Značka BloodRayne sa v posledných rokoch stiahla do úzadia a skôr než samotných hráčov priťahovala fanúšikov katastrofálne zlých filmov. Uwe Boll vo svojej filmovej trilógii divákov previedol gýčovitým stredovekom, upírskym divokým západom a konečne nacistickým Nemeckom. Pri tom všetkom však nechal ľudí zabudnúť na to, že červenovlasá kráska Rayne s nebezpečne ostrými čepeľami sa raz postavila vedľa ikony, akou je Lara Croft a určite nejedného z vás oboznámila s významom slova polúcia. Videoherná femme fatale sa konečne vracia v novej inkarnácii, kráča Betrayal tým správnym smerom?

Pre tých z vás, ktorí ešte nemali tú česť sa s hrdinkou Rayne stretnúť, len spomeniem, že sa jedná o ženskú obdobu Bladea. Polovičná upírka má všetky upírske sily, no máloktoré ich slabosti. Už od druhej svetovej vojny bojuje proti upírom a v aktuálnej hre ju čaká (zatiaľ) posledná misia. Na zámku uprostred lesa sa chystá doslova pekelný bál, na ktorom sa zúčastní len vybraná spoločnosť. Zabudnite na trblietky po tele, hlavnú úlohu v príbehoch Rayne vždy hrali efektné hektolitre krvi. Tajomná spoločnosť Brimstone, ktorá ide po krku upírom (a to v pravom význame slova), si najala Rayne, aby práve na tomto bále zohrala v záverečnom tanci významnú rolu. Nesmie tu chýbať malé a nie práve milé rodinné stretnutie a pomoc tajuplného spojenca vo vtáčej forme.

Zatiaľ nebadať ani náznak ohľadne kvalít titulu. Keď sa však pozrieme hlbšie, tak zistíme, že niečo tu nie je v poriadku. Nehovorím teraz len o tom, že sa z krvavej 3rd person akcie stala 2D scrolling akcia. Pozrite sa na samotnú Rayne. Z vizuálne dokonalej krásky sa stala manga postavička, ktorá s predlohou nezdieľa príliš veľa spoločných čŕt. To by však samo o sebe nebola chyba. Zmena nastala všade, kompletne celý vizuálny aj herný štýl sa zmenil, pritom však postráda akúkoľvek vlastnú identitu a celú dobu sa vám len na niečo podobá.

Z obrázkov to nemusí byť zrejmé ihneď, video pomôže o niečo viac. Zjavné hlavne je, že klasická Castlevania je hlavnou inšpiráciou pre nových autorov z WayForward. To by samé o sebe tiež nemuselo byť na škodu, keby sa aspoň Castlevaniou inšpirovali poriadne. Všetko je to len taká ľahká kópia titulov, ktoré aj v súčasnosti dávajú možnosť spomenúť si na hrateľnosť spred 20 rokov. A to si bohužiaľ odnáša aj svoju nemalú daň na kvalitách Betrayal.

A pritom hra vôbec nezačína zle. Zo začiatku vám dokonca učaruje. Prvé kolá (ale naozaj snáď len prvé 2) vás oboznámia so základnými hernými princípmi a potom... no potom zostáva všetko na rovnakej úrovni. Kde pred vás Castlevania stále stavala nové situácie, zbrane, schopnosti, nepriateľov a všeličo iné, tak tu sa úseky hry neustále opakujú. Po dlhej dobe sa herné mechanizmy rozšíria o nejaký nový element, no ani to hru nezachraňuje pred upadaním do stereotypu. Tento jav sa stáva tak približne v každej tretej z 15 úrovní a skutočne výnimočný element sa objaví len ojedinele. Napríklad, keď sa vžijete do kože svojho pomocníka, či nadobudnete možnosť zmeniť sa. Inak nič.

V 2D hrách boli súboje vždy výrazne jednoduchšie, no v prípade BloodRayne Betrayal to autori poňali až príliš zjednodušene. Na ovládanie ostrých zbraní slúži len jedno tlačidlo, ktoré má pri použití so smerovými šípkami len minimálne odlišné účinky. Strelné zbrane sú obmedzené na takmer minimálnu možnú mieru. Vo výsledku teda väčšinu času zbesilo stláčate jedno tlačidlo stále dookola a keď to vyhovuje taktike, tak niekoho zastrelíte, občas dashujete za chrbát protivníka. Opäť platí, že prvky, ktoré by mohli vkrádajúci sa stereotyp potlačiť, sa postupne pridávajú až príliš pomaly. Jediné, čo trochu spestruje boje, je možnosť nakaziť protivníka hryznutím a nechať ho vybuchnúť.

Čo sa týka súbojov s bossmi, tak opäť by som si vypomohol už neraz spomínanou Castlevaniou. A rozhodne nie som sám, aj samotní autori sa v tejto časti touto sériou výrazne inšpirovali. Nejeden boss vám pripomenie už skôr videných v iných hrách, pri krabovi vo veži však už tento pocit dosiahne maximum. Akurát v prípade tejto hry padáte dole. Hlavným problémom je ale to, že buď sa až príliš na seba podobajú alebo sa aj v samotnej hre recyklujú a s niektorými sa stretnete viac ako len raz.

Obtiažnosť hry je výzvou. Prebehnúť úroveň bez jedinej smrti nie je práve najjednoduchšie, no o žiadnej motivácii tu nemožno hovoriť. Skôr práve naopak. Náročnosť dosahuje Betrayal vďaka svojmu budovaniu medzí frustrácie až príliš skoro. Nemusíte mať dokonale naplánovanú taktiku, rovnako ani nemusíte dokonale poznať úroveň. Najťažšie miesta sú presným opakom. Hra použije na istom úseku levelu nejakú schému a ešte ju párkrát zopakuje a znásobí. Čiže ste obmedzení len na jednu obrazovku, kde na vás padajú vlny rovnakých nepriateľov vo väčšom pošte. A toto nie je ideál zábavy.

Ako som už v úvode naznačil, tak vizuálny štýl nemá vlastnú identitu. Aj napriek tomu ale vyzerá veľmi pekne. Zo začiatku vám to tak pripadať nebude, nakoľko chudobná farebná paleta dokresľuje neustále rovnaké miesta, no to sa postupne zlepší. Hlavne tesne pred polovicou hry. Potom pre vás hra pripraví aj také vizuálne prijemné pokusy, ako je napríklad zobrazenie formou tieňového divadla (aj keď je len veľmi ojedinelé). Taktiež poteší hudba hry, ktorá je vlastne tou najlepšou stránkou. Rozhodne mnohé iné tituly môžu závidieť.

Aj napriek kritickému tónu by som rozhodne netvrdil, že BloodRayne Betrayal nezabaví. Je síce krásna a dobre sa počúva, no zbytočne frustruje, absentuje pri nej výraznejšia miera originality, recykluje nepriateľov a často pred vás nekladie zaujímavejšie momenty. Ak predsa len zatúžite po prelievaní upírskej krvi, tak sa pripravte na neustále opakovanie rovnakých pasáží.