Trinásť rokov je ohromná doba. Pre niektorých čitateľov Sectoru azda polovica či aspoň tretina života. Skúste sa aj vy na chvíľu zamyslieť, čo ste robili v pamätnom novembri 1998, keď vyšla jedna z naj-recenzovaných hier všetkých čias. Máte to? A teraz si predstavte posun v čase a opätovné stretnutie. Akoby ste našli stratenú lásku z tínedžerských čias a povedali si: s odstupom času sa môžeme vrátiť k sebe a opäť to skúsiť. Zažiť opäť jedno z najväčších dobrodružstiev. Ale poznáte to. Ľudia (i hry) sa menia. A to, čo fungovalo kedysi dávno, môže dnes priniesť úplne iný pocit. Stará láska nehrdzavie, no zmena doby je neúprosná. Zuzka či Zelda? A city, ktoré prekonajú veľmi veľa, aj 151 mesiacov času.

Láska po 13 rokoch je však zradná. Medzičasom sa vyskytli iné objekty záujmu i ukázali, že sa mnohé veci dajú riešiť inak. Čím sme starší, tým viac pochopíme a najmä nové generácie majú vyššiu prioritu či odlišné vlastnosti. Prvé hodiny so starou známou sú také podivné: miešajú sa v nás spomienky na prežité obdobie i dnešné pocity. Hľadáme to minulé a prežívame niečo súčasné.

A priznám sa, že moje prvé (opätovné) rendezvous so Zeldou nebolo také neskutočné. Skôr obyčajné, kde sme sa stretli a pripomenuli si miesta, na ktorých sme už kedysi boli. To intro prehrávajúce sa na úplnom začiatku je ako sonda do najstarších spomienok a tie sľubujú (znova) veľké časy. Návšteva môjho príbytku, rodnej dediny i skúšanie prvých trikov sa dá skrátiť na hodinku. Presne viete, čo si môžete dovoliť – kde sa dotknúť, kde hľadať odmeny, či kedy sa spýtať, čo ďalej. Najviac sa mi páči ten obraz; tušíte, že na to, aby ste si mohli dovoliť viac, treba zapojiť intuíciu. Ak vám tabuľa hovorí, že tu máte švihať mečom, no ten ešte nemáte, sústredíte sa na to, aby ste ho niekde získali. 

Na prvom mieste je práve skúmanie sveta Hyrule. Letmý pohľad na mapu sľúbi veľké priestranstvá, zabudnuté zákutia – a vašou najväčšou motiváciou je skúmať ich na vlastnú päsť. Je na vás, či hneď zablúdite do Lost Woods a začnete hľadať cestičky. Les je zradný – prvá odbočka vás zavedie ďalej, ale iná vás môže vyhodiť späť na začiatok. Ako zmapovať takú lokalitu? Keď sa päť krát ocitnete na začiatku a vaša pamäť stráca prehľad, prichádza úplný element zo starej školy. Pero a papier, na ktorý si čmárate mapku sami a značíte – tu je slepá cestička, tu jazero a tadiaľ ísť ďalej. Presne ten moment ma vytrhol z počiatočnej letargie a po ňom sa vrhol na Zeldu nadobro.

Metóda pokus-omyl a skúmania je vo vzťahu totiž krásna, aj keď časovo náročnejšia. Niekde čaká aj veľké dobrodružstvo, inde zas obyčajný predmet. Ale objavovanie sveta a túžba byť v ňom vás opantá. Hľadanie tunelov, kam sa možno prepadnúť. Nepriateľov a spôsoby, ako sa im postaviť. Predmetov, viac či menej účinných. Ocarina of Time je ako stavaná pre hráčov, ktorí sa chcú ponevierať po mapke aj 20 minút a zistiť všetky možnosti, kam pokračovať. Nie je tu lineárna cesta, z ktorej sa snažíte zdrhnúť, skôr množstvo odbočiek, ktoré sa dajú preskúmať. Štruktúra sveta dáva zmysel: centrálne kráľovstvo, vaša dedinka i okolité lokality, a samozrejme, dungeony.

Základná mapa s množstvom možností vs. dungeon so skrytou cestou, to je zaujímavý protipól. Prvý na vás čaká sotva po hodinke, má päť poschodí a nádherné klasické spracovanie. Najprv sa neviete zbaviť nebezpečných pavúkov (po čase nájdete prak a možnosť boja na diaľku), potom chcete nájsť najvyšší bod, aby ste z neho mohli skočiť tak silno, aby ste pretrhli pavúčiu sieť a dostať sa nižšie. Tu čakajú aktivačné kvádre, ohne vedúce k prepáleniu pavúčich sietí zakrývajúcich dvere a za nimi nové komnaty. Prvý boj s bossom dokáže držať nejedného hráča v napätí, najprv kvôli nejasnému spôsobu boja (veľkého pavúka treba zostreliť zo stropu, potom rezať) a srdiečku, čo zvýši vašu výdrž. Honba za srdiečkami (vaším zdravím) je náramná – pri bossoch, aj vo svete, kde ich ale nezbierate v celku, ale po štvrtinkách. Aj ďalšie dungeony sú znamenito dizajnované ani jedna úroveň naviac!

Vďaka skúmaniu, rozvrhnutiu sveta a občasnému puzzle nie je Zelda iba obyčajná akčná adventúra. Je to kus poctivej baby, kde neexistuje lineárna cesta vpred a čaká vás skúmanie jej vlastností na vlastnú päsť. I keď občas sa dočkáte tipov pri magických kameňoch, ktoré predpovedajú kus budúcnosti. Tipy majú formu vízií a niekedy je zaujímavé vidieť ich recipročne (či ste našli najlepšiu cestu), inokedy sa pri nich možno inšpirovať. Najmä pri malých logických úlohách ako zobudenie muža vyliahnutím kuriatka, ktoré vám darovala jeho dcéra večer, keď sa stratil a vy ho chcete do rána nájsť. 

