Pôrod snáď každej novej konzoly sa nesie vždy v takmer rovnakom duchu a rovnaké bolesti zdieľajú všetky firmy bez rozdielu. Každá nová platforma prichádza s obrovským potenciálom a novinkami, ktoré majú u zákazníkov prevážiť misky váh na jej stranu. A každý štart zariadenia spolu so sebou prinesie niekoľko kvalitných titulov a kopu (pod)priemerných, ktoré sa snažia prezentovať nové featury, no vo všetkom ostatnom zaostávajú, či nie sú dotiahnuté do konca. Už sme tu mali nešťastných malých Deviantov, ktorí premrhali svoj potenciál a vedľa nich sa snaží zaradiť ďalšia hra.

Španielske štúdio Novarama si získalo aj nás. Ich zvieratká Invizimals síce neexcelovali v hodnoteniach, no svojou návykovosťou mali čo ponúknuť. Firma, ktorá definovala Augmented Reality hry, samozrejme nechcela chýbať pri štarte handheldu Vita. A tak sme sa dočkali Reality Fighters, ktorá síce neašpiruje na trón v žánri bojoviek, no chcela by upútať jednoduchou a rýchlou hrateľnosťou a hlavne prezentáciou nových možností. Bohužiaľ chcieť v tomto prípade nestačí a ani AR hru nezachráni.

Zvieratká sú preč, hlavnú úlohu tentoraz preberáte vy a to doslova. Do hry zasiahnete nielen ako hráč, ale hlavne ako postava, ktorú si podľa svojej fotky vytvoríte hneď v úvode a neskôr máte možnosť editovať každý jej aspekt. Od vzhľadu, cez oblečenie, až po štýl boja a zbrane, ktoré pri ňom môžete neskôr využiť. Postupne si odomykáte a kupujete za získané mince ďalšie a ďalšie časti, takže si môžete postavu upravovať ako len chcete. Autori udávajú až vyše 8 biliónov možných kombinácií postáv podľa použitých častí. A okrem tých bežných tu nájdete aj viac strelené, takže sa môže vaša predstavivosť slušne vyblázniť a vytvoriť rôzne kreatúry. Pokojne aj Lady Gaga.

Pri vytvorení postavy s vlastnou podobizňou však zaujímavé možnosti Reality Fighters nekončia a dokonale napĺňajú názov hry. Bojovníkov totiž môžete umiestniť kdekoľvek. A to skutočne kdekoľvek. Na svoju podlahu, trávnik, kúpeľnú keramiku, čo aj medzi rannú šálku kávy a misku müsli. A nepotrebujete k tomu ani AR kartičku. Nevýhodou sú akurát zlé kamery Vity, nakoľko potrebujete skutočne dobre osvetlený priestor, no aj tak zamrzí nízke rozlíšenie. A vďaka gyroskopom môžete na postavy aj bojisko, na ktorom sa nachádzajú, nazerať z rôznych uhlov. A to neplatí len pre reálne prostredia, ale aj tie v hre. Zo začiatku sa vám táto možnosť bude páčiť, no neskôr si budete priať, aby bolo pozadie statické. Hlavne v prostrediach snímaných kamerou, keďže pri hľadaní postáv sa budete musieť stále točiť a zablúdite aj na miesta, na ktorých sa postavy stratia v pozadí.

Je to dosť nečakané a prekvapivé, no medzi hernými režimami nájdeme aj príbehový režim. Ten by mal hlavne slúžiť na to, aby ste sa behom pár málo hodín (zhruba 2) zoznámili s bojovými štýlmi, pohybmi a ovládaním a to ako v súbojoch s AI protivníkmi, tak aj v súbojoch s časom, kedy musíte nazbierať čo najvyššie skóre pomocou ničenia objektov. Tréningom vás prevádza sensei, ktorým nie je nik iný ako samotný pán Miyagi, známy asi skôr tým starším z vás. Pat Morita sa opäť vrátil ako tvár tejto hry. No nepomôže vám ani jeho prítomnosť. Možnosti tréningu padajú v momente, keď zistíte, že príbehový režim zvládnete s prstom v nose a so spamovaním jedného tlačidla pre kop. Ako náhle sa pokúsite o niečo zložitejšie, tak vám to zvýhodnená (v pár prípadoch) AI vráti zase spamovaním úderov, ktoré uberajú od 25 do 50 % života.

Okrem príbehového režimu v hre nájdete aj rýchly súboj, tréning, Survivor proti zástupu nepriateľov a Time Attack, v ktorom musíte dosiahnuť čo najlepší čas. Čiže sa nejedná o nič, čo by stálo za váš čas. Zaujímavejšie pôsobia možnosti multiplayeru a to ako ad-hoc, tak aj online cez PSN. Pripojenie je stabilné, no to nestačí. Vyhľadávanie hráčov ignoruje akékoľvek nastavenia, či kritériá. Rovno vám len hodí súpera bez toho, aby ste si mohli vybrať z viacerých či zobraziť si jeho kartu, prípadne intenzitu pripojenia. Nenájdete tu žiadne Ranked ani Player súboje. Ďalším online komponentom sú tabuľky, kde si porovnávate skóre a časy s priateľmi aj celým svetom.

Reality Fighters majú jasne stanovené publikum a rozhodne to nie sú hráči zbehlí v žánri. Skôr sú to len príležitostní, prípadne noví hráči, ktorým môže predstaviť základy bojoviek a poslúžiť ako štartovacia čiara pre plnohodnotné tituly. Daný koncept sa totiž až príliš rýchlo opozerá a už sa len opakuje. Nemáte sa kam vpred posunúť, teda snáď až na multiplayer, ale vďaka jeho (ne)možnostiam je aj to otázne, keďže si svoje preferencie nemôžete pretaviť do vyhľadávania súperov. Hraním sa zabavíte pár hodín a potom už nastupuje ťažký stereotyp, ktorý sa môže rozplynúť len vo vyváraní neustále nových postáv a ich testovaní a editovaní.

Čiastočne za to môže aj ovládacia schéma, ktorá je nastavená tak, že nech stlačíte čokoľvek, tak postava takmer vždy vykoná niečo schopné. Nutnosť blokovať takmer nepoužijete a ukazovateľ špeciálnych pohybov je často tiež zbytočný. Zoznam pohybov postáv pozostáva bežne zhruba z desiatky úderov a kopov. Nepomáha tomu ani už spomínaná AI, ktorá funguje v dvoch režimoch: nechá sa zaspamovať alebo sama spamuje. Mierne osvieženie prinesú až zbrane, ktoré si neskôr odomknete. Predsa len nové útoky pomocou záchodového zvonu dokážu po čase znova zabaviť.

Reality Fighters trpí typickým syndrómom launch titulov, je to pekná prezentácia možností, no mizerná hra na dobu dlhšiu ako jeden víkend. Vizuálne stvárnenie aj zvukovú stránku môžem zhodnotiť ako zábavné poukázanie na staršie filmy o bojových umeniach. Mladších hráčov, ktorí dostali konzolu, dokáže isto zabaviť na trošku dlhšie a vyvolá aj ojedinelé povzdychy. Ostatným zas ulahodia možnosti reálnych bojovníkov a prostredí. Zábava však rýchlo vyprchá a musíte vynaložiť dosť veľké úsilie, aby ste ju znovu našli. Hlavne tkvie v strete dvoch podivných výtvorov živých hráčov, ideálne lokálne s niekým. Navyše do kariet v tomto prípade nehrá ani vysoká cena.