Red Faction: Armageddon, podobne ako predtým Guerrilla, len veľmi zbežne nadväzuje na dianie v prvých dvoch hrách. Významne však nadväzuje práve na tretí diel série, z ktorého si neberie len pohľad tretej osoby, ale oveľa viac. Zatiaľ čo v Guerrille Volition výborne odprezentoval potenciál znovuzrodenia série, tak tentoraz ju niekam skutočne posúva. Už nie je všetko založené len na prezentácii zničiteľnosti prostredia, pričom sa rozvoj príbehovej línie odsunul do úzadia a hra časom prestúpila do stereotypu. Tentoraz je to v niektorých oblastiach takmer presne naopak.

Mars sa síce podarilo znova oslobodiť spod tyranie EDF, no žiadna idylka sa nekoná, prebiehajú práce na terraformovaní planéty. Tu vstupuje do deja Darius Mason, vnuk Aleca Masona z Guerrilly, aby potvrdil hrdinskú krv kolujúcu v žilách svojej rodiny. Päťdesiat rokov po oslobodení totiž proti obyvateľom stojí frakcia kultistov pod vedením Adama Halea. Ich jediným cieľom je zničenie terraformovacieho zariadenia a získanie nadvlády nad planétou. Darius však sklamal, Hale zvíťazil a ľudia sa museli presunúť do podzemných tunelov, v ktorých predtým prebiehala ťažba. O ďalších 10 rokov je Darius žoldnierom v podzemnom meste Bastion. Adamov plán získania moci pomocou pôvodných, dlhú dobu spiacich obyvateľov Marsu ho však prinúti opäť raz spojiť sily s červenou frakciou.

Nie, že by človek pri hraní padal na zadok z príbehových zvratov, psychologicky dokonale vyprofilovaných charakterov a narácie plynule dávkujúcej napätie, no príbeh je oproti Guerrille o niečo lepší. V koži hlavného hrdinu zažijete sklamanie, pocit prenasledovateľa aj pocit byť prenasledovaný a nakoniec aj stratu, vďaka ktorej má víťazstvo trpkú príchuť. Je síce pravda, že v úplnom závere hra beží len zo zotrvačnosti a príbehu došiel dych, no stále vás príjemne a nenásilne udrží pri hraní. Navyše Darius je sympaťák so zaujímavým vzťahom ku svojej AI nazvanej S.A.M. Celý tento zážitok vám však zo života ukrojí len nejakých 8 hodín, čo nie je práve najviac. A dôvod takto krátkej kampane je jednoduchší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ako som už spomínal, dej hry sa presunul do podzemných tunelov a na výstavbe levelov je to badať hneď na prvý pohľad. Úvodná pasáž na povrchu je na dlhú dobu len krátkym exkurzom, po ktorom sa ocitáte pod povrchom. V tomto prostredí nemajú možnosť vyniknúť mnohé herné mechanizmy, medzi nimi aj deštrukcia. Rovnako odpadáva aj rozsiahlosť prostredia a akákoľvek variabilita postupu. Namiesto toho je pred hráča postavená až príliš priama línia postupu. A takto to trvá zhruba do polovice kampane. Na tomto mieste si treba ujasniť, že to nemusí byť nutne zlé. Aj v týchto oblastiach je náplň zaujímavá, občas spestrená niečím iným, ale až príliš obyčajná a predvídateľná, úloha je stále rovnaká, paleta použitých nepriateľov taktiež. V momente, keď vám už tunely polezú hore krkom, nastáva výrazný obrat. Prichádzajú totiž misie na povrchu, nočné misie, taktiež množstvo času strávite v rôznej bojovej technike, medzi ktorou nájdete exoskeletony, pavúky, lietajúce stroje a za stacionárnym delom na lodi zažijete aj on-rail pasáž. Jednoducho v druhej polovici sa z hrateľnostného hľadiska stále niečo nové deje, hrateľnosť sa mení a až v samotnom závere sa zase hráči vracajú do tunelov, kde musia bojovať proti miestnej zberbe.

Ešte v spomenutej emzáckej zberbe by som spomenul, že pôsobí až príliš neoriginálne. Máte za sebou filmovú sériu Starship Troopers a dobrodružstvo na zamrznutej planéte v Lost Planet? Tak presne proti takým istým hmyzoidom sa postavíte aj tu, čo trochu zamrzí. K tomuto smerovala aj výtka v predchádzajúcom odstavci, keďže hmyzáci vás budú zabávať hlavne v tuneloch prvej polovici hry, pričom až neskôr sa ich počty rozrastú o skutočne zaujímavé kúsky.