Skúmanie sveta a malé úlohy netvoria minoritnú časť, skôr naopak, ale netreba sa báť ani o možnosti boja. Šikovne spracovaný real-time systém ťaží predovšetkým zo svojej jednoduchosti, arzenál tvoria meče i štíty, no keď sa pohrúžite do hry, zistíte, že veľký priestor si pýtajú aj palice, praky či chabiny na diaľku. Je to dané milými súpermi typu kamuflovaní „dukáči", ktorí zahrabaní v sebe na vás čakajú a potom pľujú orechy. No keď sa k nim priblížite, zahrabú sa. Jedine odrážanie ich orechov štítom sa ukáže ako vhodná taktika. Podobných vychytávok sú v hre desiatky, tak vás celkom poteší, že miesto zháňania nových zbraní radšej zväčšujete zásobníky pre oriešky do praku či viacúčelné bakule – môže sa nimi mlátiť nepriateľ priamo alebo slúžia aj na zapaľovanie a interakciu s okolím.

Zelda je totiž pozorná partnerka a nič pri nej nevychádza navnivoč. Každá pozornosť sa počíta. Žiadna časť sveta nie je na svojom mieste samoúčelne – hoci sa vám môže občas zdať, že lokality križujete často a postup do niektorých sa odohráva štýlom dva kroky vpred a dva vzad. No uznajte, nevyzerá to tak často aj v bežnom vzťahu? Mimochodom, k samotnej Zelde v rámci príbehu dorazíte zhruba za tri hodiny (možno i skôr, ak sa nebudete zdržiavať minihrami, ktorých je v hre aspoň tucet: strelnica, vymetanie kurína, hľadanie predmetov atď.) a v tom momente uvidíte prvý raz aj Ganondorfa. Tento moment je veľmi intenzívny – ako by ste stretli svojho soka v láske. Aj keď príbeh na seba necháva dlho čakať a odvíja sa spočiatku pomaly.

Najprv idete do starobylého stromu, potom na zámok, kde vás princezná požiada o zber troch kameňov do chrámu času. Popritom získate hudobný nástroj, áno, ústrednú Ocarinu, vďaka ktorej sa naučíte pár melódií. Ale príbeh postupne graduje a v druhej polovici je sprevádzaný udalosťou, ktorá ešte viac posilní hrateľnosť vďaka rôznym hrám s časom a hrdinom. Sú tu dobré napísané charaktery ako ústredná trojica Link-Zelda-Ganondorf, ale aj mnohé postavy, čo vám slúžia na zadávanie menších úloh. Hrateľnosť je celistvá, ak sa sústredíte iba na príbeh alebo skôr dobrovoľne roztrieštená, ak sa chcete venovať malým úlohám typu zachraňovanie psíka pre paničku.

Predsudky bokom, na Ocarina of Time sa nepodpísal žiadny zub času a ponúka sviežu hrateľnosť. Ba čo viac, 3DS ju ešte povyšuje vďaka svojim možnostiam a technickej stránke. Vrchný displej ponúka 3D a hoci naň čumieť pri niekoľkohodinových seansách je skutočne náročné, svojím spracovaním ide 3DS hrám príkladom. Nie je to žiadna rýchla konverzia, ale celkom starostlivá a pútavá grafika. Ale ak aj 3D vypnete (kvôli šetrení batérie či zraku), ostáva stále výborný obraz na úrovni PS2. Prepracované textúry do vyššieho rozlíšenia majú šmrnc. Väčší význam pre hrateľnosť však núka spodný displej. Dotyková plocha sa ukáže byť užitočná pre veľkú mapku, no najmä pre usporiadanie inventáru. Dotyk využijete pri vybraných predmetov, najmä vyťukávanie melódií na okaríne má svoje čaro. 

Ovládanie na novom handhelde funguje dobre, analógová páčka má len nevýhodu, že po hodine vás už trošku bude od nej bolieť palec. Ale ostatné tlačidlá fungujú na boj, skok či používanie predmetov aj na dotykovom displeji. Osobne ma však na 3DS prekvapilo použitie zvuku, aj pri ňom je enormná snaha o 3D, čo sa mu aj darí. Či cválate v intre na koníkovi alebo bojujete v dungeone, zvukové efekty či melódie sú prenikavo priestorové. Jediné negatívum hry - neposlušná a ťažšie ovládateľná kamera.

Mnohí sa azda budú pýtať, ako Zelda obstojí skúšku časom, ale úprimne, niet čo riešiť. Po 13 rokoch sa stále ukazuje ako nadčasová hra a budem úprimný aj ja k vám – má oveľa lepšiu hrateľnosť ako tie dnešné rýchlokvasené kvázihitovky. Len na koniec príbehu budete cválať aspoň 25 - 30 hodín a to čaká ešte Master Quest, oveľa ťažšia verzia s vyššou obtiažnosťou nepriateľov.

Sadnúť si so Zeldou na hodinku, dve či sedem je ako dať druhú šancu a ísť na rande s krásnou ženou z tínedžerských čias. Možno ste sa zmenili vy, a nie je žiadne tajomstvo, že aj ona. Ale je ešte krajšia, zmyselnejšia a boli by ste blázni, ak by ste túto šancu premeškali. Pretože máte toľko spoločné, azda budete spomínať alebo vytvoríte nové pamätné momenty. Tak kašlite na súčasné povrchné krásky a vráťte sa k starej známej.