Bolo to minulý rok v novembri, keď Sony v Londýne usporiadala akciu, kde bola k dispozícii PS Vita a absolútne každá jedna launch hra, aj také, ktoré nasledovali neskôr. Medzi Uncharted, WipEout, Unit 13, MotorStorm pozornosť lákala Escape Plan. Bizarná dvomi v latexe navlečenými pokusnými králikmi, morbídna desiatkami spôsobov, akým ste ich mohli rozpučiť a rozstriekať vnútornosti na steny, zábavná, pretože im môžete ubližovať a na tone prekážok. Escape Plan mala od začiatku zarobené na hit. A potom sa niečo stalo.

V dokonalom pláne úteku testovacích subjektov zo sveta, kde na každom kroku striehne smrť, začne škrípať nielen ovládacia schéma, ale aj samotná náplň. Escape Plan je presne ten typ hry, aký si beriete na cesty. Je rýchla, loadingy krátke, úrovne nezaberú viac ako jednu minútu a v každom sa ukrýva aj znovuhrateľnosť, keďže si adaptovala hodnotenie jednej až troch hviezdičiek z mobilných kratochvíľ. A viete sa k nej vrátiť aj po dlhej pauze bez toho, aby ste sa učili ovládanie naspamäť.

Escape Plan vsádza na obe dotykové plochy PS Vita – displej aj zadný panel, čo vás ženie k zaujímavému uchopeniu handheldu. Pri posúvaní postavičky zľava doprava, kam obvykle cestujete a kde je umiestnený aj východ z úrovne, stačí len spraviť malý pohyb prstom. Ťuknutím ju zastavíte a švihnutím prsta opačným smerom ju vrátite naspäť. Žiadne divoké gestá ani rýchle ťukanie. Lil a Laarg, tak sa volajú obaja hrdinovia, majú čas. Nikam sa neponáhľajú a je im jedno, že sa vybrali cez elektrizujúcu podlahu alebo vykročili do prázdna ponad žiletky.

Ovládacia schéma sa komplikuje úkonmi, ktoré musíte spraviť, aby ste odstránili všetky polená z cesty. Lil aj Laarg majú tak vyfúkané hlavy, že sa potknú na tehle a rozpučia sa. Čo im prikážete, to bezhlavo urobia. Zastaví ich nejaká prekážka, ktorá ich rovno popraví alebo až východ z miestnosti. Nie je to pravidlom, ale Vitu často neviete ako máte držať. Pri rozbitom potrubí štyrmi prstami upchávate otvory, z ktorých sa šíri jedovatý plyn, pritom si zakrývate displej a to ešte musíte popohnať dvojicu, aby cez komoru prešla bez nadýchnutia.

Obyčajne pri ťukaní na displej držíte Vitu jednou rukou a prsty máte položené na zadnom paneli, Escape Plan však chce, aby ste handheld uchopili za čelnú a zadnú stranu bez toho, aby ste sa touch panelu čo i len dotkli. Dôvod? Do výsledného skóre sa započítava počet gest, ktoré ste potrebovali na úspešné zdolanie levelu a často je zadný panel využívaný na nalákanie nepriateľov, zhodenie matracu, ktorý stlmí pád, vysunutie plošín a pod. Vzhľadom na to, že postavy nedokážu skákať ani sa plaziť, musíte každý jeden úkon premyslieť, tu vysunúť plošinu, tam privolať výťah, tu zasunúť magnet, tam prepnúť vypínač.

Žiaden z 80-ky levelov sa nedá zdolať bez systému pokus omyl, teda až na úvodný, kde stačí len ukázať Lilovi, že napravo je východ. A keď prídete na riešenie, zostane vám pramálo motivácie vrátiť sa späť a pokúšať sa ho zdolávať rýchlejšie s čo najnižším počtom ťukaní. Poschovávaná 30-ka symbolov zase osloví skôr naháňačov trofejí. Escape Plan máte za sebou za tri hodinky, pričom druhá polovica už zápasí s nedostatkom variability a nevyužíva naplno faktu, že postavy vedia aj spolupracovať. Aj keď pochybujem, že o sebe vôbec vedia.

Lil má tenučké telíčko, vie sa nafúkať ako balón a vyletieť do miest, kam sa jeho tučný kamarát - Laarg nedostane. Ten na oplátku svojou váhou rozrazí drevené podlahy alebo steny. Lil má ešte jednu vychytávku v rukáve, vie sa nadopovať z kávy tak, že v kofeínovom rauši prebehne cez celú obrazovku za sekundu. Špecialitou oboch postáv je číslo na čiernych telíčkach - udáva počet smrtí. Je to bizarné chváliť sa takou cifrou na hrudi, ale zomierať budete často.

V Escape Plan nie je smrť vyjadrená až tak explicitne ako v Limbo, no Lil aj Laarg si toho užijú dosť. Zabije ich elektrina, pád z veľkej výšky, rozpučí ich ostrý predmet, ťažký plát ocele, zlisuje ich výťah, rozomelú ozubené kolesá. A každý jeden nešťastný pokus končí explóziou, ktorá vyfarbí biele steny čiernymi vnútornosťami. Bude to znieť morbídne, ale level sa po reštarte vyčistí a nie je vidieť vašu predošlú snahu. Lil a Laarg nie sú jedinými obyvateľmi podivného zariadenia, kde prebiehajú testy na žiletkách, ale zo strojov sú na bežiaci pás davkované aj ovce, ktoré budete využívať ako ťažítko na plošinky.

Escape Plan vsádza na plne dotykové ovládanie, dokonca aj autori apelujú na to, aby ste sa nebáli experimentovať a dotýkať sa prostredia či už na displeji alebo cez zadný panel. Problémom však je, že level sa nezmestí na jednu obrazovku a tak ho musíte posúvať. Obyčajne by ste spravili typické gesto pre zväčšenie alebo zmenšenie, no to nefunguje. Kameru ovládate analogmi aj úroveň priblíženia, čo je prinajmenšom mätúce. A čo je najhoršie, hra si nepamätá či preferuje maximálne priblíženie alebo komfortný pohľad na celý level. Zdá sa to ako prkotina, ale často pri kráčaní sa posúva aj celá scéna a ak máte povedzme prsty na potrubí, tak pri akomkoľvek pohybe, sa z neho vyvalí plyn a zabije postavu.

Opakovanie úrovní vás nevytočí do žerava, len vám bude ľúto, že sa mrhá toľko potenciálu. Osobne som Escape Plan hral v priebehu dvoch týždňov s menšími aj väčšími pauzami, po dohraní viem, že sa k nej už nevrátim, i keď sa odomkol Challenge mód, v ktorom ide o čo najnižší počet smrtí. Lil a Laarg v mojom prípade skončili pod kosou zubatej 140 krát.

Testovacím zariadením, monochromatickým vizuálom a nebezpečenstvom na každom kroku odkazuje Escape Plan na dve veľké diela (Portal a Limbo), sama sa chce stať ďalším echochrome, no namiesto toho, aby prekážky zdolávala, si ich kladie rovno pod nohy.