Prvá Red Faction hra sa preslávila aj vďaka jedinečnému GeoMod enginu. Ten umožňoval zničiť časť prostredia a takto si vytvoriť napríklad alternatívnu cestu v stene. A v podobnom, no samozrejme, progresívnom duchu sa nesú aj pokračovania. Od Guerrilly však v sérii kraľuje fyzikálny engine Havoc a inak tomu nie je ani tentoraz. Možnosti ničenia prostredí sú snáď ešte rozsiahlejšie ako predtým, len je škoda, že často ich nemáte šancu využiť, nakoľko priamo povrch planéty zničiteľný nie je. Keď sa však príležitosť naskytne, tak to stojí za to. Deštrukcia je skutočne megalomanská a jej využitie je len na vás. Chcete sa zbaviť nepriateľa tak, že ho zavalíte budovou? Nie je to najmenší problém. Občas si môžete aj otvoriť inú cestu, či za sebou jednoducho zničiť most, aby vás nepriatelia (tí na dvoch nohách) nemohli prenasledovať. V prípade, že sa akurát nachádzate v exoskeletone, tak je búranie všetkého navôkol priam povinnosť. Jednak pre tú radosť, ktorú to spôsobuje, potom aj kvôli rozmerom exoskeletonu, ktorý len tak cez dvere neprejde.

Deštrukcii je samozrejme prispôsobený aj zbraňový arzenál. Obyčajné kúsky ako samopal či brokovnica neskôr začínajú dopĺňať výrazne zaujímavejšie. Nájdete tu magnetickú pušku, časticový kanón, raketomet, granátomety a rôzne podobné kúsky strachu a hrôzy. Na konci dostanete prístup aj k emitoru čiernych dier, nechýba kladivo – povinná výbava každého marťanského banníka, no a po prejdení hry získate aj Mr. Tootsa, ultimátnu zbraň hromadného ničenia. Tento pestrofarebný jednorožec je najlepšou videohernou zbraňou za poslednú dobu. Možnosti ničenia rozširuje zariadenie Nano Forge. Okrem ničenia však dokáže zničené prostredie a aj zariadenia v ňom opravovať. V hre navyše za nazbierané body môžete vylepšovať svoje schopnosti v niekoľkých úrovniach a tak si postupne môžete zabezpečiť štít, rýchlejšiu prácu so zbraňami a iné podobné veci.

Okrem singleplayeru Armageddon hráčom ponúka ešte dve možnosti ako ich ukrátiť o čas. Prvou z nich je Infestation, režim v štýle Hordy, kedy skupina hráčov odoláva neustále sa stupňujúcim vlnám nepriateľov. Po prejdení pôvodnej zostavy máp sa odomknú ich nočné verzie. Okrem Infestation je tu ešte režim deštrukcie. V ňom je vašou úlohou len bezhlavo ničiť všetko vo svojom okolí a následne si môžete svoje výsledky v tabuľke porovnať s ostatnými hráčmi. Bohužiaľ sme sa tentoraz nedočkali žiadneho klasického multiplayerového zážitku.

Grafická stránka Red Faction: Armageddon sa od prechádzajúcej časti síce zlepšila, no nijak výrazne a hlavne v uzavretých priestoroch podzemných tunelov nenadchne. Nemožno ju síce priamo kritizovať, no ani vás neposadí na zadok. O poznanie lepšie je na tom zvuková stránka, tu autori odviedli kvalitnú prácu ako v ruchoch, hudbe, tak aj dabingu postáv. Priestorový zvuk je spracovaný kvalitne a charizma hlavnej postavy pochádza aj z hlasu Stevena Snydera, ktorý ho prepožičal hlavnej postave. Treba však oceniť veľmi dobrú optimalizáciu, pri vysokých nastaveniach slušne drží framerate aj v náročných scénach a verte, že v hre ich je dostatok.

Red Faction: Guerrilla ani zďaleka nebola dokonalá hra, mala svoje chyby, no priniesla aj veľmi slušné herné elementy: otvorené prostredie, multiplayer, vedľajšie úlohy. Nič z tohto sa bohužiaľ v prípade Armageddonu nekoná, čo je veľká škoda. Oproti tomu tu však je silnejší dôraz na hnanie vpred príbehom, vyladenejšia deštrukcia (aj keď stále môžete naraziť na chyby, kedy vám budova s takmer zničenými základmi jednoducho nespadne) a výborné pasáže v rôznej bojovej technike. Dokonca ani tá prvá polovica hry nie je na zahodenie, len je až príliš obyčajná. Red Faction: Armageddon má čo ponúknuť, len je toho oveľa menej akoby mohlo byť.