketbal ide trochu ďalej, keď pri zavesení koša najprv Remote zdvihnete a športovec vyskočí, potom smeruje pohyb Remote nadol a loptu vrazí do obruče. Základ ovládania je v rýchlosti, ktorú sa v prvých zápasoch treba naučiť – arkádové zameranie hry prirodzene dominuje a dobrý ťah v posledných sekundách sa vždy vyplatí. I keď spočiatku si vystačíte s pár údermi, neskôr sa môžete venovať rozšíreným. Nie je to nutnosť, pre bežné hranie stačí štyri-päť tlačidiel.

Basketbal je veľmi zjednodušený. Hrám v ňom partičku dvoch na dvoch, pričom od začiatku sa stačí sústrediť na dve podstatné veci. Držať loptu, urobiť dve-tri prihrávky, potom už ozrutánsky hráč ľahko zavesí (moja dvojka Donkey Kong-Diddy Kong spĺňa kritéria rýchlosti i sily). A keď loptu nemáte, venujete sa jej získaniu, čo znamená opakovane stláčať A a protivníkovi ju uchmatnúť. Nasledujú dve prihrávky vpred a Donkey už zase visí na koši, lebo ho súperi nestačili ubrániť. Je to veľmi typické a svedčí to o veľmi nízkej obtiažnosti. Keď končí zápas 82:4, je to skoro nuda. 

Hokej má viac dynamiky. Odporúčam hru troch na troch, kde sa dokáže naplno využiť pestrá paleta hrdinov z rôznych hier. Kombinácia Mario-Luigi-Wario proti dvom Bowserom a Donkeymu od začiatku presvedčí, že na sile záleží. Hneď od začiatku si treba zvyknúť na ovládanie a fakt, že strata puku sa nerovná automatickej zmene hráča, tú manuálne riešite cez C; keď sa zabudnete, dostanete gól len preto, že ste na opačnej strane ihriska a nemáte prehľad, čo sa deje pri domácej bránke. A netreba zabudnúť na arkádové prvky, keď počas akcie získate mincu, gól sa ráta za dva. Sú to detaily, kvôli nim však prehrávam prvú polovicu (správne čítate, polčas v hokeji) 3:8. Naučím sa lepšie brať puk, na mince si dávam pozor a zbieram ich sám a zrazu je skóre otočené na 14:4. Hokej je asi najzábavnejší v celej hre, dostatočnú variabilitu cítite, máte hru vo svojich rukách a zabaví aj jedného hráča.

Volejbal je na pomery športov ľahko nadpriemerný. V dvojke sa veľmi nezabavíte, pri režime traja na troch má slušné možnosti. Základ je správne prijať loptu, nahrávky sú skoro poloautomatické a potom záleží na správnom smeči i jeho smere. Zo začiatku je stav pomerne vyrovnaný, až do 9:9 nechce nikto stratiť podanie, až potom sa darí prevziať hru a je to opäť ľahká prechádzka do záverečného smeču.

Vybíjaná je zábavná, no až po určitom čase. Prekvapivo nie je úplne triviálna, má najbližšie k videohre vďaka svojim elementom (každý hráč ma svoj ukazovateľ zdravia a keď ho x-krát vybijete, musí ísť za čiaru a až neskôr sa môže dostať späť do hry), ale spočiatku je ovládanie a prehľad o dianí trápenie. Až po prvom-druhom zápase pochopíte pohyb postáv, ako voliť údery či vrátiť stratených späť do hry (musia chytiť stratenú loptu a vybiť súpera). Potom bude celkom švanda – popri hokeji najlepší šport pre viac hráčov a menej zábavný pre jedného.

Keď si vyskúšate všetky športy, zistíte, že hra nie je príliš chudobná a oproti kolekciám minihier toho ponúka riadne málo. Podobne ako pri iných Nintendo hrách sa treba vrhnúť na turnaje, ktoré odomknú nové štadióny, bonusy či možnosti. A predovšetkým tú správnu arkádovú zábavu. Turnaje majú jediný zmysel pre jedného hráča a aby hral Mario Sports Mix dlhšie ako hodinu či dve. Každý z nich má totiž dostatočne zaujímavý zvrat, napríklad zábranu pred bránkou v hokeji, takže najprv treba zostreliť tú, až potom môžete voliť smer a konečne trafiť bránku. Popri čoraz zaujímavejších turnajoch (prvé sú zúfalo ľahké) sa neskôr odomknú ďalšie postavy a alternatívne verzie športov kombinované napríklad rytmický volejbal (t.j. loptu treba odrážať podľa pesničky).  

Multiplayer je samozrejme iná káva. Ľahké ovládanie, kopa postáv (aj postupne odomknutých ako Cactuar či Moogle) sa pretaví do väčšieho zážitku, aj množstvo arkádových prvkov má zrazu väčší zmysel. Funguje hladko a zabaví na 20 minút či na celý večer, keď budete prechádzať turnajom. Podľa vás sa určí počet hráčov a ideálne je venovať sa každému športu v štvorici.

Graficko-hudobná stránka prináša osvedčený Wii štandard. Malebnú štylizovanú grafiku, zvuk i hudba za sprievodu typických melódií a pokrikov. Nečakajte, že Mario Sports Mix vo svojej neskoršej fáze existencie vývojového cyklu Wii prinesie oveľa lepšiu grafiku, aj keď na arkádový štýl vlastne stačí.

Mario Sports Mix je teda podľa očakávaní zábavná, jednoduchá kolekcia niekoľkých športov. Jedného hráča zabaví v turnaji, no veľmi rýchlo sa mu zunuje v obyčajných zápasoch. Multiplayer je dobrý, ale ničím výnimočný. Je to úplný očakávaný štandard a len občasný arkádový prvok tu a tam zabaví viac ako ostatné. Viac športov a väčšie možnosti by si hra zaslúžila, lebo ani párty netrvá večne a tie tri turnaje v každej z disciplín jedného hráča dlho neupútajú. Paradoxne, Mario Sports Mix by potreboval viac hrateľnosti, aj keď samotný koncept ju nemá zrejme kam rozšíriť.