Niekedy si pripadáte bezmocne, bez slov. A nech dumáte nad tým, ako niekomu vysvetliť, že tá húsenková dráha skutočne obtáčala strechu nákupného centra, cez stenu ktorého bola pri druhej otočke katapultovaná tak, že by jej naši policajti bez váhania dali pokutu za prekročenú povolenú rýchlosť na diaľnici, nedáte poslucháčovi šancu a zasypete ho ďalšími informáciami. Prvý padák pikoval do zeme pod pravým uhlom, 120m nad rušnou vozovkou. Nevníma vás, pretože si to snaží predstaviť. Cez stenu, cez bezosé ruské kolo v 130 km/h? A teraz si predstavte rovnaký zmätok pri, počas aj po odohraní Child of Eden, jediné, čo vás napadne, je zmes jednoslovných nepublikovateľných výrazov, a ich vzájomné kombinácie.

Child of Eden sa dá popísať niekoľkými spôsobmi, ale ani jeden nie je správny, dokonale vystihujúci to, čo sa deje na obrazovke a to, čo robíte pred ňou, pretože váš pohyb je rovnako dôležitý a reaguje pružne na dianie, ktoré sa bez vás nezaobíde a má presnú odozvu na základe vás. Prazvláštna symbióza skutočnej a virtuálnej reality sa pretavila aj do ľahkého príbehu o prvom dieťati (Lumi z fiktívnej japonskej kapely Genki Rockets) narodenom v sieti a o jeho záchrane v abstraktnom svete čistením neforemných, priesvitných tvorov, ktorých úloha vám uniká.

Svety v Child of Eden sú o to pohlcujúcejšie, že zmes farebnej grafiky s jednoduchými objektami striedajú komplikované drôtené modely, rotujúcimi súčiastkami aj potvorami z iných dimenzií, ktoré môžu, ale ani nemusia existovať. Stačí sa pozrieť na rôsolovité v elektrónoch plávajúce medúzy, provokujúce ozubené kolesá, dúhové húsenice kvitnúce z lekien plávajúcich na elektrickom prachu. Obraz chŕĺi tvary a farby s takou kadenciou, že máte pocit, že sa nachádzate vo videoklipe Usura – Open your Mind vyšperkovanom s asi tak triliónom polygónov. 

A jedného dňa som sa dostal dnu

Popísať Child of Eden a nevynechať pritom nič, nie je pritom až tak ťažké. Je to jeden obrovský zážitok zrovnateľný s čímkoľvek elektrizujúcim – sexom, hudobným koncertom, rýchlou jazdou, diabolským kolotočom, bitkou, adrenalínovým športom. A pritom má rovnakú krivku ako DJ-ský set. Child of Eden patrí do kategórie hier, ktoré nehráte, ale prežívate. Po predohre (intre) dochádza k nástupu husej kože s pozvoľným zvyšovaním tempa, stupňovanou rýchlosťou, pridávajú sa prvky, menia polohy pomocou farieb, gradujú tvary a s pomocou svetelných efektov sa vytvára živý kolorit, ktorý graduje až do extatického stavu zakončeného výsledkami s jednou až piatimi hviezdičkami (toho sa pri niektorých činnostiach jednoducho nedočkáte).

Nech už budete Child of Eden prirovnávať k čomukoľvek, bude to niečo, čo si zopakujete a to aj napriek tomu, že viete, kam vedú koľajnice, že po veľrybe s krištáľmi priletí kilometrový fénix a že dĺžka piatich levelov nepresiahne ani tri hodiny. V tom nie je čaro hry, nejde v nej o rýchlosť, i keď aj kvôli nej sú tu tabuľky, hodnotenia aj zamknuté bonusy v podobe galérie, ale o zážitok, ktorý si môžete dopriať napríklad na vyššej obtiažnosti alebo s negatívnymi farbami či iným skinom. Child of Eden môžete vnímať ako interaktívny obraz, ale aj ako náročnú automatovku s nekompromisnými nárokmi.

