Rýchlejšieho hrdinu by ste nenašli, pokiaľ by sa so Sonicom nepostavil na štartovnú čiaru Shepard so svojou Normandy. Medzi postavami s vlastným pohonom nemá konkurenciu. Postavte ale na jednu úroveň zvyšok žánrových kolegov a v rebríčku obľúbenosti a kvality behačiek sa začne prepadávať na samotný chvost. Sonic beží o život už 20 rokov. Počas nich stihol zažiť pád vlastnej spoločnosti, platformy aj facky od tretieho rozmeru, ktorý bol adaptovaný za svoj progresívnymi firmami zo západu.

Sonic vždy bojoval na dvoch frontoch. Ako firemný maskot a tvár Segy budujúca korporátny imidž a potom na poli hernom, kde moderné pokračovania nikdy nedosiahli (ruku na srdce ani nikdy nedosiahnu) čo do kvalitatívnosti a hrateľnosti legendárnych Sonic 1 a Sonic 2. Sonic Generations bol pritom tak blízko. Modrý blesk má životné jubileum a SEGA to potrebuje osláviť videohrou. Potrebuje, neoslavuje.

Sonic vždy chodil druhý. Vždy stál v tieni niekoho iného a keď nebol na dohľad Mario ani Rayman, tak mu história pripomenula, prečo fanúšikovia siahajú po zaprášených kartridgoch a pripájajú k CRT televízorom Mega Drive. Sonic Generations je aj návratom ku koreňom a ohliadnutím sa aj za 3D flopmi. Sčasti remaster, sčasti remake s omrvinkami inovácií, ktorej prijatie závisí od miery nostalgie prechovávanej k Sonicovi.

Generations je skôr výkrikom ako spoveďou s encyklopedickou hodnotou. Všetko mohlo byť inak a chronologicky naukladané levely inšpirované všetkými zásadnými hrami od staručkých Sonic, cez moderný Sonic Colours, až po katastrofálny Sonic the Hedgehog. V deviatke svetov je uväznená deviatka kamarátov ultrarýchleho ježka, ktorých sem po oslave narodenín v parku (ako inak s hotdogmi v rukách) časostrojom preniesol Dr. Eggman. Sonic a jeho staré ja z minulosti tak spájajú sily a musia prebehnúť levelmi, aby zachránili Knucklesa, Amy a ďalších.

Svety tak prechádzate v dvoch aktoch – 2D a 3D. Zatiaľ čo prvý je takmer vernou kópiou a odráža sa v ňom, ako sa hrali hry Sonic kedysi, prechod do tretieho rozmeru sa nedá považovať za šťastný krok. Už toľko krát stúpil do tej istej rieky podpriemernosti, že Sega ho tam posiela znovu. 3D levely pritom stále zápasia s nedostatočnou hĺbkou, nehovoriac o tom, že kamera vyberá také uhly, kedy diagonálne skákanie nie je možné kvôli katastrofálnemu odhadu vzdialenosti. Skákanie v presných momentoch, z plošinky na plošinku na vodnej hladine alebo trafenie sa do dúhových kruhov, ktoré vás vystrelia na alternatívnu cestičku, je osinou v zadku.

Sonic zletí pri behu z plošinky, skočí úplne iným smerom alebo ho necháte spadnúť, pretože si to zaslúži. Hrdina je ako slepý a dizajn úrovní namiesto toho, aby staval na zvyšujúcej sa rýchlosti, kladie pod nohy nezmyselné skákanie po hlavách nepriateľov jedným tlačítkom. Nikdy som tomu nerozumel, prečo to musí robiť, kým som cez nich nechcel prebehnúť a nenarazil do steny. Do múru. Nespadol do vody. Stratil rýchlosť, napichol sa na ostne. Ten spoloautomatizovaný boj má zmysel.

A nie je to iba problém v 3D, ale paradoxne aj 2D levely trápia problémy zakorenené hlboko do vizuálu. A keď hovoríme o hĺbke, tak je to práve pozadie, na ktorom sa deje toho toľko, že chodníčku, po ktorom šprintuje Sonic, nevenujete pozornosť a je len sprievodným efektom toho, čo sa odohráva na výborne spracovaných backgroundoch s niekoľkými vrstvami a páradnym paralaxným skrolingom. A nie naopak. Škoda. Ak si k tomu pripočítate tearing obrazu a občasný lag (testovaná PS3 verzia), zrazu rýchlosť už nezohráva rolu a výsledný čas stráca zmysel (ak si ho nechcete porovnať online).

Každý jeden zo svetov má poschovávanú päticu červených kruhov, ktoré odomykajú artworky a sú vždy iba na alternatívnych cestičkách. Sonic na rozdiel od iných hrdinov nevie robiť poriadne wall jump a naskočiť na plošinku, keď stojí pod ňou. A keď už sa niekto bude chcieť hádať, pozrite sa na speed run levely z Rayman Origins, ktoré môžete hrať do odpadnutia, a hlavne, bez frustrácie, že niekde ste o milisekundu zabudli stlačiť X pre skok. Sonic Generations mal byť namydlený blesk, ale pocit z prekonávania rýchlostných rekordov zastaví looping, skratka, nepriateľ, ostne, výťah, rozpadajúca sa časť lešenia alebo vás zošrotuje kamión.

Každá trojica svetov oddelená súbojom s bossmi je doplnená 15 challenge úlohami. V nich pretekáte s Metal Sonicom, musíte zbierať predmety alebo len zdolávať úrovne na čas s pomocou zachránených kamarátov. Knuckles vás vzduchom prenesie cez nepreskočiteľné pasáže, Amy zase kladivom vystreľuje do výšky a pod.

Pokiaľ vyslovene nebažíte po najrýchlejších časoch a najlepších známkach na konci levelov, máte Sonic Generations za sebou v priebehu 4 – 5 hodín. Na samom konci vám neostane len bilancovať. Sega dokáže robiť aj vynikajúce hry a dokonca tých svetlých momentov (ak sa vám darí) bude pomerne dosť, lenže radosť premôže frustrácia vrcholiaca častým hádzaním ovládača. Nezmení na tom ani fakt, že za nazbierané body môžete nakupovať permanentné upgrady pre oboch Sonicov (2D aj 3D) alebo že si pustíte odomknuté songy pri ďalšom prechádzaní.

Mimoriadne detailný vizuál je rušivý a odvádza pozornosť, v 3D kolabujú všetky tie klišé a architektonické skvosty so skákaním kosatiek cez cestu na zlých uhloch kamery. Napriek tomu v hre nájdete výlet do minulosti a zrkadlo, prečo Sonic dokáže zabaviť alebo prečo znechutiť a to do takej miery, že sa k nemu už asi nevrátite. Sega by mala poslať Sonica do dôchodku a ďalej sa venovať crossoverom s Mariom alebo ho dať do rúk skúseným tímom. Sonic Generations je zadýchaný a v porovnaní s nedávnym Rayman Origins mu naozaj zostáva iba spomínať na staré dobré časy.