Keď nad konzolu postavíte kameru, či už PlayStation Eye alebo rovno Kinect, je len otázka času, kedy sa autori po dlhom pozeraní na ňu rozhodnú, ako sa dá rozmanito využiť v hrách. Pred obrazovkou sa už toho nasimulovalo dosť – minihry, športy, fitnes, tanec, karaoke a odtiaľ je iba malý kúsok ku kópii hereckých výkonov. Netreba mať príliš veľa fantázie, ako to urobiť, stačí si predstaviť, že namiesto držania mikrofónu sa postavíte a budete zo seba súkať repliky a občas si strihnete herecký výkon. Prvý Yoostar si takmer nikto asi nepamätá, pretože to bola drobná PC hra, ktorá nevyužívala možnosti technológií a najmä kamery. S dvojkou je zážitok iný, celistvejší, lebo sa sníma celá vaša podobizeň.

Yoostar 2 je predovšetkým párty hra, nemá príliš hlboké spracovanie a sústredí sa na tri módy. Prvým je snaha urobiť z vás herca, ktorý bude stáť na stanovenom mieste tak, aby ste dobre zapadli do scény a predčítať repliky. Mód funguje tak, že PS Eye sa rozhodne oskenovať scénu v byte a určí miesto, kde sa máte postaviť, aby ste zapadli do záberu. Keď príde váš čas, v malom okne v strede obrazovky sa prehrá scéna, nad ňou sa zobrazia vety (oranžové, ktoré treba správne predniesť – sivé iba počúvate) a v spodnej časti hodnotenie extaticky vypisujúc počet bodov a odmenu za vašu snahu (napríklad hláškou Classic Line). Tento mód má aj alternatívny variant, kde si vymyslíte dialógy do scény sami a polokaraoke s postávajúcou postavou sa mení na vaše vystúpenie.

Na konci ste ohodnotení bodmi, počtom hviezdičiek a ešte aj titulom, podobne ako v SingStar. Tento mód síce funguje ľahko, ale má aj zásadný problém – pokiaľ postava stojí smerom ku kamere, dáte sa nasnímať dobre. Ale pokiaľ sa od vás vyžaduje, aby ste sedeli ako Forrest Gump či sa naklonili inak, už nie je prenos taký presný a najmä nie prirodzený. Je zvláštne sedieť takmer smerom od kamery a do toho čítať repliky. Aspoň že PS Eye bez problémov nahráva vaše dialógy a dokonca možno meniť patrične aj akcent, aby ste skutočne zneli ako Marlon Brando v Krstnom otcovi. 

V tomto móde nájdete na disku zhruba 40 scén, pričom výber filmov je rôznorodý. Sú tu úplné klasiky ako Apollo 13 (Houston, we have a problem!), Forrest Gump, Krstný otec i novinky ako Tropická búrka alebo Anjeli a démoni. Osobne vidím problém v ich rozsahu, pretože 20 - 25 sekúnd je dosť málo a niekedy sa viac pripravujete na scénu ako ju hráte. Oproti hudobnému karaoke je to jasný nepomer, pritom sa od vás v tomto móde oveľa viac neočakáva – scény mohli mať pokojne aj dve minúty.

Druhý mód už ráta s väčšou mierou angažovania. Pointa je, že filmová scéna (cca v dĺžke minúty) je prestrihávaná do vašej obývačky, tzn. zo 60 sekúnd máte zhruba tridsať k dispozícii na vloženie seba do scény, aby ste dobre zapadli. Napríklad v Gladiátorovi môžete skandovať pred nástupom Maxima, v Matrixe stvárať akčné kúsky, ale najviac sa mi pozdával King Kong, s ktorým som akože hulákal po sebe na jeho útese, pričom ku konci mi do jeho obývačky priletela obrovská tlapa, ktorej som sa aj tak neuhol, takže som mohol zahrať efektný part takmer zahlušenej obete. A potom vyraziť do útoku. Tento mód je paradoxne najmenej i najviac zábavný, všetko závisí od vašej chute tvoriť scény. Keď stojíte, pri hodnotení nedostanete veľa bodov, ak sa pohybujete, máte ich veľa. Lenže scény sú veľmi nevyrovnané, niektoré sú nudné a niet čo vymyslieť, ale King Kong rozhodne stojí za to a dávam mu celý bod k dobru za to, že som sa tak mohol natočiť a uložené video je pýchou.

Tretí mód ráta s kompletnou improvizáciou na pozadí ako mesačná plocha či podobnej fádnej desiatky a je to dosť nuda. Tu sa jasne potvrdzuje, že aspoň poloscéna je potrebná, inak nemá hra žiadny drajv. Popri tejto trojici módov, ktoré možno vyskúšať prevažne v multiplayeri, som narazil aj na kampaň, ale tá je vlastne iba kombináciou dostupných klipov na disku do jednej série. Nečakajte žiadny tmel, je skôr ako povinná jazda, aby ste si natrénovali scény v určitej postupnosti, nič iné v nej netreba hľadať. 

Celkové množstvo obsahu však na disku nie je veľké, je tu 80-ka scén, pričom zhruba polovica je na klasické videokaraoke, ostatné kombinujú zvyšné módy a skôr využívajú scénu bez replík a na voľné disciplíny. Pre jedného hráča je tu zábava na pár hodín, pre párty možno na pár večerov, pretože tých kultových scén je zhruba štvrtina, možno tretina (podľa vašej znalosti filmov – osobne poznám úplnú väčšinu, ale nie som asi v tomto smere správny benchmark pre túto hru). Je to málo, ďalšie sú síce na Yoostar serveri v podobe sťahovateľných kúskov, ale to musíte mať šťastie, aby server išiel.

Yoostar 2 zráža na priemerný post však nielen množstvo obsahu, ale aj technické spracovanie. Menu vyžaduje kopu času, browsujete v ňom neustále a niekedy mám pocit, že si v ňom dlhšie vyberám ako v skutočnosti hrám. Rýchle voľby by nezaškodili. Čo sa týka snímania postavy, PS Eye je náročná na svetlo, pri počiatočnom sledovaní vám do detailu vysvetlí, kde má byť lampa, aby ste nevrhali tiene, ale našťastie nie je v praxi taký jemný. Ale technika po čase ukáže svoje obmedzenia, väčšinu scén aj tak len stojíte pred kamerou a iné uhly príliš dobre nefungujú. Vo voľnej disciplíne môžete skákať od radosti a to PS Eye zachytí dobre. Ale práca so scénami taká hladká nie je. Yoostar 2 podporuje aj PlayStation Move, ktorý funguje fajn v menu a najmä vám pridáva svetlo pred kamerou, takže kombinácia PS Eye – PS Move sa ukázala byť ako celkom výhodná.

Ale na trvanlivú párty to tentokrát nebude. Yoostar 2 má síce dobrý nápad, ale jeho spracovanie ničím neohromí. Dokonca by som radil urobiť s ním maximálne jednu párty pre filmových zanietencov, ale iní hráči si v ňom nájdu dosť málo.