Služba pre cisára nie je povinnosťou ale výsadou. Len tí najlepší sa mohli dostať do elitnej jednotky ultramariňákov a hrdo položiť svoj život za Impérium. Kapitán Titus patrí medzi nich. Úlohou jeho jednotky je brániť alebo dobyť miesta, kde je vylúčené nasadenie zbraní hromadného ničenia a tie konvenčné postrádaj údernú silu. Takáto úloha naňho čaká aj teraz.

Svet Warhammeru sa prispôsobuje mainstreamovému publiku a moderným trendom. Je to už tak dávno, keď sa mi na monitore zjavila nezabudnuteľná ťahovka Space Hulk. Bola pekelne ťažká a držala sa presne pravidiel doskovej hry. V Space Marine po dvadsiatich rokoch zostala len základná premisa sveta Warhammeru 40,000. Kamera zaujala pohľad nad plecom mariňáka a rozmýšľanie nad každým krokom vymenila zbesilá akcia. Určite to ale neskončilo nehrateľným nepodarkom, práve naopak.

Hra je pomerne krátka a na strednej obtiažnosti sa dá prebojovať ku koncu za nejakých osem hodín. Na najmenšej obtiažnosti by som to videl na nejakých päť či šesť hodín a to je teda málo aj na dnešný štandard. Autori navyše operujú aj s backtracingom, čiže je potrebné sa niekoľko krát v úrovniach vracať naspäť, čím umelo naťahujú už tak mizernú hernú dobu.

Každá správna hra musí mať vybuchujúce sudy a minimálne jeden level so stokami alebo kanálom.  Aj keď sa štýly menia, toto základné pravidlo je alfou a omegou takmer každej hry a Space Marine samozrejme nie je výnimkou. Táto herná barlička mi už za toľko rokov recenzovania a hrania lezie už poriadne na nervy a level dizajn sa určite dá urobiť aj bez týchto klišé. Ďalším evrgrínom modernej doby je autoheal. Tu to však autori vyriešili nanajvýš uspokojivo a pragmaticky. Mariňáci síce majú energetické štíty, ktoré sa pozvoľna dobíjajú, no po ich vyčerpaní sa už tne do živého a žiadne lekárničky sa vo svete impéria nenachádzajú. Ako teda doplniť chradnúce zdravíčko? Na nepriateľských hordách samozrejme.

Mariňáci ovládajú mimo strelných aj chladné zbrane na boj z blízka. Základný meč s motorovou pílkou (áno, práve odtiaľto si bral vzor Gears of War) vystrieda bojová sekera a neskôr ultimátne Thorovo kladivo na čarodejnice (orkov). Stratené zdravie doplníte omráčením nepriateľa a jeho následnou popravou, zväčša dosť brutálnou a krvavou. Má to však aj nevýhody. Ak už je štít aj zdravie na minime a vykonávate popravu, ste stále zraniteľný. Treba preto dávať pozor koho a kde si vyberiete za svoju mobilnú lekárničku.

Nepriatelia útočia ako neriadená horda vo vysokých počtoch a tak sa ku slovu dostanú aj palné zbrane.  Naraz môžete niesť maximálne štyri a preto treba obozretne vyberať, ktorú z nich ponesiete. Základnú pištoľku s neobmedzenou muníciou dobrú akurát na strašenie detí orkov meniť nemôžete, no neskôr aspoň nájdete o niečo silnejšiu alternatívu. Rýchlopaľný samopal patrí tak isto k základnej výbave a mimo troch upgradov ju vymeniť taktiež nemôžete. Zostávajú teda len dve pozície na zbrane vlastného určenia. Či ich naplníte laserovou odstreľovačkou, brokovnicou, plazmovou puškou, granátometom alebo guľometom je na vás, každá je však vhodná na niečo iné. 

Keď už sú hordy na dosah ruky a nábojnice sa váľajú všade okolo vás, len nie v zásobníku, je čas vybaviť veci ručne stručne a hlavne krvavo. Dva typy útoku chladnou zbraňou síce nedávajú na výber veľa kombo kombinácií, no o čo ich je menej, o to sú krvavejšie, že aj mäsiar Kratos by valil buľvy. S bojmi na telo sa však vlečie aj jedno negatívum a tým je kamera. Neodďaľuje sa a ani nenatáča automaticky. Ak vás nepriatelia alebo vy sami úskokmi zavedú ku stene, stratíte prehľad o situácii a než sa stihnete s pravým analógom nastaviť kam treba, väčšinou vás horda stačí zdolať svojimi žabykláčmi. V takých situáciách už väčšinou len máchate mečom dúfajúc, že správnym smerom.

Space Marine bohužiaľ neoslňuje veľkou variabilitou hrania. To, čo uvidíte v prvej úrovni, dostanete aj v poslednej. Do pol hry sa prebíjate k obrovskému Titánovi, čo je humanoidný robot, no keď príde čas jeho vypustenia, tak sa zaň neposadíte, len mu pobehujete po ramene a bránite. Jedinú zmenu štýlu predstavuje palpost za guľometom Valkýry (dopravný vrtuľník/lietadlo), no aj to len na pár minút. Zopár krát môžete vytrhnúť ťažký guľomet zo svojho stojanu a pochodovať vpred Rambo štýlom a narazíte aj na Jetpack, s ktorým rozosievate smrť z hora, no stále je to málo. Variabilita utrpela aj pri online režime. Na výber sú len dva módy: Capture the flag a Team Deathmatch. Taktiež nerozumiem tomu, prečo hre trvalo dvadsaťpäť minút, než mi našla cez PSN vhodné hry, ale to bol možno problém na mojej strane alebo im ten Matchmaking veľmi nefunguje. Postupným zbieraním XP bodov, ktoré sú, samozrejme, za zabitých hráčov, postupne odomykáte výstroj a výzbroj a levelujete svojho mariňáka. Pripadalo mi, že hru nehrá veľa hráčov a tak boli levelové rozdiely medzi jednotlivými postavami celkom priepastné.

Príbeh sa celkom podaril a je správne Warhammerovský s temným a nie veľmi optimistickým koncom. Pôvodní Orkovia slúžia zo začiatku ako kulisa a pripravia vás na príchod ešte väčšieho nepriateľa impéria, Chaosu. Orchestrálna hudba výborne podfarbuje celú akciu. V neakčných pasážach sa jemne pohráva so slákmi a akčné sekvencie sú zasa vyšperkované silným nástupom mohutnejších nástrojov.
 
Space Marine zhadzuje slabá variabilita hrania a tiež fakt, že level dizajn, aj keď je zaujímavý, používa stále tie iste stavebné prvky dokolečka dokola a nebyť ukazovateľa tak niekedy neviete, či sa nevraciate naspäť. Aj keď v mnohých prípadoch sa ozaj vraciate, pretože autorom pripadalo ako dobrý nápad použitie backtracingu. Celkovo ale možno Space Marine zhodnotiť za podarený kúsok, za čo vďačí hlavne skĺbeniu brutálnej akcie telo na telo skombinovanej so strelnými zbraňami.