Hra od vás nechce nič zložité, ľavou rukou pálite lasery a pravou zameriavate rakety, ktoré pohybom aj odpaľujete. To je všetko. Vtip je v tom, že aj to málo vás natoľko zamestná, že počty nepriateľov, ktorí potrebujú antivírovú kúru, budete nenávidieť a ešte viac, ak vás ich fialové strely zasiahnu. Child of Eden je unikátna aj vďaka technológii, ktorá ju robí ešte atraktívnejšou, pretože vo výsledku pred obrazovkou dirigujete koncert a prísediaci majú rovnaký zážitok ako vy. Ak na pohovku poukladáte ovládače, tie celému zážitku pridajú potrebné vibrácie. Doslova.

U Child of Eden si uvedomíte dva fakty, hlasitosť nikdy nebude na úrovni, na akej vám subwoofer spraví šalát z vnútorností a že uhlopriečka na tej novej 50" obrazovke sa nejako scvrkla. Kvalitná aparatúra nielen že zvyšuje zážitok, ale robí ho oveľa hmatateľnejším a opakovanie či naháňanie sa za vyšším skóre je tak opojnejšie. Ak si veríte, vypnete všetky ukazovatele vrátane zameriavaceho kríža a lietate virtuálnymi svetmi ako keby boli vaše. Pre vyššiu obtiažnosť však odporúčame použiť klasický gamepad, obraz nemá totiž uzamknutú kameru a je sa možné v rámci možností rozhliadať a strieľať po zablúdených nepriateľoch alebo ich rafinovane schovaných kolegoch, ktorých si prvýkrát vôbec nevšimnete. V prospech gamepadu hovorí aj haptická odozva, ktorá je kľúčová pre odpaľovanie rakiet v rytme hudby a udržanie vysokého komba. U testovanej verzie navyše dochádzalo k zvláštnemu problému, kedy kamera spontánne odmietala identifikovať hráča pred obrazovkou.  

Originál nenapodobíš

Tetsuya Mizuguchi si vytvoril s Q Entertainment vlastný subžáner rytmických akcií, kde je kladený na prvé miesto zvukmi podfarbený gameplay a je v tom jednoducho najlepší. Každý jeden výstrel, každá raketa, výstrel, výbuch, aktivácia spínača, rozbitie steny laserom, reťazenie komba a jeho odpálenie do rytmu reprezentuje jeden hudobný nástroj, efekt, reverb alebo sample. Výsledkom nie je kakofónia, ale dokonale zosúladený viacstopový elektronický track, ktorý svojím BMP razí nezastaviteľne cestu vpred. Ako dobre rozbehnutý vlak ho nezastavujú ani pravidelní bossovia, rotujúce tunely a scény určené na to, aby vás najskôr zmiatli, obrali o životy a potom vypľuli pri obrazovke Game over so slovami, „Toto si musím dať znovu."

Child of Eden funguje ako automatovka, len nepotrebuje na novú hru žiadne mince. Má rovnako strhujúci spád, vysoké tempo a tak pohlcujúcu grafiku, že nič krajšie a pritom tak abstraktné ste v živote nevideli. Robí presne to isté ako kedysi REZ (takisto od Q Entertainment) ohuruje a každou ďalšou scénou znásobuje chuť ponoriť sa hlbšie a dostať sa ďalej. Hra vybavená opojným gameplayom pôsobí ako detoxikácia od komerčnej produkcie, súčasne je nákazlivá a je viac o zážitku ako o samotnom hraní.

Vyletieť cez tunel do obrovského ekosystému svetieľkujúcich chrobákov, rýb prapodivných tvarov sa nepodarí každý deň. Obrovskou škodou je, že herná časť by potrebovala nafúknuť obsahom alebo módmi, pretože challenge a vyššia obtiažnosť sú naozaj málo aj na štandardy Q Entertainment.